Od roku 1716 slávi celý svet 7. október ako sviatok Ružencovej Panny Márie a október ako mesiac posvätného ruženca. Začiatok tejto modlitby siaha o pár storočí skôr. Začiatkom druhého tisícročia vzrástla úcta k Panne Márii a vznikla modlitba Zdravas´ Mária, ktorá sa rýchlo rozšírila a stala sa obľúbenou po celom svete. Jedným z týchto ctiteľov bol aj sv. Dominik (1170 - 1221) – zakladateľ rádu dominikánov. Legenda hovorí, že sa Panna Mária zjavila sv. Dominikovi vo sne. Dala mu reťaz s guľôčkami, na ktorej sa mala modliť modlitba ruženca a povedala mu, že modlitba a meditácie porazia bludy a utrpenie. O pár storočí neskôr - v roku 1470 po nadprirodzenom vnuknutí založil bl. Alan de la Roche vo Francúzsku prvé Ružencové bratstvo. Ruženec obsahoval 150 Zdravasov. Rozdelil ich do troch skupín: tajomstvá vtelenia, tajomstvá Kristovho utrpenia a smrti, tajomstvá oslávenia Krista a Márie. V roku 1569 pápež Pius V. uzákonil konečnú tradičnú formu ruženca a uviedol ho do celej Cirkvi.
Panna Mária, Kráľovná posvätného ruženca dala bl. Alanovi de la Roche, 15 prísľubov pre tých, ktorí sa budú zbožne modlievať jej ruženec.

1. Ktokoľvek mi bude verne slúžiť skrze modlitbu ruženca, príjme pozoruhodné milosti.
2. Sľubujem svoju zvláštnu ochranu a tie najväčšie milosti všetkým tým, ktorí sa budú modliť ruženec.
3. Ruženec bude mocnou zbraňou proti peklu, zničí vášne, umenší hriech a zaženie bludy.
4. Spôsobí, že čnosť a dobré skutky budú prekvitať. Pre duše obsiahne hojné Božie milosrdenstvo. Odlúči srdcia ľudí od lásky k svetu a k jeho márnostiam a pozdvihne ich k túžbe po večných veciach. Ach, tie duše by sa posvätili týmto prostriedkom.
5. Duše, ktoré sa mi odporúčajú skrze modlitbu ruženca, nezatratia sa.
6. Ktokoľvek sa bude zbožne modliť ruženec a bude rozjímať o jeho svätých tajomstvách, nikdy nebude premožený nešťastím. Boh ho nebude trestať vo svojej spravodlivosti, nezatratí sa skrze neočakávanú smrť. Ak bude spravodlivý, zachová sa v milosti Božej a stane sa hodným večného života.
7. Ktokoľvek bude mať pravú nábožnosť k ružencu, nezomrie bez sviatosti Cirkvi.
8. Tí, ktorí sú verní v modlitbe ruženca, budú mať počas svojho života i pri smrti svetlo Božie a hojnosť jeho milostí. V hodine smrti budú mať účasť na zásluhách svätých v raji.
9. Ja vyslobodím z očistca tých, ktorí boli oddaní ružencu.
10. Verné deti ruženca si vyslúžia veľký stupeň slávy v nebi.
11. Dostanete všetko, čo odo mňa prosíte skrze modlitbu ruženca.
12. Všetkým tým, ktorí rozširujú svätý ruženec, budem na pomoci v ich potrebách.
13. Dosiahla som u svojho božského Syna, že všetci zástancovia ruženca budú mať počas svojho života i v hodine smrti za prostredníkov celý nebeský dvor.
14. Všetci, ktorí sa modlia ruženec sú moji synovia a bratia môjho jediného syna Ježiša Krista.
15. Oddanosť môjmu ružencu je veľkým znamením predurčenia.

-ĽB-

Karol Wojtyła sa narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach v južnom Poľsku. Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. O tri roky neskôr zomrel aj jeho starší brat Edmund a v roku 1941, vo veku dvadsaťjeden rokov, stratil Karol aj svojho otca.
V roku 1930 bol Karol Wojtyła prijatý na Štátne chlapčenské gymnázium vo Wadowiciach. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo – vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku. Karol Wojtyła si po úspešnom absolvovaní gymnaziálnych štúdií zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938.
Vojna však odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách. Po smrti otca nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím, a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov. Na jeseň 1941 Karol Wojtyła spolu s priateľmi založil divadlo Teatr Rapsodyczny, ktoré svoje prvé predstavenie uviedlo 1. novembra 1941. Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity. V období od apríla 1945 do augusta 1946 pracoval Karol Wojtyła na univerzite ako asistent a viedol semináre z histórie dogmy. Mal veľké nadanie na jazyky. Plynule hovoril deviatimi jazykmi: po poľsky, slovensky, rusky, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalsky, nemecky a anglicky, a okrem toho ovládal latinčinu.
Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelonskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline. 4. júla 1958 ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa Krakovskej arcidiecézy. A tak sa stal Karol Wojtyła vo veku 38 rokov najmladším poľským biskupom. Za biskupa bol vysvätený 28. septembra 1958, na sviatok sv. Václava, vo Wawelskej katedrále v Krakove.
Biskup Wojtyła začal v roku 1959 zvyk každoročného slúženia vianočnej polnočnej omše pod šírym nebom v meste Nowa Huta. Bolo to nové priemyselné mesto vybudované komunistami neďaleko Krakova a prvé mesto v poľskej histórii úmyselne postavené bez kostola. Preto sa snažil spolu s veriacimi dostať povolenie od komunistickej vrchnosti, čo sa v roku 1977 nakoniec aj podarilo – bol to jeden z prvých viditeľných prejavov, že národ sa nemôže báť a musí začať zbierať odvahu postaviť sa za svoju slobodu.
16. júla 1962 bol Karol Wojtyła zvolený za dočasného správcu arcidiecézy, pokiaľ nebude menovaný nový arcibiskup. 5. októbra 1962 odcestoval biskup Wojtyła do Ríma, aby sa zúčastnil na II. vatikánskom koncile. 30. decembra 1963, ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. mája 1967, za kardinála.
V auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo 65-ročného kardinála Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Po 33 dňoch vo funkcii pápeža, 28. septembra 1978, Ján Pavol I. zomrel. V októbri 1978 sa teda Wojtyła vrátil do Vatikánu, aby sa zúčastnil na druhom konkláve v rozmedzí menej ako dvoch mesiacov.
Podpora na druhom konkláve bola rozdelená medzi dvoch silných kandidátov: kardinála Giuseppe Siriho, janovského arcibiskupa a kardinála Giovanni Benelliho, florentského arcibiskupa a blízkeho priateľa pápeža Jána Pavla I. V prvých kolách bol Benelli len deväť hlasov od víťazstva. A tak Wojtyła, čiastočne s podporou kardinála Franza Königa a niektorých ďalších kardinálov, ktorí predtým podporovali kardinála Siriho, bol zvolený 16. októbra 1978 ako kompromisný kandidát.
Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža ako 264. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II. na počesť svojho predchodcu.
Ján Pavol II., hneď ako bol zvolený za pápeža, povedal kardinálom, ktorí ho zvolili, že jeho hlavnou úlohou bude zrealizovať učenie II. vatikánskeho koncilu, ktorého najdôležitejším bodom je podľa neho všeobecné volanie po svätosti. Toto sa stalo základom pre kanonizáciu množstva svätých pochádzajúcich z rôznych povolaní a podporu organizácie Opus Dei, ktorej úlohou je rozšíriť toto volanie medzi laickú verejnosť. Tak isto ho to viedlo k vydaniu Katechizmu Katolíckej cirkvi pripraveného po II. vatikánskom koncile. Za jeho pontifikátu bol vydaný nový Kódex kánonického práva pre Rímskokatolícku cirkev a aj Kódex kánonov východných cirkví pre východné katolícke cirkvi.
Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Ona bola hnacím motorom jeho nespočetných apoštolských ciest na rozličné kontinenty, na ktoré sa podujal, aby posilnil vo viere veriacich v Krista, aby potešil zarmútených a skleslých a taktiež, aby priniesol posolstvo zmierenia medzi kresťanské cirkvi a budoval mosty priateľstva medzi veriacimi v jedného Boha a ľuďmi dobrej vôle. Jeho žiarivý učiteľský úrad nemal iný cieľ, než vždy a všade hlásať Krista, jediného Spasiteľa človeka.
Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.
13. mája 1981, bol naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchaný atentát. Dátum atentátu sa symbolicky zhodoval s výročím zjavenia Panny Márie vo Fatime, kam Svätý Otec po vyzdravení putoval z vďaky za záchranu života. Mehmet Ali Agca, vynikajúci strelec, by zabil pápeža, ak by nezasiahla vyššia moc a dve strely neminuli cieľ. Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami. Hovoril som s ním ako brat, ktorý mu odpustil, a ktorý mu úplne dôveruje.“
Ako najmladší zvolený pápež od čias pápeža Pia IX. začal Ján Pavol II. svoj pontifikát ako mimoriadne zdravý, relatívne mladý muž, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov chodieval na túry, plával a lyžoval. Napriek tomu, po dvadsiatich piatich rokoch úradu, pokuse o atentát a množstvu zdravotných problémov, fyzické zdravie Jána Pavla upadalo. Ortopedická operácia v roku 2001 potvrdila, že pápež Ján Pavol II. trpí na Parkinsonovu chorobu. Takisto mal v pravom kolene bolestivú artritídu, ktorá sa mu vyvinula po výmene bedrového kĺbu, takže iba zriedkavo chodil na verejnosti. Aj napriek tomu pokračoval vo svojich cestách po celom svete. Tí, ktorí sa s ním stretli ku koncu života, potvrdili, že hoci bol po fyzickej stránke veľmi zničený, mentálne bol však stále veľmi čulý.
Koncom jeho pontifikátu boli ľudia vnútri aj mimo Cirkvi, ktorí sa domnievali, že by pápež mal rezignovať alebo odísť na odpočinok. Ján Pavol však naznačil, že akceptoval Božiu vôľu, aby zostal pápežom, a bol rozhodnutý, že ostane vo funkcii až do svojej smrti.
31. marca 2005 mal pápež „veľmi vysokú horúčku v dôsledku infekcie močových ciest“, ale odmietol prevoz do nemocnice, zrejme pre jeho prianie zomrieť vo Vatikáne. Neskoršie zdroje z Vatikánu potvrdili, že pápež dostal pomazanie chorých. Bola to prvá sviatosť pomazania chorých po pokuse o atentát v roku 1981, ktorú pápež dostal. Tisícky ľudí sa zhromaždili vo Vatikáne, zaplnili Námestie svätého Petra a okolie a modlili sa po dva dni. Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 2137, 46 dní pred svojimi 85. narodeninami vo svojom súkromnom apartmáne.
Po iba 87 dňoch od úmrtia začal proces jeho blahorečenia a 1. mája 2011 bol vo Vatikáne vyhlásený za blahorečeného. Zázrakom, nutným pre blahorečenie, bolo vyhlásenie Francúzky Marie Simon-Pierre, ktorá tvrdila, že dva mesiace po skone pápeža sa zázračne uzdravila z Parkinsonovej choroby, ktorou trpel aj pápež, keď sa k nemu modlila. Lekári jej uzdravenie potvrdili. Svätorečený bol spoločne s ďalším pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014. Sviatok má 22. októbra (dátum začiatku pontifikátu).

-Podľa internetových zdrojov spracoval RS-

Pôvodný kostol mal kapacitu asi 300 veriacich, z toho 50 miest na sedenie v laviciach a 20 miest na chóruse. Pre lokalizáciu pozemku a nerovnosti terénu nebolo možné dodržať starovekú tradíciu stavania kostola v osi západ - východ, takže veľkokrtíšsky kostol je orientovaný v približnom smere juh - sever. Svätyňa bola vyvýšená a postavená v tvare poloblúka. Chrámová loď mala rozmery 7,5 x 10 m. V jej prednej časti boli lavice a zadnú časť oddeľovali dva oporné stĺpy chórusu. Prvý oltár bol murovaný z tehiel a obložený mramorom. Aj bočné oltáriky boli postavené tým istým spôsobom. Priestor pod oltárnou doskou na bočných oltároch bol otvárací a slúžil vo vianočnom období ako miesto pre vystavenie betlehema (pod ľavým bočným oltárom) a na Veľkú Noc ako Boží hrob (pod pravým bočným oltárom). Pravý bočný oltár bol zasvätený Božskému Srdcu, ľavý Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Vo vežičke kostola bol umiestnený malý zvon – umieráčik, ktorý bol darovaný z urbáru obce Ústie nad Oravou richtárom Jánom Bulom. Zvon priviezol z Oravy Jozef Colotka ml. železnicou a zápisnicu o darovaní spísal Cyril Krúpa.
V rokoch 1971 – 1981 pôsobil na fare v Dolných Plachtinciach páter Ján Václav Sedláček OFM. Za jeho pôsobenia bola v kostole uskutočnená úprava interiéru v duchu liturgickej reformy II. vatikánskeho koncilu. Murovaný oltár bol nahradený dreveným obetným stolom. V roku 1973 bol zakúpený organ. Organ postavila firma Varhana Kutná Hora.
Za pána farára Jozefa Marka v roku 1985 bol vymaľovaný interiér svätyne i chrámovej lode pod vedením arch. Jána Š Svrčka. Pôvodné okná boli nahradené pieskovými vitrážami, jednoduchá čiernobiela krížová cesta bola vymenená za farebné obrazy namaľované v modernom štýle a na stenách kostola boli vytvorené moderné obrazy.
Po revolučnom roku 1989 a získaní náboženskej slobody začalo do kostola prichádzať čoraz viac veriacich a chrám už kapacitne nevyhovoval. Zo spomienok pána farára Marka z februára 2001: „Mal som možnosť vidieť, ako sa krtíšska filiálka (teraz už farnosť) rozrástla zhruba o 10 000 obyvateľov, čo znamenalo aj pridanie nedeľnej bohoslužby, nárast detí prihlásených na náboženstvo, samozrejme nárast krstov a sviatostných manželstiev. Toto si vyžadovalo stály pohyb a činnosť a do toho vstúpila požiadavka výstavby nového kostola. To by som veľmi rád uskutočnil, no nemal som predstavu, kde nazbierať finančné prostriedky. Navrhoval som preto zväčšenie starého kostolíka, o čom však nechcel otec arcibiskup ani počuť. No napokon vďaka môjmu nástupcovi vdp. Milošovi Krchňavému sa toto zväčšenie uskutočnilo. Práve požiadavka stavby kostola rozhodla o mojom preložení do novej farnosti Bátovce - Žemberovce.“
V septembri 1993 sme privítali nového kňaza Miloša Krchňavého, ktorý bol vymenovaný za farára v Dolných Plachtinciach. Desiateho januára 1994 navštívil mesto Veľký Krtíš arcibiskup Ján Sokol. Dôvodom jeho návštevy bolo plánované založenie farnosti vo Veľkom Krtíši, čomu malo predchádzať vybudovanie farskej budovy a do budúcna sa plánovala i stavba nového kostola. Tejto myšlienke vyšlo v ústrety i mestské zastupiteľstvo, ktoré odsúhlasilo na tento účel predaj pozemku s rozlohou 5 337 m2 za symbolickú cenu 1,- Sk za m2. Na tomto pozemku sa nachádzal starý dom, ktorý po malých úpravách slúžil ako kresťanský mládežnícky klub.
Pre rozvoj pastoračnej práce bolo nevyhnutné zabezpečiť priestory vhodné pre úradovanie i katechetické poučenia pre dospelých pripravujúcich sa na prijatie jednotlivých sviatostí. Malá sakristia priestorovo nevyhovovala. V dôsledku nutnosti rýchleho riešenia tohto problému sa zrodil plán zväčšiť pôvodnú malú sakristiu, ktorá bola po ľavej strane svätyne. Ing. Tömöl, projektant projektovej spoločnosti Inper Lučenec, navrhol oblúkovú prístavbu okolo celej svätyne. Touto prístavbou vznikli nové priestory pre miništrantov, kancelária pre kňaza, sociálne miestnosti i miestnosť po pravej strane svätyne, ktorá sa dala využívať na katechetické ponaučenia a počas svätých omší je aj v súčasnosti využívaná rodičmi s malými deťmi. Na túto prístavbu bol vypracovaný projekt pre katechetické vzdelávanie, ktorý podporila nemecká katolícka organizácia podporujúca Cirkev v postkomunistických krajinách Kirche in Not a prispela naň sumou vo výške 25 000 nemeckých mariek. Rozpočet na prístavbu bol podľa projektovej dokumentácie vyrátaný vo výške 750 000,- Sk. Finančne vypomohol aj arcibiskupský úrad. Stavebné práce boli zadané stavebnej firme MIVIS v. o. s. Modrý Kameň. S prístavbou sa začalo na jar 1994 a v jeseni bola dokončená. Medzi tým sa rozbehli prípravné práce na budovanie farskej budovy. Projekt na farskú budovu pozostával z dvoch rovnakých oproti sebe zrkadlovo stojacich budov typu rodinného domu, aby architektonicky zapadla do danej lokality. Objekt rímskokatolíckej farskej budovy sa staval na pozemku susediacim so štátnym archívom, oproti jestvujúcej bytovej zástavby. Z úsporných dôvodov sa naplánovala výstavba iba jednej budovy s tým, že druhá časť sa dobuduje neskôr. Stavba farskej budovy bola zadaná stavebnej firme Agrostav Levice a. s. Termín zahájenia stavby bol september 1994 a ukončenia máj 1995. Rozpočet na stavbu podľa projektovej dokumentácie bol 1 450 000,- Sk. Stavba bola financovaná zo zbierok veriacich, ale v značnej miere vypomohol finančný dar z USA od veriacich v St. Mary s Rocklede na Floride, kde pán farár M. Krchňavý počas svojej návštevy spropagoval dielo budovania novej farnosti vo Veľkom Krtíši.

-Spracovala GO-
Pokračovanie nabudúce…