Od roku 2014 do nášho liturgického kalendára pribudol nový sviatok. Je to Sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza alebo aj Sviatok Krista, najvyššieho kňaza. Termín slávenia tohto sviatku je pohyblivý - je ním štvrtok po Zoslaní Ducha Svätého. Tento rok teda pripadol na 28. mája. Nový sviatok nie je, podľa stupňa liturgického slávenia, prikázaným sviatkom. O zavedení sviatku rozhodla Konferencia biskupov Slovenska v roku 2012 a následne bolo toto rozhodnutie 11. októbra 2013 potvrdené dekrétom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
Zavedenie sviatku Krista Veľkňaza je potrebné vnímať v línii Svetového dňa modlitieb za posväcovanie kňazov, ktorý zaviedol svätý Ján Pavol II. a v duchu nedávneho Roka kňazov sláveného na podnet vtedajšieho pápeža Benedikta XVI. Ide o dôležité iniciatívy podporujúce svätosť života duchovenstva a povolania na sviatostné kňazstvo.
Tento sviatok sa začal sláviť najprv v Španielsku, a to vo štvrtok po Svätodušnej nedeli. Pápež Pavol VI. oficiálne povolil sláviť tento sviatok v španielskych diecézach v roku 1970 a od roku 1974 bol zavedený do tamojšieho liturgického kalendára. O zavedení tohto sviatku rozhodol pápež Benedikt XVI. v júni 2012 s tým, že ak o to jednotlivé biskupské konferencie požiadajú, môžu – so súhlasom Svätej stolice – zaviesť tento sviatok do svojich partikulárnych liturgických kalendárov.
Sviatok je príležitosťou pre celú Cirkev, aby rozjímala o svätosti a kráse Kristovho kňazstva, oduševňuje všetkých veriacich v ich úsilí o svätosť, podnecuje k intenzívnej modlitbe za posvätenie duchovenstva a pobáda tých, ktorí sú povolaní skrze sviatosť posvätného stavu k služobnému kňazstvu, aby sa neochvejne a verne usilovali o osobné posväcovanie, v úplnom odovzdaní sa Bohu a Cirkvi.

-RS-

Kresťanstvo sa rozšírilo do Británie ešte za rímskeho panstva, niekedy koncom 2. storočia. Po zániku Rímskej ríše koncom 5. stor. obsadili túto krajinu pohanskí Anglovia a Sasi a kresťanstvo takmer úplne zaniklo. Malé skupinky kresťanov zostali iba v Škótsku a Walese. Bolo treba začať znova.
Augustín bol vtedy opátom benediktínskeho kláštora sv. Ondreja v Ríme. V roku 596 ho pápež Gregor Veľký poveril misijnou prácou a poslal ho hlásať evanjelium do Anglicka. Augustín sa spolu so skupinou štyridsiatich mníchov vydal na cestu. Na jar toho roku došli do Aix-en-Provence vo francúzskej Galii. Tu sa dozvedeli o obyvateľoch Británie veľmi zlé správy, že sú to ľudia diví, neprístupní a jednotlivé kmene hovoria mnohými jazykmi. Vtedy stratil odvahu a s celou skupinou sa vrátili do Ríma. Augustín pápežovi porozprával všetko, čo sa dozvedel a prosil ho, aby upustil od svojho zámeru. No pápež Gregor ho povzbudil, aby nestrácal odvahu, a predsa len odišiel do Anglicka. Dal mu veľa odporúčajúcich listov pre biskupov a kniežatá v Galii, aby mu pomohli. Augustín sa teda vrátil do Galie, tam si pribral niekoľko kňazov a tlmočníkov a preplavil sa do Anglicka. Vylodil sa na ostrove Thanete pri ústí rieky Temže. O svojom príchode upovedomil kentského kráľa Ethelberta, ktorého manželka Berta, franská princezná, bola kresťankou. Ona sama pri svojom príchode do Anglicka priviedla so sebou biskupa Liudharda a dala postaviť kostol v Canterbury.
Kráľ dal Augustínovi plnú slobodu v hlásaní evanjelia. Postaral sa mu aj o obživu a poskytol mu kostol sv. Martina v Canterbury ako bohoslužobné miesto. On sám sa dal pokrstiť. Svojich poddaných však nenútil prijať kresťanstvo. Augustínova práca v Anglicku žala úspechy. Ešte roku 597 na Vianoce prijalo krst vyše desaťtisíc Sasov. Augustín medzitým odišiel do Galie, kde bol vysvätený za biskupa. Augustín poslal potom do Ríma posolstvo o svojej práci a žiadal o bohoslužobné rúcha, nádoby, knihy a relikvie. Pápež Gregor Veľký sa zaradoval, keď počul o jeho pôsobení. V roku 601 mu poslal ďalších misionárov a okrem požadovaných vecí aj arcibiskupské palium a nariadil mu, aby usporiadal cirkevnú provinciu. Tak vznikli dve arcibiskupstvá a v každom z nich bolo dvanásť ďalších biskupstiev. Augustín – už ako arcibiskup – si vybral za svoje sídlo Canterbury a ako druhé arcibiskupské sídlo určil mesto York. Kráľ Ethelbert ho stále štedro obdarúval a podporoval. Daroval mu svoj canterburský kráľovský palác. Augustín ho premenil na kláštor a vybudoval v ňom chrám, ktorý sa stal prvou katedrálou. Za mestom postavil druhý kláštor s kostolom sv. Petra a Pavla, ktorý neskôr pomenovali po ňom a stal sa centrom náboženského života v Anglicku. Okrem tohto všetkého Augustín založil biskupstvo v Londýne a v Rochestri a založil kláštor a školu pre výchovu kňazov. Nestihol síce obrátiť celé Anglicko, podarilo sa mu však na kresťanskú vieru obrátiť celé kentské kráľovstvo. Preto je nazývaný „apoštolom Anglicka“. Zomrel 26. mája 604 alebo 605. Pochovali ho v opátskom chráme sv. Petra a Pavla vedľa kentského kráľa Ethelberta.
Jeho sviatok sa v Cirkvi slávi 27. mája. Meno Augustín v latinčine znamená vznešený.

-JA-

Aj tento rok sa v dňoch 27. - 29. marca konalo celodiecézne stretnutie banskobystrických mladých s otcom biskupom Mons. Mariánom Chovancom. V tomto čísle vám prinášame dojmy dvoch účastníčok Kvetného víkendu.
Timea Petreželová:
Ja som bola na Kvetnom víkende jeden deň. No ľutujem, že som tam nemohla byť dlhšie, ale aj ten jeden deň som tam zažila veľa zážitkov. Prišli sme tam asi v sobotu okolo pol desiatej ráno a keďže sme tam spievali so zborom, išli sme hneď na skúšku, z ktorej sme mali namierené na krásnu omšu. Omša bola plná hudby, milých slov aj plno krásnych zážitkov.
Po omši nastal čas na obed. Keď sme sa dobre najedli, mali sme čas, počas ktorého sme sa ešte viac spoznali a nasmiali. Nastali workshopy, kde sme sa mohli dozvedieť plno zaujímavých vecí o rôznych témach. Po workshopoch však už nastal čas, keď som už musela ísť domov :(
A aké sú moje dojmy z tohto dňa? Že nabudúce nezaváham a pôjdem na celý Kvetný víkend.
Dominika Kučíková:
Z Kvetného víkendu som si priniesla veľa zážitkov a mnoho nových informácií. Dovoľte mi, aby som vám to v krátkosti priblížila.
Môj kvetný víkend začal v piatok, cestou autobusom. Po príchode do BB sme absolvovali svätú omšu so všetkými kňazmi, ktorí nás sprevádzali Kvetným víkendom. Po omši sme boli oboznámení s nasledujúcim programom. Potom sme sa presunuli do Gymnázia Andreja Sládkoviča, kde sme potvrdili svoju účasť a dokončili registráciu. Po vybavení všetkých potrebných vecí sme sa rozdelili do skupiniek. V skupinkách sme absolvovali rôzne aktivity, predstavovanie, mini katechézu. Potom mala nasledovať krížová cesta, no na tej som žiaľ nemohla ostať, pretože tak pozde už MHD nechodí :(
V sobotu večer nás ešte čakal dialóg s biskupom a nádherná adorácia.
V nedeľu ráno sme sa všetci zišli na nádvorí pred kostolom, kde nám pán biskup požehnal ratolesti. Potom nasledoval spev bohoslovcov kňazského seminára. Následne sme sa presunuli do kostola na svätú omšu so všetkým, čo patrí ku Kvetnej nedeli. Po biskupskom požehnaní nasledovalo poďakovanie účastníkom, kňazom, animátorom, dobrovoľníkom, pánovi biskupovi. Potom prišlo na rad lúčenie. Aj keď som sa s tými ľuďmi poznala iba tri dni, prirástli mi k srdcu. A chýbajú mi… No mám odtiaľ veľmi krásne zážitky a doniesla som si mnoho užitočných informácií. Neľutujem, že som tam bola a kebyže môžem, tak tam ostanem dlhšie. Určite pôjdem aj na budúci rok.

Tento mesiac si pripomíname Deň matiek. Úloha matky nie je ľahká. Prvé slovo, ktoré mi napadá, je obeta. Vstávanie k bábätku, nestíhanie, zriekanie sa seba, neustála starostlivosť o všetky potreby detí, prekonávanie chorôb, úpenlivá modlitba. Prvé kroky do škôlky, školy, prežívanie radostí i starostí. Veď to, mamičky, poznáte. Nie je to ľahké, ale je to naše najkrajšie poslanie.
No niekedy nám Pán Boh zverí do opatery postihnuté dieťatko. Niekedy je veľmi ťažké pre rodičov vyrovnať sa s tým, no Pán Boh má svoje dôvody. Možno nás chce naučiť väčšej láske, obetavosti alebo chce, aby sme prehodnotili svoje hodnoty. Možno sa máme tešiť z maličkostí a každého úsmevu našej ratolesti. Objaviť krásu vo všedných veciach a navzájom sa robiť šťastnými.
Pracovala som s deťmi rôznych postihnutí. Stretávala som sa s ich rodičmi, matkami, ktoré videli to najkrajšie vo svojom dieťatku. Tešili sa z maličkých úspechov a pokrokov. Nevedeli by si predstaviť život bez nich. Iste, túžili, aby bolo dieťa zdravé, no prijali ho s láskou také, aké im ho Pán Boh zveril.
V dnešnom čísle vám prinášame rozhovor s rodinou, ktorá to nemá ľahké. Starajú sa totiž o postihnuté dievčatko. Ale to sa už dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Rozhovor s rodinou Jankovýchovou
1.) Trošku sa nám predstavte. Koľko členov má vaša rodina? Koľko majú rokov?
My sme taká obyčajná rodina ako každá. Som mama ako každá matka. Musím byť psychologička, čo rieši problémy v rodine, ako kamarátka, keď je treba pomôcť, ako učiteľka, keď sa spoločne učíme, či ako sestrička, keď sú naše deti choré a treba ich dať do poriadku a spolu s naším ockom spoločne riešime život v rodine.
Začnem hlavou rodiny, náš otec Peter má 61, potom som ja ako druhá hlava Veronika, 47. Najstarší syn je Tomáško, 27 ročný, druhý syn Adamko má 18 a naša dcérka Annamária má 15 rokov. Samozrejme, máme ešte nášho starkého a babku, obaja majú 67 rokov.
2.) Vieme, že sa staráte o zdravotne postihnutú dcérku. Aká je jej diagnóza? V čom spočívajú jej zdravotné problémy?
Neviem ako začať, Annamária má diagnózu hydrocefalus meniokela, rázštep chrbtice, inkontinenciu moču a ešte kopu iných. Medzi inými aj alergiu, a to nie obyčajnú, alergiu na latex. Nemôže sa hrať s balónmi a aj na operáciu musia mať lekári iné rukavice.
3.) Do koľkého ročníka chodí a ako sa jej darí? Pomáhajú jej aj spolužiaci?
Annamária ešte navštevuje Základnú školu na Námestí Škultétyho, VIII. C triedu medzi normálnymi, zdravými deťmi. Snažíme sa učiť, ako sa dá aj počas tých dní a týždňov, keď sme po operáciách či v kúpeľoch. Či jej pomáhajú spolužiaci? To sa nedá povedať.
4.) Tento mesiac si viac pripomíname úlohu matky, ako vyzerá váš bežný deň?
Ako každý deň do školy musíme vstať, a to sa nám moc nechce – ako každému mladému. Musíme sa dať do poriadku – obliecť, umyť, atď. a medzi tým aj trocha rozcvičiť. Dáme si raňajky, umyjeme zuby a šup do školy. V triede si pripravíme veci a potom je už samostatná.
5.) Je náročné starať sa o takéto dieťa? V čom je to najťažšie?
Je aj nie je. Začiatky sú ťažké ako pre každého rodiča, či majú choré, či zdravé deti. Môj názor je taký, že žiť na tomto svete má nárok rovnako zdravé ako aj choré dieťa. Preto sa k takým deťom treba stavať rovnako ako ku chorým a nemyslieť na to, že máte nejaké starosti. Veď v podstate každá rodina má starosti.
6.) Koľko rokov žijete s manželom v manželstve? Ako si pomáhate pri plnení povinností a starostlivosti o deti?
S mojím manželom to ani nerátame, pokiaľ si nepozrieme staré fotky. Najstarší syn je už samostatný a žije s priateľkou v Bratislave. Druhý syn Adamko bude na budúci rok maturovať. A naše dievčatko bude končiť na budúci rok základnú. Je to pekné aj napriek mnohým starostiam a život ide ďalej a náš Pán Boh nám pomáha ako každému.
7.) Je Aninka šťastná? Ste vy ako rodičia šťastní? Čo vám jej postihnutie prinieslo do života?
Annamária je šťastná, že môže robiť a spoznávať všetko nové. Sme šťastní ako rodičia, že máme krásne deti a myslíme na to, čo bude a veríme, že sa život zlepší a modlíme sa, aby bolo dobre.
8.) V čom je Aninka pre vás výnimočná? V čom sa jej najviac darí?
Je to bojovníčka. Bojuje s nepriaznivým osudom a my ako rodičia sa veľmi tešíme s ňou, keď sa jej niečo podarí a dokáže niečo sama. Ako keď sa naučila jazdiť na koni. Dodnes je to pre ňu veľký zážitok.
9.) Aké najťažšie chvíle ste zažili v rodine?
Najťažšie sú chvíle, keď nám odíde niekto blízky. Sú to ťažké chvíle, ale či sú ťažšie ako žiť s takýmto údelom. Neviem. Žiť sa musí ďalej.
10.) Ktoré okamihy boli alebo sú pre vás najkrajšie?
Najkrajšie sú tie, keď sme ako rodina pokope, aj s rodičmi a tešíme sa spolu na spoločne prežité chvíle. Vtedy zabúdame na to zlé a radosť zo spoločne strávených chvíľ nám prináša lepšiu náladu.
11.) Ako vnímajú Aninku súrodenci? Aký je medzi nimi vzťah?
Ako každí súrodenci, sem tam sa poškriepia, ale v základe sa majú radi a pomáhajú si, ako sa dá.
12.) Máte pri starostlivosti o deti čas aj pre seba či pre manžela?
Aj keď je toho času málo, spoločné chvíle strávime predovšetkým rozhovormi, čo a ako ďalej na druhý deň, či rok. Užívame si spoločné rozhovory.
13.) Ak si nájdete chvíľku pre seba samú, čo najradšej robíte?
Medzi moje najväčšie záľuby patrí zbieranie húb a s tým spojené prechádzky do lesa. Aj keď som rada, keď nejakú tú hubu či bylinku nájdem, ale najdôležitejšie sú tie spoločné prechádzky po lese. S mojou maminkou máme spoločnú záhradku, kde si sadíme zeleninku a tešíme sa na krásnu úrodu, keď sa zadarí.
14.) Ako najradšej trávite chvíle ako rodina?
Radi trávime spoločne so starkými chvíle na chalupe, kde si každý robí svoju robotu na spoločnom diele a chodíme do prírody. Annamária trávi čas na svojej hojdačke pod orechom, kde si číta.
15.) Ako vám pomáha viera v živote? Aké sú vaše priority, hodnoty?
Ďakujem Bohu za každý deň, keď sme spolu a tešíme sa zo života.
16.) Ako pripravujete Aninku a ostatné deti do života? Čo si myslíte, že je najdôležitejšie im odovzdať?
Predovšetkým si myslíme, že deťom treba dávať predovšetkým dobrý príklad naším životom rodičov. Robiť v živote všetko tak, ako chceme, aby aj iní robili.
17.) V istom odbornom časopise sa vedci vyjadrili, že novorodenec nie je ešte fyzická osoba a nemá ani morálne právo na život. Autori článku tvrdia, že rodičia by mali mať možnosť nechať zabiť svoje dieťa v prípade, že sa narodí postihnuté. Čo si vy o tom ako matka myslíte? Vedeli by ste si predstaviť, že by ste Aninku radšej nemali? Čo vám život s ňou dáva?
Je to ťažká otázka. Záleží na matke. Musíme mať silnú vieru a modliť sa k Bohu, aby všetko dobre dopadlo. Zažila som, osobne a na vlastné oči, ako matka nechala dieťa v nemocnici a lekári nemohli robiť nič, bez súhlasu matky a dievčatko ležalo choré, tak ako moja dcéra, v inkubátore 3 mesiace bez operácie, lebo nemali podpísaný súhlas. Až pozdejšie stará mama podpísala všetko, čo bolo treba a lekári mohli rýchlo operovať a zachrániť život päť minút pred dvanástou.
18.) Čo by ste odkázali budúcim matkám, ktoré stoja pred rozhodnutím, či si nechať dieťatko, aj keď bude postihnuté?
Je to ťažké každej matke povedať. Každé dieťa je Boží dar. Žena a matka sa musí rozhodnúť sama, či je dosť silná na taký ťažký osud v živote. Ja by som nedala našu Annamáriu za nič na svete. Áno, osud sa s nami zahral, ale nemôžeme sa mu poddať. Náš Pán Boh zariadil všetko tak, aby aj takéto deti mohli žiť na tomto svete a tešiť sa z každej chvíle života. Lebo život je Boží dar a zdravé, či choré deti rovnako ľúbime a rozdávame im našu rodičovskú lásku po celý život. Raz sa nám to vráti, keď budú starší.
19.) Ako by ste povzbudili vyčerpaných rodičov, ktorí sa tiež starajú o postihnuté dieťatko? Čo vám vtedy najviac pomáha?
Čo nám najviac pomáha? Celá naša rodina. Hlavne starí rodičia a priatelia. Predovšetkým sa musíme o tom rozprávať a riešiť veci tak, aby bolo lepšie. V žiadnom prípade neľutovať dieťa, lebo ľútosť narobí viacej zla a rodičom to nepomôže. Je treba spojiť priateľov a aj ich deti a hrať sa a učiť tak, akoby tie zdravotné problémy neboli. Odkazujem rodičom, že sa netreba vzdávať v žiadnom prípade. Boh nebeský nám dáva silu a lásku tešiť sa na každý nový deň.
Ďakujeme vám, že sme mohli trošku vstúpiť do vášho rodinného života. Želáme vám veľa krásnych chvíľ a Božieho požehnania. Nech vás ochraňuje a oroduje za vás naša nebeská Matka.

-MH-