Čakať na niečo v dnešnej dobe je dosť zriedkavé. Chceme mať to, čo vidíme u suseda, spolužiaka, kolegu, v televízii – teraz, a hneď. A keď to nemáme, začínajú v hlave víriť rôzne myšlienky a prichádza nepokoj. Podobne je to aj s čakaním na nejakú osobu. To tiež nemáme radi, keď musíme na niekoho, s kým sa máme stretnúť, dlho čakať. Keď mešká pár minút, začíname byť nervózni a rozmýšľame, čo všetko sme mohli za ten čas stihnúť a namiesto privítania prichádzajú výčitky voči meškajúcemu.
Môže nás čas čakania obohatiť? Keď máme nejakú vec hneď, oveľa menej si ju vážime, ako keď si musíme niečo odriekať a čakať určitú dobu. Keď čakáme na nejakého človeka, môžeme využiť čas na chvíľu sa zastaviť a pouvažovať či to, za čím sa ponáhľam, stojí za to.
Advent – čas čakania na príchod Božieho Syna. Čas čakania na príchod lásky, dobra, pokoja, pravdy na tento svet. A ako budem ja čakať na tento príchod? Bude vo mne viac lásky, dobra, pokoja, pravdy? Čo mám vo svojom vnútri zmeniť, aby som bol lepší? Ako napraviť naštrbené vzťahy? Ako nájsť Ježiša v človeku, ktorý mi je nesympatický? Ťažko sa to dá, ale teraz je ten čas pokúsiť sa to zmeniť. Čas čakania na príchod Božieho Syna – zastaviť sa, pouvažovať, odrieknuť si. Aby nás príchod Božieho Syna nenašiel nepripravených, aby sme Mu vedeli ponúknuť tie naše vnútorné zápasy medzi Dobrom a Zlom.

-ĽB-

Svätý Mikuláš sa narodil okolo roku 270, a to pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie. Doma dostal dobrú výchovu. V stredu a piatok zachovával prísny pôst, jedol iba raz, aj to až večer. Rodičia mu zomreli, keď bol ešte mladým mužom. Po sebe však zanechali taký majetok, že Mikuláš sa nemusel báť o svoje živobytie. On sa však rozhodol všetko venovať chudobným. A tu sa spomína azda najznámejšia príhoda z jeho života.
Jeden občan Patary prišiel o všetky svoje peniaze. Mal tri dcéry. No nemohol ich vydať, pretože nemal pre ne veno. A tak sa rozhodol pre zúfalý čin. Chcel ich dať na prostitúciu. Mikuláš sa to dozvedel, a tak zobral mešec zlata a v noci, pod rúškom tmy, ho dal mužovi do okna. Malo to byť na veno najstaršej dcéry. To sa opakovalo druhý aj tretí raz, zakaždým pre ďalšiu dcéru. Muž ho na tretí raz spozoroval a bol mu veľmi vďačný. Odtiaľ sa odvodzuje ľudový zvyk, že v noci pred sviatkom sv. Mikuláša sa dávajú deťom darčeky tak, aby nezbadali, kto im ich dáva.
Za čias prenasledovania kresťanov, začiatkom 4. storočia, bol Mikuláš ustanovený za biskupa v Myre. Pretože bol veľmi horlivý, aj jeho chytili, mučili a hodili do väzenia. Potom však prišiel cisár Konštantín a jeho slávny Milánsky edikt, vďaka ktorému boli kresťanskí väzni prepustení na slobodu. Biskup Mikuláš sa vrátil do Myry a pokračoval vo svojej práci.
Viaceré životopisy hovoria o jeho ďalších skutkoch, o tom, ako dosiahol oslobodenie troch nevinne na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov. V podobe, v akej sa tieto rozprávania zachovali, ich možno zaradiť medzi legendy, v ktorých ťažko určiť historické jadro. Napriek všetkým výhradám však treba pripustiť, že v postave myrského biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.
Mikuláš zomrel v pokročilom veku a pochovaný bol vo svojom biskupskom sídle Myra. V 11. storočí, keď Myru obsadili moslimovia, boli jeho pozostatky zvláštnou výpravou prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari. Tam postavili nový kostol, zasvätený sv. Mikulášovi, do ktorého uložili svätcove telesné pozostatky.
Biskup Mikuláš patrí k svätým, ktorých si uctievajú na celom svete. Svedčia o tom mnohé kostoly a oltáre, postavené na jeho česť. Zvlášť si ho ctia v Rusku, kde má "svjatyj Nikolaj" medzi svätými celkom osobitné miesto.
Svätý Mikuláš je patrónom detí, pekárov, námorníkov, majiteľov záložní, lekárnikov a rybárov. Jeho sviatok slávime 6. decembra.

-JA-

Víkend radosti, tak by sme mohli nazvať dvojdnie prežité v spoločenstve detí a animátorov z Veľkého Krtíša a Sklabinej. Deti pod vedením vdp. Ondreja Šmidriaka, farára zo Sklabinej, zažili počas soboty a nedele dni nabité programom.
Víkend na Osuší začal svätou omšou a prípravou na advent zhotovovaním adventných vencov. Pani katechétka Silvia si pre deti pripravila peknú katechézu o radosti v srdci. Potom sme sa zúčastnili na „túre“ v blízkosti Osušia. Modlitba, adorácia a spev Bohu nás sprevádzali počas celého dňa, čo bolo vhodne zakomponované do programu pre deti. Po dobrej večery – lángošoch, ktorú nám pripravili pani kuchárky z Osušia nás už čakal večerný program s pantomímou na niektorý z biblických príbehov a hra zvieratká.
V nasledujúce ráno nás o desiatej hodine zaujal duchovný otec Osušia svojím príhovorom o Božom kráľovstve vo svätej omši. Zdôraznil, že Božie kráľovstvo je kráľovstvo lásky, ktorého hranice prechádzajú ľudskými srdciami a ktoré prichádza od Boha, aby nás viedlo cestou k plnosti, k premene života a k životu bez konca. Nasledovala krátka prechádzka na malý relax a uvažovanie o Božskom stvoriteľskom čine.
Po vynikajúcom obede sme sa ešte trochu zahrali rôzne hry, medzi ktorými nesmela chýbať ich najobľúbenejšia hra a síce zvieratká. To už sa ale naplnil čas a museli sme sa rozlúčiť v nádeji na skoré stretnutie, snáď na jar.

Martin Mihál
bohoslovec 5. ročníka

V tomto čísle sa budeme rozprávať s rodákom z Veľkého Krtíša, súčasným správcom farnosti Šoporňa, vdp. Marcelom Kubincom.
1.) Pán farár, pochádzate z Veľkého Krtíša, aké máte spomienky na svoje rodisko?
Moje spomienky sú už dosť vzdialené, pretože z Veľkého Krtíša som preč už 24 rokov a to nerátam strednú školu, na ktorú som dochádzal do Handlovej. Ale čo by som rád uviedol je to, že vždy som sa rád vracal, či už z Handlovej, alebo z kňazského seminára v Badíne do Veľkého Krtíša, pretože sme boli veľmi dobrá partia mladých chlapcov a dievčat, ktorí sme sa schádzali pri kostole. Treba poznamenať, že to bol úplne iný kostol, ako je dnes. Bola to väčšia kaplnka, ktorú si postavili predkovia na mieste, kde sa nachádza súčasný kostol Narodenia Panny Márie. Ten pôvodný možno vidieť už iba na fotografiách. Takže spomienky na rodisko sa mi viažu na konkrétnych ľudí, s ktorými som prežil detstvo, mladosť, dospievanie. S ktorými som v kontakte do dnešných dní, ale s niektorými som sa nestretol už celé roky. Boli to veľmi krásne roky, na ktoré veľmi rád spomínam.
2.) Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom? Koľko ste mali vtedy rokov?
Povolanie vo mne dozrievalo dlhšiu dobu. Nebol to zásah ako sa v Skutkoch apoštolov spomína v súvislosti so sv. Pavlom. Najprv to bola taká všeobecná myšlienka, ktorá sa postupne začala realizovať až keď som išiel študovať na SOU – banícke do Handlovej, kde som stretol a spoznal veľmi skromného a pracovitého kňaza, ktorý ma duchovne viedol.
3.) Čo vám robí najväčšiu radosť vo vašej kňazskej činnosti?
Počas môjho kňazského pôsobenia (vysvätený som bol v roku 1996) som prešiel viacerými farnosťami a musím skonštatovať, že každá bola iná. Iná pastorácia je v meste, iná na dedine. Ale v každej farnosti som našiel veľmi dobrých ľudí, ochotných pomôcť, keď to bolo potrebné. Toto ma vždy potešilo. Samozrejme našlo sa aj mnoho ľudí kritických alebo takých, ktorí nesúhlasili s mojimi názormi, ale vždy sme vedeli nájsť spoločnú reč.
4.) Naopak, znepokojuje vás niečo?
V súčasnej dobe ma znepokojuje to, že to, čo do mňa „hustili“ počas štúdia na ZŠ a SŠ, že náboženstvo patrí do kostola, ale mimo kostola sa musíme správať ako iní ľudia, sa v dnešnej dobe začína napĺňať v čoraz väčšej miere. Niektorí kresťania sa uspokoja s tým, že som pokrstený, mám sv. prijímanie, birmovku… čo ešte odomňa Cirkev chce? Niektorí neprijímajú vieru v Ježiša Krista ako celok, ale častokrát sa uspokoja s minimalizmom.
5.) Ako vyzerá bežný každodenný život kňaza?
Je rozdiel medzi životom kňaza v meste a na dedine. Podstatné prvky síce zostávajú, ako sú napr. modlitby, slávenie sv. omše, pohreby, krsty, náuky pred sviatosťami…, ale keď som bol farárom v meste bol to aj väčší záber na úradovanie, administratívu, stretnutia s väčším počtom ľudí… A napokon každý deň je odlišný od toho predchádzajúceho. Teraz, keď pôsobím vo farnosti Šoporňa, mám viacej času aj na čítanie, meditáciu…
6.) Ako odpočívate? Uprednostňujete pasívny oddych v tichosti so svojimi myšlienkami, alebo radšej oddychujete aktívne a venujete sa viac svojim záľubám?
No, zisťujem, že sa mením. Alebo starnem? Kým v minulosti som uprednostňoval aktívny oddych, teraz mi robí dobre aj ticho, kľud, ktorý sa snažím využívať ako som už spomenul na čítanie, meditáciu,… Ale samozrejme, že sa stretávam aj s mojimi farníkmi, mnohými ľuďmi, ktorých som spoznal na mojich predchádzajúcich pôsobiskách, ktorí ma navštevujú a vtedy sa viem naozaj s nimi spolu tešiť.
7.) Máte obľúbeného svätca? Ak áno, ako vás vo vašom živote či v povolaní kňaza ovplyvňuje?
Jednu z prvých kníh, ešte z čias komunizmu, som čítal knihu od Hunermana - Blčiaci oheň. Je to životopisný román sv. Pia X. Táto kniha ma veľmi nadchla, myslím tým osobnosť Jozefa Sarta, neskoršieho pápeža. Bol jednoduchým kňazom a predsa Božia milosť cez neho pôsobila v mnohých smeroch. Podarilo sa mi získať aj ostatky tohto svätca, ktoré mám uložené v relikviári vo svojej izbe, a tak mám možnosť s ním komunikovať akosi besprostrednejšie.
8.) Čo by ste na záver odkázali veriacim aj neveriacim vo Veľkom Krtíši?
Nemôžem im odkázať nič konkrétne, pretože už som veľmi dlhú dobu mimo farnosti Veľký Krtíš a aj mimo mesta, a tým samozrejme už nemám veľký prehľad, ako žije tamojšie kresťanské spoločenstvo. Mnohí ľudia, ktorých som stretával, a s ktorými som bol blízko, buď už zomreli, tí starší, alebo tí mladší sa odsťahovali, založili si svoje rodiny a bývajú mimo Veľkého Krtíša. Takže odkaz - nič konkrétne, ale ak si na mňa niektorí spomenú, a to v dobrom, to ma poteší a ak k tomu pridajú aj modlitbu, tak to už je to, čo nazývame duchovné puto, a to ja udržujem s mnohými z tejto farnosti, ale oni o tom ani nevedia.

-Rozhovor spracoval Rasťo-