Nachádzame sa uprostred pôstneho obdobia, ktoré každoročne začína Popolcovou stredou. V tento deň prijímame na čelo znak popola so slovami „Kajajte sa a verte evanjeliu“ alebo „Pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš!“. Značenie popolom zo spálených ratolestí, ktoré boli posvätené rok predtým na Kvetnú nedeľu, má symbolizovať ochotu zmeniť sa.
Súčasťou pôstneho obdobia je 6 pôstnych nedieľ. Každá z nich má okrem klasického pomenovania aj svoj názov v latinskom jazyku, ktorý je odvodený od úvodných slov vstupnej antifony. Rovnako je každá z týchto nedieľ spájaná s ľudovými tradíciami a má aj rôzne ľudové prívlastky.
1. pôstna nedeľa nesie v latinčine názov Invocavit zo slov „Invocavit me“, čo v preklade znamená „Povolal ma“. V túto nedeľu si ženy na znamenie pokánia obliekli čierny odev a šatky, a všetko módne a pestré odložili do skríň. Preto si v ľudovom pomenovaní vyslúžila názov Čierna nedeľa. V ľudovej tradícii v niektorých regiónoch má prvá pôstna nedeľa aj názov vrecová. Nazýva sa tak podľa starších obyčají, keď si v minulosti niektorí ľudia obliekali bezprostredne po Popolcovej strede dávne oblečenie kajúcnikov - vrecovinu.
2. pôstna nedeľa nesie v latinčine názov Reminiscere zo slov „Reminiscere miserationum tuarum“, čo v preklade znamená „Rozpomeň sa, Pane, na svoje zľutovanie“. V ľudovej tradícii je známa pod názvom Pražná nedeľa. Je nazvaná podľa pokrmu, ktorý sa na znak pokánia v tento deň pripravoval. Na masti sa pražilo obilné zrno alebo celý nelúpaný hrach, ktorý bol predtým namočený v slanej vode a niekoľko dní naklíčený na teplom mieste.
Vstupná antifona 3. pôstnej nedele začína slovami „Oculi mei semper ad Dominum“, čo v slovenčine znamená „Moje oči sa neprestajne upierajú na Pána“. Latinský názov je teda Oculi, ľudovo je však nazývaná ako Kýchavá nedeľa. Tento názov je odvodený podľa omše, ktorá sa v tento deň slúžila ako spomienka na smrteľnú chorobu - zvláštny mor v stredoveku, ktorý sa prejavoval kýchaním, a ktorý zahnala až omša slúžená v chráme. V tomto týždni si ľudia priali navzájom, aby nekýchali, lebo verili, že kýchaním začína mor - zdravili sa navzájom „Pozdrav Pán Boh!“ a „Pomáhaj Pán Boh!“ Existovala i tradícia, že koľkokrát človek v túto nedeľu kýchne, toľko rokov bude ešte žiť.
Od 4. pôstnej nedele sa začali pôstne nariadenia zmierňovať. Mládež sa začala veseliť. Ľudové pomenovanie nedele - Družobná nedeľa - je odvodené od zvyku, že v tento deň družba so ženíchom navštívili domácnosť, v ktorej chceli počas veľkonočnej šibačky požiadať nevestu o ruku. Vstupná antifona: „Laetare Ierusalem“, v preklade „Raduj sa, Jeruzalem“ - z toho je latinský názov tejto nedele Laetare. V liturgii má kňaz v tento deň oblečené na sebe ružové rúcho.
5. pôstna nedeľa je ľudovo pomenovaná ako Smrtná nedeľa a je odvodená od ešte predkresťanského zvyku. V tento deň sa chodilo so smrtkou - Morenou - ako symbolom konca zimy, ktorá sa (napriek prísnym cirkevným zákazom) hodila do vody, zo strmého zrázu alebo zahrabala do zeme. Od tejto nedele si liturgia viac všíma tému utrpenia Pána. Túto nedeľu opäť nastáva tvrdý pôst. V kostoloch sa na oltároch zahaľovali kríže. Je to tradičný zvyk, siahajúci až do začiatkov kresťanstva. V 3. a 4. storočí totiž nemali kríže na sebe postavu umierajúceho Krista, ale boli zdobené drahými kameňmi a podobnými skvostami. Aby táto honosná výzdoba nerušila vážnost pôstnej doby, zakrýval kňaz celý kríž. Latinský názov tejto nedele je Judica, zo slov vstupnej antifony „Iudica me Deus“, čo v preklade znamená „Súď ma, Bože“.
Kvetnou nedeľou začína Veľký týždeň. Je to 6. pôstna nedeľa, ktorá je zároveň poslednou nedeľou v pôstnom období. Celý kresťanský svet sa ponorí do najprísnejšieho smútku. Názov je odvodený od spomienky na príchod Ježiša do Jeruzalema, kde ho ľudia vítali kvetmi a palmovými ratolesťami. Táto nedeľa je známa i pod názvom Palmarum – podľa palmových ratolestí, no nazýva sa aj Pašiová (z latinského passio – utrpenie), keďže v kresťanských chrámoch sa v tento deň čítajú pašie.
V minulosti, začiatkom 5. storočia, svätý Maximus, turínsky biskup, zaviedol trojtýždňovú predpôstnu prípravu. Tri nedele pred pôstom sa volali: Septuagesima, Sexagesima a Quinquagesima. Spolu so 40-dňovým pôstom tvorili 70-dňovú prípravu, symbolizujúcu 70 rokov babylonského zajatia. V roku 1969 boli tieto liturgické zvláštnosti zrušené a všetky tri nedele boli preradené do cyklu nedieľ „cez rok“.
-Podľa internetových zdrojov spracoval Rasťo-
Svätý Jozef plnil dôležitú úlohu v dejinách spásy a jeho pozitívne pôsobenie v Cirkvi neustále trvá. Veľkosť svätého Jozefa spočíva v jeho dôvernom vzťahu k Ježišovi a k Márii.
V hebrejčine meno Josef-el znamená „Boh požehná“, „Boh dá vzrast“.
Jozef pochádzal z Dávidovho rodu a bol remeselníkom – tesárom ovládajúcim rôzne práce s drevom. Bol zákonitým manželom Márie. Podľa starej obyčaje ich rodičia zasnúbili, keď mala Mária asi 12 rokov a Jozef asi 17 a presne po roku si Jozef v svadobnom sprievode odviedol Máriu do domu. Mária patrila k národu, v ktorom manželstvo bolo povinnosťou. Jozef zomrel pravdepodobne pred verejným účinkovaním Ježiša, pretože evanjelista Marek nazýva Ježiša len „synom Márie“.
Jozef bol nazývaný Ježišovým otcom, ale nie v tom zmysle, že Ježiša splodil, ale preto, že pred zákonom vystupoval ako otec a bol živiteľom Svätej rodiny. Jozef si vzhľadom na Ježiša plnil úlohu otca a mal pred Ježišom autoritu, ktorej sa Boží Syn slobodne podriadil. Jozef bol pre Ježiša v detstve obrazom nebeského Otca. A Ježiš použil práve tento výraz, keď sa obracal na svojho skutočného Otca v nebi.
Matúš vo svojom evanjeliu píše: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom: Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého… Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal Máriu za svoju manželku.“ Mt 1, 19-20, 24. Jozef sa teda rozhodol pre takéto špeciálne manželstvo, v ktorom obaja žili sľub čistoty.
Keby sme chceli charakterizovať svätého Jozefa, všetky jeho vlastnosti by sme mohli obsiahnuť v biblických slovách – spravodlivý muž.
Ohľadom Jozefovej spravodlivosti sa ponúkajú dve vysvetlenia:
-JA-
Nedávno sme si pripomenuli sviatok všetkých žien. Dovoľte nám zamyslieť sa nad úlohou ženy a muža vo vzťahu. Aby sme sa lepšie pochopili navzájom, musíme sa poznať a pochopiť, ako nás Pán Boh nádherne a rozdielne stvoril.
Žena je tá príťažlivá, nežná i žiarlivá. Chce byť krásna, nenahraditeľná. Stelesňuje Božiu krásu. Muž bol stvorený na obraz Boha bojovníka. Je mu daná odvaha, drsnosť. Sila muža je predovšetkým duševná sila - sila srdca. Najväčším strachom muža je zlyhanie. Potrebuje počuť od ženy: „Potrebujem ťa, tvoju silu. Verím ti, máš na to.“ Žena je tá, ktorá v mužovi prebúdza to najlepšie, tým, že sa mu dáva taká, aká je, ponúka svoju krásu, srdce. Žena je tá pozývajúca, aby druhí zakúsili, že Boh je milý, nežný, príťažlivý. Namiesto rozčuľovania sa nad tým, že muž nenapĺňa naše túžby, skúsme zistiť, po čom túži, povzbudzovať ho a mať pozitívny pohľad. Napríklad, keď príde domov z práce, potrebuje sa adaptovať. Počúvať hudbu či niečo si prečítať. Nezahrňme ho hneď svojimi požiadavkami. Nechajme mu čas.
Úplne milovať, znamená byť zraniteľným. Ženy, nebojte sa sklamania, je to súčasť. Diabol pozná naše slabé miesta a útočí priamo na ne. Buďte plné pokoja a chváľte Boha. Diabol vedel, že ak chce dostať Adama, musí najskôr premôcť Evu. My ženy, sme poslané bojovať o vzťahy. Buďme vnímavejšie na túžby, ktoré do nás Boh vložil, aby sme žili pre neho a plnili úlohu zverenú len nám.
Ženskosť prebúdza mužskú silu a správna mužská sila dovoľuje byť žene krásnou. Muži sa boja vkročiť do ríše tajomstiev, do neistoty, nenávidia nepredvídateľné, chaos, pohľad na bolesť ženy, cítia sa bezmocní. Strácajú kontrolu nad výsledkom. Diabol im našepkáva, že sú neschopní. Muži, dôverujte Bohu, nebojte sa riskovať.
Pre mužov je ťažšie povedať svoje obavy, smútok, pocity. Ak sa nám rozhodnú zdieľať ich s nami, neprerušujme ich, nekritizujme. Muž potrebuje pozornosť, pochvalu za schopnosti a povahové vlastnosti.
Muži, dovoľte žene, aby vás naučila, ako môžete najlepšie naplniť jej potreby, keď prežíva krízu, stratu odvahy, sily. Povzbudzujte ju, nepoučujte ju. Buďte láskavý, nežný, objímajte. Keď ublížite žene, uzavrie sa duchovne, citovo i telesne. Vaša ochota učiť sa pracovať na vzťahu, ju povzbudí priblížiť sa k vám, pretože vedomie, že sa chcete zmeniť, jej dá pocit bezpečia.
Manželstvo je výzva k svätosti a k svätosti máme dospieť cez manžela či manželku. Naša láska je rozhodnutie dať tomu druhému to najlepšie zo seba. Čo nám v tom môže pomôcť?
-MH-