Niekedy tak uvažujem, aké slová by nám kresťanom povedal Ježiš, keby verejne účinkoval v dnešnej dobe. Či by to neboli ešte tvrdšie slová ako tie, čo povedal farizejom a zákonníkom: „Pokrytci. Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.“
Kde je moje srdce?… Je to srdce otvorené pre svojich blížnych alebo zatrpknuté?… Chránim život od počatia po prirodzenú smrť?… Aký je môj postoj k antikoncepcii?… Schvaľujem umelé oplodnenie pre manželov, ktorí nemôžu mať deti?… Aké myšlienky mi napadnú, keď 25-ročná rómska žena čaká ôsme dieťa?… Čo si myslím o 18-ročnej susedke, ktorá otehotnela a bude slobodná mamička?… A čo utečenci? Prichýlil by som ich do svojho mesta, či by som bol radšej keby zahynuli doma, alebo sa utopili v mori, alebo udusili v aute?… Čo mi je viac ľúto, keď zamrzne bezdomovec alebo týrané psy v správach?… Súhlasím vo svojom vnútri, aby ťažko chorým dali lekári smrtiacu injekciu?… Som za trest smrti pre masových vrahov?… SOM JA VÔBEC ZA ŽIVOT?
Dosť veľa ľudí v našej krajine dá prednosť vlastnému pohodliu a zvolí radšej smrť blížneho. Smrť, ktorá začína v našom vnútri. Smrť, ktorú nemo tolerujeme.
20. septembra v Bratislave to bude stretnutie ľudí, ktorí podporujú život. Pridajme sa k nim aj my.

-ĽB-

Na prímestský tábor sa prihlásilo 18 detí. Tábor začal v pondelok 3. 8. 2015 ráno svätou omšou. Po svätej omši sa účastníci tábora rozdelili na dva tímy, ktoré celý týždeň bojovali medzi sebou, ktorý tím získa viac bodov. Tímy si zvolili svoj názov, logo a hymnu. Po dokončení úloh tímy predstavili svoje logá, ktoré vlastnoručne kreslili na plagáty a odprezentovali svoju hymnu. Vznikol nám tím Smrtonostná pasta a druhý tím, Dávid a dlhovlasé dievčatá. Táto aktivita nám zabrala celé pondelkové dopoludnie. O obed sa postarala Gabika, ktorá navarila najchutnejšiu kapustnicu, akú som kedy jedol. Po obede sa tímy venovali rôznym hrám, ktoré boli k dispozícii počas celého týždňa.
Druhý deň prímestského tábora sme začali pekne rozcvičkou pred kostolom, aby sa nám účastníci pekne rozhýbali. V tento deň sme začali pracovať na servítkovej technike. Čo tá servítková technika je? Prázdne sklenené poháre od kávy, z ktorých odstránime etikety, natrieme farbou, necháme uschnúť, natrieme lepidlom, nalepíme servítku s ľubovoľnou témou, počkáme kým to uschne a natrieme lakom. Vzniknú nám krásne dózy na všestranné použitie. A aby som nezabudol na obed sme mali chutný guľáš, mňam.
Tretí deň, teda streda, začala svätou omšou. Po krátkom občerstvení z vlastných zásob sme sa vybrali potešiť klientov Domova dôchodcov a domova sociálnych služieb. Klienti vďačne sledovali náš pestrý kultúrny program, ktorý sme vôbec nenacvičovali. Kultúrny program klienti ocenili aplauzom. Klientom sme odovzdali vlastnoručne vyrobené dózy a potešili ich sladkou drobnosťou. Po návrate na farský dvor sa už blížil obed, ktorý bol rovnako chutný ako predchádzajúce dni.
Štvrtý deň sme začínali o 15:00 hodine. Po príchode na farský dvor si účastníci začali stavať svoje stany, ktoré boli potrebné pre nocovanie pod holým nebom. Večer sme sa zúčastnili detskej svätej omše a adorácie. Po svätej omši sme sa vrátili na farský dvor, kde sme rozložili oheň a chystali sa opekať. Detičky si pozreli rozprávku a šup do stanov. Mnohí z nás celú noc dávali pozor a zabezpečovali všetok komfort.
V piatok ráno bol budíček pre tých, ktorí sladko spali. Nasledovali chutné raňajky a zbalenie stanov. A úplný záver prímestského tábora, odovzdanie účastníckych diplomov a poďakovaní. Tešíme sa opäť o rok.

S pozdravom Peter Priškin

21. septembra Cirkev slávi spomienku na svätého Matúša, ktorý bol Ježišovým učeníkom a neskôr prvým evanjelistom. Svätý Matúš bol mýtnik. Toto povolanie vykonával do chvíle, kým ho Ježiš nepovolal, aby ho nasledoval: „Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ (Mt 9, 9). A Matúš ochotne reaguje na Ježišovu výzvu: „On vstal, opustil všetko a išiel za ním.“ (Lk 5, 28).
O pôsobení svätého Matúša sa toho vo Svätom písme veľa nedozvedáme. Jeho meno je vo Svätom písme spomenuté celkovo päťkrát. Evanjelisti Marek a Lukáš ho vo svojich evanjeliách pomenúvajú ako Léviho, Alfejovho syna.
Matúš bol Žid, ktorý pracoval pre Rimanov. O vyberačoch daní sa vedelo, že boli skorumpovaní a nespravodliví, lebo vyberali od vlastných ľudí dane, ktorými si napĺňali svoje vrecká. Židia nimi opovrhovali a zaraďovali ich na okraj spoločnosti do kategórie verejných hriešnikov. „Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi. Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ On to začul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9, 10 - 13)
Podľa tradície sa svätý Matúš po Ježišovom zmŕtvychvstaní vydal hlásať evanjelium do Perzie, Partska, Arábie a Etiópie. Väčšina svedkov hovorí o tom, že Matúš pri hlásaní evanjelia vzkriesil Ifigéniu, dcéru egyptského kráľa, ktorý potom s celým dvorom a obyvateľstvom uveril v Krista. Po jednej jeho kázni sa Ifigénia rozhodla, že sa zasvätí Bohu. Keď kráľ Egypta zomrel a na trón nastúpil jeho brat Hyrtakus. Aby si mohol lepšie poistiť trón, chcel si za ženu zobrať bratovu dcéru Ifigéniu. Zbožná panna sa však zasvätila Kristovi, preto nechcela sadnúť na otcovský trón, ani stať sa manželkou svojho uja. A keď ju Matúš upevňoval v jej rozhodnutí, rozkázal Hyrtakus svojim vojakom, aby Matúša zabili. Údajne ho prebodli kopijou pri slúžení svätej omše.
Symbolom evanjelistu Matúša je kniha evanjelií a postava človeka – je to preto, lebo svoje evanjelium začína rodokmeňom Ježiša Krista.
Svätý evanjelista Matúš reagoval na Ježišovu výzvu bez váhania. A čo my? Ako reagujeme na Ježišovu výzvu v dnešnej dobe my? Vstaň a poď za mnou! A to nemusí ísť výlučne len o povolanie do kňazstva. Ježiš nás volá každý deň… do života s ním. Je len a len na každom z nás, ako na túto jeho každodennú výzvu zareagujeme.

-Spracoval RS-

Najstaršia písomná zmienka o Veľkom Krtíši je datovaná 9. septembra 1245. Je ňou listina kráľa Bela lV. o potvrdení majetkov pre šahanský kláštor. Z hľadiska cirkevných dejín Veľkého Krtíša je veľmi cenným a významným prameňom listina ostrihomského kanonika Františka zo Zvolena a Juraja, ostrihomského vikára, zo 7. júna 1435, v ktorej sa prvýkrát spomína existencia fary vo Veľkom Krtíši. Jej vznik a jestvovanie možno predpokladať už v polovici 14. storočia. V 16. storočí snahy o reformovanie katolíckej cirkvi viedli ku vzniku protestantizmu. V súlade s heslom „cuius regio, eius religio“ prechádzali i obyvatelia Veľkého Krtíša na novú vieru a osvojili si nové reformačné myšlienky. Už r. 1561 sa spomína istý evanjelický kazateľ Michal z Krtíša, pôvodom Slovák, ktorý pôsobil v neďalekej Kremnici. Zdá sa, že v prvom období reformácie ľudia verní protestantizmu vo Veľkom Krtíši navštevovali spočiatku starý stredoveký kostol z čias Žigmunda Luxemburského, prípadne putovali do susedných, či vzdialenejších miest a obcí a až neskôr si postavili vlastný kostol. O jeho počiatkoch nemáme zachované súdobé historické pramene a dnes po tejto stavbe niet ani stopy. Prvýkrát sa kostol v prameňoch spomína až v rokoch 1688 - 1694, kedy je doložené jeho patrocínium Narodenia Panny Márie. V kanonickej vizitácii okolo r. 1730, ktorú vykonal ostrihomský sufragán a novohradský archidiakon Žigmund Berényi sa uvádza, že vraj krtíšsky kostol postavili z podnetu vtedajších majiteľov Šóšovcov. Nasvedčovali by tomu aj insignie rodiny zachované podľa vizitačného záznamu na vtedajšom oltári.
Koncom 17. a začiatkom 18. storočia sa začalo v Uhorsku so systematickou protireformáciou. Vo Veľkom Krtíši sa rekatolizácia príliš nepresadila. Začiatkom 18. storočia tu podľa náboženského vierovyznania žilo 200 evanjelických a len 8 katolíckych rodín. Aj tu však prebiehali spory o kostol a konali sa rôzne vyšetrovania. Roku 1721 robil napríklad stoličný sudca Gabriel Maršovský vyšetrovanie na stoličnom úrade, týkajúce sa evanjelickej cirkvi a kostola. V prvom rade zisťoval, či fara a kostol boli vždy majetkom protestantov, ďalej či kostol niekedy násilne obsadili katolíci a či Malý Krtíš bol vždy filiálkou krtíšskej fary. Na otázky odpovedalo 13 svedkov z okolitých dedín. Tí zhodne tvrdili, že katolíci vo Veľkom Krtíši cirkevný majetok nikdy nemali a že tunajší kostol bol vždy majetkom luteránov a Malý Krtíš filiálkou veľkokrtíšskej fary. Dvaja svedkovia (Štefan Kopčáni a Štefan Jesenský) potvrdili, že kostol dal postaviť Štefan Šóš s manželkou Annou Balogovou, ktorí podľa nich boli vždy evanjelici. Začiatkom 70. rokov 18. storočia si cirkevníci na mieste starého kostola postavili nový chrám.
Katolíci vo Veľkom Krtíši svoj kostol nemali až do roku 1944, len v parku kaštieľa stála kaplnka obnovená za Sebastianovcov, ktorí boli katolíkmi. Už len ťažko čitateľný nápis na kameni ju datuje do 18. storočia. Tunajší katolíci patrili do farnosti Dolné Plachtince.
V roku 1900 mala obec Veľký Krtíš 844 obyvateľov. Podľa vierovyznania prevládali evanjelici augsburského vyznania, ku ktorému sa hlásilo 472 obyvateľov, 362 bolo rímsko-katolíkov a 10 izraelitov. K 1. 1. 1939 poklesol počet obyvateľov Veľkého Krtíša na 752 obyvateľov.
Katolícku komunitu posilnili v r. 1942 presídlenci z Oravy, ktorí sa pre stavbu priehrady museli vysťahovať zo svojich rodných obcí. Väčšina z nich pochádzala z obce Ústie nad Oravou. Pozemky si prišli pozrieť v októbri 1941 a hneď ich aj odkúpili. Bol to veľkostatok na úpadku (majer Gyulaház), ktorý patril vdove Turčániovej. Prisťahovali sa 19. 3. 1942 rodina Štefana Gašperáka, Štefana Matuľu, Jozefa Colotku, Jána Colotku, Karola Kovalčíka, Jána Vagáneka, Martina Penksu, Martina Ciceka a Jána Kapičáka z Mútneho. Spolu ich bolo 29 dospelých a 48 detí. Majer dostal nové meno „Oravský dvor“. Boh bol bez zveličovania stredobodom života oravskej dediny. S kostolom bol spojený celoročný občiansky i kultúrny život dediny: advent s rorátmi, obecná spoveď pred Vianocami, Veľkou nocou a sviatkom sv. Alžbety (ktorej bol zasvätený kostol v Ústi), Božie telo, odpust na sviatok Škapuliarskej Panny Márie v Trestenej a odpust na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v Bobrove a samozrejme sviatok Všetkých svätých. V nedeľu a vo sviatok, okrem obriadenia statku, nikto nepracoval ani vo dvore, ani na poli, každý sa ponáhľal do kostola. A práve táto dôležitá sféra života Úsťanom vo Veľkom Krtíši chýbala, pretože v ňom nebol katolícky kostol. Na bohoslužby dochádzali do farského kostola v Dolných Plachtinciach. Mladší šli pešo, starší na vozoch, v zime na saniach. Pán farár Adolf Kejval (kňaz a cirkevný spisovateľ, v r. 1927 - 49 pôsobil v Dolných Plachtinciach) sa im snažil vychádzať v ústrety a dochádzal do Veľkého Krtíša, kde slúžil bohoslužby v zámockom parku pri kaplnke. V zime vypomohla vdova Turčániová, ktorá na sviatky prepožičiavala najväčšiu miestnosť v kaštieli, kde sa slúžila sv. omša. O začiatku bohoslužieb vo Veľkom Krtíši píše Adolf Kejval v Ružencovej knihe, kde okrem iného si značí dôležité udalosti v jednotlivých rokoch.
„Rok 1942. Toho roku sa počali konať služby Božie vo Veľkom Krtíši. Konajú sa v zámockom parku. Boli vyvolané príchodom nových veriacich z Ústia nad Oravou, odkiaľ títo museli odísť pre stavbu priehrady, aby u nás zaujali pustatinu Gyulaház, na ktorej sa usadili. Prišlo osem rodín.“ (rukopis v Ružencovej knihe uchovávanej v archíve Rím. kat. farského úradu v Dolných Plachtinciach)

-Spracovala GO-
Pokračovanie nabudúce…