Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa začala šíriť už v 12. storočí, no najväčšou osobnosťou, ktorú použila Božia prozreteľnosť na rozšírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu bola svätá Margita Mária Alacoque, ktorá mala v rokoch 1673 - 1675 osobitné zjavenia.
Svätá Margita Mária Alacoque to uvádza vo svojej autobiografii. Raz sa jej pri sv. prijímaní zjavila Najsvätejšia Hostia žiariaca ako slnko. Uprostred nej bol náš Pán, píše svätá Margita. V ruke držal tŕňovú korunu, ktorú mi po prijímaní položil na hlavu so slovami: „Dcéra moja, prijmi túto korunu na znak tej, ktorú čoskoro dostaneš, aby si sa mi čo najviac podobala.“ Čoskoro som to pocítila. Dostala som prudký úder do hlavy, takže sa mi zdalo, že sa mi do nej vtláča tŕňová koruna a že sa tieto strašné bolesti skončia len mojou smrťou. Poďakovala som Bohu, že ma pokladal za hodnú tejto obety. Táto drahocenná koruna ma tešila viac než koruny všetkých vladárov sveta. Pre veľké bolesti som si nemohla ľahnúť na vankúš, tak ako si ani môj Učiteľ nemohol na kríži oprieť svoju hlavu. A On si prial spojiť svoje bolesti z korunovania tŕním s mojou bolesťou hlavy, aby som skrze naše zásluhy prosila Boha, jeho Otca za obrátenie hriešnikov.
Raz, pár dní pred Popolcovou stredou sa mi znovu zjavil môj Pán, obťažený krížom a celý doráňaný a ubolený. Jeho Predrahá Krv tiekla na všetky strany. Vtedy mi bolestným hlasom povedal: „Vari niet nikoho, kto by so mnou trpel a delil sa so mnou o moje bolesti, čo mi spôsobujú hriešnici v tomto období?“ Padla som na kolená k Jeho nohám a hneď som sa Mu ponúkla. On mi položil na ramená ťažký kríž ovinutý tŕním a plný klincov. Ťarcha kríža ma strašne gniavila a ja som spoznala ťarchu a zlobu hriechu. Znenávidela som hriech, povedala som si: „Ó prekliaty hriech, aký si odporný, keď takúto krivdu spôsobuješ môjmu najväčšiemu Dobru!“ Pán mi povedal, že nestačí, aby som len niesla svoj kríž, ale mám sa naň nechať pribiť, a tak spolu s Ním trpieť, znášať bolesti, ponižovanie a výsmech. A On ma onedlho bolesťou pribil na kríž lásky, takže som cítila akoby hroty klincov, ktorými bol On pribitý na kríž. Zdalo sa mi, že sa približuje moja posledná hodina a potom som sa zrazu stala odolnou a silnou, že som sa mohla postiť celý pôst.
V kontexte zjavení, ktoré prijala sv. Margita je aj „Dvanásť prisľúbení Ježišovho Srdca“. Je to najdôležitejší dokument učiteľského úradu Cirkvi o úcte k Ježišovmu Srdcu. Ctitelia Božského Srdca obsiahnu:

1. Dám im všetky milosti, potrebné ich stavu. Laici majú veľké a vznešené poslanie vo vykonávaní svojich povinností, keď sa zjednotia s Kristom ako ratolesti so svojím viničom. Je to vynikajúci spôsob zasvätenia sa Ježišovi a spojenia s Ním, aby brali životodárnu miazgu, bez ktorej nie sú schopní života.
2. Vnesiem pokoj do ich rodín. Ježišov pokoj je zvláštnym Božím darom. Ježiš chce dať tento dar pokoja všetkým rodinám, v ktorých sa rozvíja úcta k Jeho Srdcu.
3. Poteším ich v trápeniach. Ľudskému srdcu nestačí len čisto ľudská radosť. Božia útecha vyviera z Kristovho Srdca, ktoré nás vyzýva: „Poďte ku Mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.“ (Mt.11,28).
4. Stanem sa im bezpečným útočišťom v živote a najmä v hodine smrti. Laici nájdu v tomto Svätom Srdci miesto útočišťa v živote, a zvlášť v hodine smrti. Všetci, ktorí sa zasvätia Ježišovmu Srdcu a budú sa snažiť prejavovať mu lásku, úctu a slávu podľa svojich možností a podľa prostriedkov, ktoré dáva On sám, sľubuje, že nedovolí, aby boli zatratení a že im bude útočišťom proti všetkým nástrahám nepriateľa.
5. Vylejem hojnosť požehnania na všetky ich podujatia. Tu Ježišovo Srdce obohacuje naše duše a srdcia, aby sme naplnili poslanie: „Kto chce ísť za Mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk.9,23).
6. Hriešnici nájdu v Mojom Srdci zdroj milosti a nekonečné more milosrdenstva. Náš Pán chce uchrániť mnohé duše pred večným zatratením a toto Božské Srdce je ochrana a bezpečné útočište pre všetkých hriešnikov. On nám zjavil úctu k svojmu Srdcu, ktoré chce udeliť všetkým srdciam dobrej vôle, lebo je to posledný nápor lásky nášho Pána voči hriešnikom, aby ich priviedol k pokániu a bohato naplnil svojimi milosťami.
7. Ľahostajné duše sa stanú horlivými. S úprimnou zbožnosťou k Ježišovmu Srdcu sa duše pozdvihnú na vyššiu úroveň kresťanského života a toto si želá Cirkev u všetkých svojich členov.
8. Horlivé duše dosiahnu veľkú dokonalosť. Čím väčšia je láska našej duše k Bohu a blížnemu, tým väčšia je aj vlastná dokonalosť, lebo táto spočíva v láske. Úcta k Ježišovmu Srdcu je láska voči Bohu a blížnemu.
9. Požehnám tiež domy, kde bude vystavený a uctievaný obraz môjho Najsvätejšieho Srdca. Božské Srdce sľubuje, že ako prameň všetkého požehnania bohato vyleje svoje požehnania na každé miesto, kde sa bude uctievať obraz Najsvätejšieho Srdca.
10. Kňazom dám dar, že obrátia aj najzaťatejšie srdcia. Môj Božský Učiteľ mi povedal, píše sv. Margita Mária Alacoque, že tí, čo pracujú na spáse duší, spoznajú spôsob, ako pôsobiť aj na zatvrdilé srdcia. Aj keď toto prisľúbenie je dané priamo kňazom, platí pre všetkých veriacich, lebo všetci majú podiel na Kristovom kňažstve, čo je aj ich kresťanskou povinnosťou.
11. Mená tých, čo budú šíriť túto úctu, budú zapísané v mojom Srdci a nebudú z neho nikdy vytreté. Ak nás má nejaká osoba zapísaných vo svojom srdci, to značí, že nás zvlášť miluje. Takouto láskou Pán miluje a vo svojom Srdci má zapísaných všetkých, ktorí sa snažia o to, aby ľudia poznali jeho nesmiernu lásku a uctievali si ju.
12. Všetkým, ktorí pristúpia k svätému prijímaniu na prvý piatok počas deviatich mesiacov nepretržite po sebe, sľubujem milosť pokánia pri zomieraní: nezomrú v nemilosti, ani bez sviatostí. Moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v posledných chvíľach života. Toto dvanáste prisľúbenie sa nazýva aj „veľkým prisľúbením“, pretože bolo vyjadrené jedinečným, výnimočným spôsobom. Ježiš v ňom hovorí o „nesmiernom milosrdenstve“, „nekonečnej láske“, „všemohúcej láske“ svojho Srdca. Hlavný úkon, ktorý vyžaduje veľké prisľúbenie je sväté prijímanie. Prijímanie má byť prijímané ako úkon úcty k Ježišovmu Srdcu, v tom istom duchu a zadosťučineniu, akým sa slávi aj samotný sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Kto môže pristúpiť k svätému prijímaniu v prvý piatok, nech rozhodne ide, lebo je to vyslovene želanie Ježiša Krista. Ale keď už nijako nemôže ísť, nech s dôverou v Ježišovo Srdce pristúpi v prvú nedeľu a Pán bude milostivý a štedrý. Najlepšou zárukou hodnoty veľkého prisľúbenia je samotné prijímanie Eucharistie.

-Podľa Knihy „Margita Mária Alacoque“ spracoval Š.R.-

Každý z nás má otca – Všemohúceho na nebesiach a pozemského, ktorý je alebo bol medzi nami. Tomu Všemohúcemu ďakujeme každý deň za všetko, čo nám dáva, sprevádza nás, ochraňuje, miluje,… Spomeňme si v tento deň aj na nášho pozemského otca, ktorý je tu na Zemi, alebo nás predišiel do večnosti. Poďakujme sa mu za všetko, čo pre nás urobil. Odpustime mu jeho slabosti, previnenia a požiadajme o odpustenie, ak sme sa my voči nemu previnili.
Dnešná doba sa vyznačuje tým, že prežívame krízu rodiny a s tým spojenú aj krízu otcovstva. Otec chýba ako duchovná postava v celej spoločnosti. Viera a náboženstvo v rodinách už často nebývajú žité, ale trpené, nanajvýš prijímané. Na život viery nezostáva čas ani sila. Niektorí otcovia si myslia, že keď dajú svojim deťom všetky najnovšie výdobytky dnešnej doby, tak im dajú všetko. Bruno Ferrero píše v jednom príbehu: Otec šiel so svojím dieťaťom ulicami mesta, kde bolo plno obchodov. Niesol tašku plnú balíčkov a zafučal obrátený k dieťaťu: „Kúpil som ti červenú teplákovú súpravu, kúpil som ti robota, ktorý sa dá všelijako meniť, kúpil som ti obálku s obrázkami slávnych futbalistov… Čo som ti mal ešte vziať?” „Vezmi ma za ruku,” povedalo dieťa.
Návod na to, ako byť dobrý otec je jednoduchý a zároveň ťažký – stačí pozorovať nebeského Otca a byť ako On. Sväté Písmo hovorí o poriadku v rodine napr. v Liste Efezanom. Obracia sa najprv na manželov, lebo ich vzájomná láska a úcta je základom rodiny. Potom sa obracia na otcov: „A vy otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“.
Dráždiť svoje deti znamená nerešpektovať ich ako slobodné a dôstojné ľudské osoby, a tak u nich vyvolávať hnev alebo malomyseľnosť. Byť prísnym neznamená byť bezcitným, nemilosrdným alebo hrubým. Byť prísnym znamená byť dôsledným, neupúšťať bezdôvodne od zásad, požiadaviek a povinností. Určovať zrozumiteľné a jasné pravidlá, dozerať na ich dodržiavanie a vyvodzovať dôsledky. Aj nám otcom, ktorí sa snažíme vychovávať deti v kresťanskom duchu, sa nám to nie vždy darí a častokrát zlyhávame vo svojej úlohe milovať a ochraňovať naše rodiny. Pomôcť pri tom, ako byť lepším otcom, nám môže aj táto modlitba:

-ĽB-

Sv. Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Spolu s otcom a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli rybármi. Bol to práve Ondrej, ktorý doviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo znamená skala. Sv. Peter sa spomedzi apoštolov najviac spomína v evanjeliách. Podľa týchto opisov si môžeme dosť presne poskladať jeho život, ale aj povahu. Zdá sa, že mal sangvinický temperament.
Sv. Lukáš opisuje situáciu, keď Šimon na Ježišovo slovo spustil sieť do mora a chytil obrovské množstvo rýb. Peter vtedy padol Ježišovi k nohám a povedal mu: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Ježiš mu povedal: „Neboj sa, od teraz už budeš loviť ľudí.“ Odvtedy Peter chodil s Ježišom, počúval ho a nasledoval. Patril k dôverníkom Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom. Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia, boli pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej modlitbe. Keď ich Majstra zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Po vzkriesení to bol on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, či je pravda to, čo im vyrozprávali ženy. Sv. Ján apoštol spomína ešte jednu osobitnú príhodu, ktorá sa stala po vzkriesení a je dôležitá vzhľadom na osobu Petra. Kristus sa ho trikrát spýtal, či ho má rád. Peter zakaždým odpovedá „áno“. Ježiš mu vtedy odpovedá tiež trikrát: „Pas moje ovce.“ Po nanebovstúpení má Peter neodškriepiteľné prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto zradcu Judáša, on začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého. On sa spomína ako prvý, ktorý urobil zázrak, on vyniesol rozsudok nad klamstvom Ananiáša a Zafiry.
Peter potom ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov, nielen pre Židov. Herodes Agrippa ho dal uväzniť, ale v noci k nemu prišiel anjel a zázračne ho vyslobodil z väzenia. Potom horlivo účinkoval v Jeruzaleme, v Antiochii, v Korinte a v Ríme. Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Na tom mieste teraz stojí Bazilika sv. Petra, jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa podľa tradície nachádza Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako starší muž s kľúčmi a knihou. Jeho symbolmi sú tiež obrátený kríž, loďka a kohút.

-Podľa internetových zdrojov spracovala JA-

Sv. Pavol sa narodil v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus – meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus – malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popri tom – ako správny Žid – sa vyučil stanárskemu remeslu. Vyrábal stany alebo lodné plachty, čo bol vtedy veľmi hľadaný tovar.
Bol dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol aj pri kameňovaní sv. Štefana a strážil šaty, tým čo ho kameňovali. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby – Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál – kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema Pavol odišiel na štyri roky do Tarzu a potom spolu s Barnabášom zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi.
Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. V rokoch 47-48 spolu s Markom a Barnabášom vykonali prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Druhá misijná cesta v rokoch 49-52 zaviedla Pavla spolu so Sílasom do Malej Ázie a na juh európskeho kontinentu (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (r. 53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Kvôli prenasledovaniu však musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu. V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma.
V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš. Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme. Bol vo viacerých mestách, kde založil nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsil aj veľa prenasledovania. Medzi inými aj v Nikapole, kde ho znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Po odsúdení ho sťali mečom v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Na jej mieste teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854.
Sv. Pavol sa zvykne nazývať „apoštolom národov“, pretože je najväčším misionárom všetkých čias a jeho listy sa čítajú ako Božie slovo na celom svete.

-Podľa internetových zdrojov spracovala JA-

Angelo Roncalli sa narodil 25. novembra 1881 v Sotto il Monte v rodine poľnohospodárskeho robotníka. Od malička túžil stať sa chudobným dedinským kňazom. V roku 1892 nastúpil do kňazského seminára v Bergame. Po skončení štúdií v seminári v Ríme sa stal v roku 1904 kňazom a neskôr tajomníkom bergamského biskupa Giacoma Radini-Tedeschiho.
Počas rokov prvej svetovej vojny slúžil na fronte ako zdravotník a neskôr kaplán vo vojenskej nemocnici. V roku 1925 bol vysvätený za biskupa a pápež Pius XI. ho vymenoval za apoštolského vizitátora v Sofii v Bulharsku. Tam strávil 10 rokov, pričom navštevoval katolícke spoločenstvá a rozvíjal vzťahy s ostatnými kresťanmi.
Počas druhej svetovej vojny zachránil ako nuncius v Istanbule veľa Židov pomocou „tranzitného víza“ Apoštolskej delegácie. V rokoch 1944 - 1952 bol pápežským nunciom v Paríži. V roku 1953 sa stal kardinálom a benátskym patriarchom. V utorok 28. októbra bol kardinál Roncalli v konkláve zvolený ako nový pápež, ktorý si vybral meno Ján XXIII. Napriek tomu, že v čase voľby mal takmer sedemdesiatsedem rokov a jeho zvolenie malo byť iba prechodným riešením, pontifikát sv. Jána XXIII. bol zásadným obratom v cirkevných dejinách.
Obdobie pontifikátu Jána XXIII. sprevádzalo viacero významných medzinárodno-politických udalostí, do vývoja ktorých bol pápež nútený zasiahnuť. V auguste 1961 bol ako následok eskalácie napätia medzi mocenskými blokmi Berlín rozdelený múrom na dva sektory. Pápež sa s apelom na uspokojivé riešenie napätej medzinárodnej situácie obrátil na delegátov mierovej konferencie prebiehajúcej v tom čase v Belehrade. Reakciou na pápežovo posolstvo bola odpoveď sovietskeho vodcu N. S. Chruščova v novinách. Hrozba potencionálneho vojnového konfliktu bola zažehnaná.
V októbri 1962 sa svet dozvedel o rozmiestnení sovietskych balistických rakiet na Kube. Reakciou prezidenta USA J. F. Kennedyho bola námorná blokáda ostrova a zaslanie ultimáta vedeniu ZSSR, v ktorom ho pod hrozbou použitia sily vyzval na stiahnutie rakiet. Svet stál na prahu jadrovej vojny. Súčasne sa obrátil na Jána XXIII. s prosbou o zaslanie mierového posolstva N. S. Chruščovovi. V pápežových slovách adresovaných najvyšším predstaviteľom rezonovala jeho túžba po mieri: „Pozrite sa do svojich sŕdc. Silní tohto sveta by mali počúvať bolestné výkriky svojich blížnych, nevinných detí, starších ľudí, jednotlivcov i celých komunít. Ten ich plač sa dvíha až do neba: Mier, pokoj, prosíme oň všetkých mocných. Neohlušte sa pred nárekom celého ľudstva. Ušetrite, prosím, svet pred hrôzami vojny - vojny, ktorej ničivé následky nevie nik predvídať." Pozitívnu odpoveď sovietskeho vodcu prijal Vatikán 24. októbra. Ešte v ten istý deň bol s touto správou oboznámený i Kennedy, ktorý veľmi ocenil pápežove iniciatívy. Ohlas svetovej verejnosti, vyjadrujúci uspokojenie s dosiahnutým stavom, nenechal na seba dlho čakať. Slová amerického žurnalistu N. Cousinsa hovoria za všetko: „Bol to jeden z najnepravdepodobnejších triumvirátov v dejinách. Americký prezident, komunista a pápež, ktorých dala dohromady zraniteľnosť civilizácie voči modernej sile ničenia.“
Z politického hľadiska sa Jánovým snažením podarilo nadviazať kontakty s predstaviteľmi viacerých krajín. Už v prvom roku pontifikátu Jána XXIII. Svätú stolicu navštívilo viac hláv štátov, ako za celé obdobie vlády Pia XII.
V januári 1959 prišiel Ján XXIII. s myšlienkou usporiadania ekumenického koncilu. Zbor kardinálov s týmto predsavzatím oboznámil 25. januára. S vyhlásením koncilu spojil pápež ďalšie dve významné udalosti: revíziu cirkevného práva a zvolanie prvej rímskej synody v rímskej diecéze. Synodu, prvú v dejinách Ríma, zvolal do Lateránu 24. - 31. januára 1960. Stala sa akousi predohrou ku koncilu. Zámer Jána XXIII. zvolať po takmer sto rokoch od skončenia prvého vatikánskeho koncilu ďalší celocirkevný snem sa nestretol so všeobecným uznaním. Program koncilu bol vskutku revolučný. Nadchádzajúci koncil sa nemal zaoberať iba otázkami vierouky a disciplíny. Mal tiež podať svedectvo existencie Cirkvi v modernom svete. Cirkev si mala objasniť svoju úlohu a fungovanie v zmenenom svete, ktorý sa spamätával z dvoch vojen a bol rozdelený na dva nepriateľské tábory. V tomto svete cirkev strácala tradičné postavenie. Napriek problémom prípravné práce na koncile napredovali. Počas nich sa u Jána XXIII. prvý raz prejavili zdravotné problémy, kvôli ktorým neustále súril, aby bol koncil zahájený, čo najskôr.
Pôvodne mal koncil trvať krátko. Ukázalo sa však, že otázok, ktoré čakajú na odpoveď, je príliš veľa a názory sa rozchádzali. Keď začiatkom decembra 1962 skončilo prvé zasadnutie koncilu, bolo zrejmé, že otvorenia druhého zasadnutia, stanoveného na september 1963, sa pápež nedožije. V máji 1963 naplno prepukla pápežova choroba, ktorej napokon 3. júna v podvečerných hodinách podľahol. Nástupcom Jána XXIII. na Petrovom stolci sa stal kardinál Giovanni Battista Montini (pápež Pavol VI.), ktorý sa rozhodol pokračovať v koncile. Zasadnutia trvali až do roku 1965.
Dňa 3. septembra 2000 bol slávnostne blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. Aj napriek chýbajúcemu druhému zázraku, rozhodol pápež František 5. júla 2013 o svätorečení Jána XXIII. Rozhodol tak po hlasovaní kardinálov a biskupov Kongregácie pre kauzy svätých, ktorého výsledok bol v prospech svätorečenia. Dátum svätorečenia Jána XXIII. pripadol na Nedeľu Božieho milosrdenstva 27. apríla 2014. Sviatok má 3. júna.
Ján XXIII. počas svojho päťročného pontifikátu vydal 8 pápežských encyklík. Najznámejšou z nich je encyklika Pacem in terris, ktorá je výzvou na mier a dialóg medzi katolíkmi a všetkými veriacimi i neveriacimi. Okrem toho bola prvým pápežským dokumentom adresovaným „všetkým ľuďom dobrej vôle“, teda aj nekatolíkom a nekresťanom. Podstatou jej posolstva je odmietnutie zbrojenia, ktoré bolo počas studenej vojny veľkou hrozbou pre mier a zdrojom nepokojov vo svete. Ján XXIII. v nej apeluje, aby sa ľudia oslobodili od „vojnovej psychózy“ a usilovali sa o „vzájomnú dôveru“.

-Podľa internetových zdrojov spracoval RS-