Čo sú to odpustky?
Katechizmus Katolíckej cirkvi ich definuje v bodoch 1471 - 1479. Mohli by sme to zhrnúť takto: tým, že človek spácha hriech, pripíše sa mu vina, ale aj následok za vinu – trest. Ak sme spáchali ťažký hriech (vedome, dobrovoľne a vo vážnej veci), ide o večný trest (peklo). Boh vo svojom milosrdenstve nám ťažký hriech spolu s večným trestom odpúšťa vo sviatosti zmierenia. Avšak je tu ešte časný trest, ktorý sa viaže s každým hriechom a ten zostáva aj po svätej spovedi. Časný trest si človek odpyká buď v priebehu pozemského života, alebo po smrti v očistci. Odpustenie časných trestov možno získať prostredníctvom odpustkov.
Aké poznáme odpustky?
Odpustky delíme na čiastočné a úplné, podľa toho či oslobodzujú od časného trestu čiastočne alebo úplne. Čiastočnými odpustkami sa odpúšťa len časť časných trestov. Úplnými odpustkami sa odpúšťajú všetky časné tresty.
Ako často môžeme získať odpustky?
Čiastočné odpustky môžeme získať viackrát za deň, úplné odpustky len raz za deň.
Kto môže získať úplné odpustky?

1. ten, kto pristúpi v tomto období k svätej spovedi. Jedna svätá spoveď stačí pre získanie viacerých úplných odpustkov;
2. ten, kto pristúpi k svätému prijímaniu (najlepšie v deň získania odpustkov). K novému získaniu úplných odpustkov je potrebné znova pristúpiť k svätému prijímaniu;
3. ten, kto sa pomodlí na úmysel Svätého Otca (napr. Otče náš, Zdravas, Sláva);
4. ten, kto vykoná predpísaný odpustkový skutok;
5. ten, kto chce získať úplné odpustky musí byť rozhodnutý chrániť sa v budúcnosti akéhokoľvek hriechu (nemôže mať záľubu ani v ľahkom hriechu).

Tých dní, kedy možno získať úplné odpustky je oveľa viac, tu sú uvedené len niektoré. Podrobnejšie sa o úplných a čiastočných odpustkoch možno dočítať v oficiálnej cirkevnej knihe Enchiridion odpustkov.
Pomôžme tým, ktorí si už sami nemôžu pomôcť a sú v očistci. Veď raz aj nám dobre padne, keď sa za nás niekto prihovorí u nebeského Otca.

-Spracoval ĽB-

Mesiac október poznáme ako ružencový mesiac. Vtedy sa častejšie modlíme ruženec – modlitbu, ktorá nám pomáha rozvíjať vzťah k Panne Márii a hlbšie sa zamýšľať nad životom Ježiša Krista. Do tejto modlitby vkladáme svoje radosti, starosti, nádeje a vďaku Bohu za to, že nám dal skrze Pannu Máriu nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Takto si Pannu Máriu uctievajú veriaci na celom svete. Aj na našom peknom Slovensku je veľa miest, kde sa veriaci schádzajú modliť sa, ďakovať aj prosiť našu nebeskú Matku o jej príhovor a pomoc pre každého z nás.
Jedným z pútnických miest je aj Levočská hora, kde sa nachádza bazilika levočskej Panny Márie. V sobotu 11. októbra sme sa na pozvanie želovského pána farára vybrali na púť do Levoče aj my. Autobus sme zaplnili do posledného miesta a skoro ráno, ešte za tmy, sme s požehnaním pána farára odštartovali našu púť. Cesta nám pri ruženci a mariánskych piesňach ubiehala rýchlo. Pred obedom sa autobus štveral takmer krokom do kopca, naokolo bola samá hora. Po zdolaní poriadneho kopčiska sme zastali na úplne prázdnom parkovisku. Po pár metroch sme sa ocitli pred bazilikou. Jej majestátnosť a ticho všade naokolo nás prekvapilo a ohromilo. Krásny výhľad na široké okolie i samotnú Levoču umocňovalo nádherné počasie. Po chvíli sme zbadali útlu rehoľnú sestričku, ktorá na lúke pod bazilikou hrabala napadané lístie. Bola jednou z tých, čo sa starajú o toto pútnické miesto. Dozvedeli sme sa, že Mariánska hora je jedným z najstarších a najvýznamnejších pútnických miest na Slovensku. Kaplnku na Mariánskej hore postavili na znak vďaky Spišiakov za ich záchranu počas tatárskeho vpádu v rokoch 1241 - 1242. Na kopci hneď za Mariánskou horou sa nachádza hradisko, kde sa obyvatelia mesta zachránili pred Tatármi. Na pamiatku tejto udalosti postavili kaplnku na kopci pod hradiskom, kde každoročne konali ďakovné procesie spolu s obyvateľmi susedných obcí. Takto vznikla prvá pútnická tradícia. O rozvoj mariánskeho kultu sa pričinili aj minoriti, ktorí si založili v prvej polovici 14. storočia v Levoči kláštor. V roku 1984 bol kostol povýšený na baziliku minor. Po obhliadke sme vstúpili do Božieho domu. Nádherný oltár, vitráže a výška baziliky dýchali na nás krásou a veľkosťou. Po svätej omši, ktorú slúžil náš sprievodca Mgr. Erik Hanzen, sme sa rozlúčili s levočskou Pannou Máriou a autobus sa vydal na cestu do neďalekej dedinky Žakovce, ktorá bola naším ďalším cieľom. Túto farnosť, ako aj Inštitút Krista Veľkňaza, spravuje Mgr. Marián Kuffa. Zariadenie, hospodárske a výrobné budovy nám poukazoval miestny sprievodca. Povedal nám o podmienkach a pravidlách, ktoré v zariadení platia. Aj táto návšteva bola pre nás veľmi silným zážitkom a svedectvom lásky, ale o tom niekedy v budúcom čísle.
Ručičky hodín sa pomaly blížili k pätnástej hodine, čo bol náš čas odchodu. Ešte posledný pohľad a autobus sa vydal na spiatočnú cestu domov. V myšlienkach sme sa vracali na miesta, ktoré sme práve spoznali a k zážitkom, ktoré posunuli náš život o kúsok bližšie k Bohu.

-AM-

Žiť v dnešnej dobe sa mi zdá veľmi ťažké. Človek by sa rád pustil do niečoho nového, no keď si zráta možnosti, prichádza smútok, sklamanie - jedným slovom nešťastie. Neraz som sa v takej situácii ocitla aj ja, a poznám ľudí, ktorí sú tak isto nešťastní. Nemajú prácu alebo musia robiť na zmeny, tlačia sa v malom byte alebo potrebujú nový nábytok, nič im nevychádza, ako si predstavujú. Je mi to ľúto. Viem ich pochopiť, aj mne tak často býva. Ale poznám aj šťastných ľudí, ktorí sa vedia tešiť zo života, aj keď problémy ich neobchádzajú.
Prečo sú niektorí ľudia šťastní, veď to nie je vlastnosť, s ktorou by sa dalo narodiť? Myslím, že títo ľudia vo svojom živote nezabúdajú na Božiu pravdu, ktorá nám pripomína, že máme myslieť na veci krásne, dobré a hodné chvály. Pretože naše myšlienky otvárajú naše srdcia. To, čím sa zaoberáme v myšlienkach, ako o veciach zmýšľame, tak budeme aj konať. Naše myšlienky určujú naše postoje, naše slová a v konečnom dôsledku aj naše skutky. Musíme sa naučiť ovládať veci, ktorými sa zaoberá naša myseľ, aby sme mohli zmeniť niečo vo svojom živote. Čo teda nerobia šťastní ľudia?
Šťastní ľudia sa nesťažujú. Dobre to poznáme. Vždy je niečo, na čo sa môžeme sťažovať. Na počasie, na neohľaduplných susedov, kolegov v práci. Čím viac sa sťažujeme, tým sme nespokojnejší. To, čo hovoríme, sa stáva pascou pre nás samých. Pretože naše pocity nasledujú naše slová. A žiadny problém sa tým nevyrieši. Keby sme otvorili svoje srdce pred Bohom a povedali mu o tom, čo nás trápi, umožnili by sme mu, aby nám s tým pomohol. Duchovní otcovia nám často radia chváliť Boha. Modlitba chvály nám pripomenie veci, ktoré sú naozaj dôležité a za ktoré máme byť vďační. Namiesto sťažovania by sme mali každý deň počítať naše požehnania.
Šťastní ľudia sa neporovnávajú. Porovnávanie sa s inými často berieme ako zrkadlo úspešnosti nášho života. Neustále porovnávanie nám však poskytne život podobný jazde na húsenkovej dráhe. Raz sa môžeme cítiť ako najkrajšia, najinteligentnejšia a najschopnejšia bytosť v miestnosti, inokedy úplne opačne na samom konci rebríčka. Ako kresťania sme povolaní porovnávať sa iba s hodnotou, ktorú nám dal Pán Ježiš, keď za nás položil svoj život, aby sme my mohli žiť. Túto hodnotu nemožno znížiť ani k nej nič pridať. Našou úlohou je snažiť sa o jej naplnenie.
Šťastní ľudia nesúťažia. Pravda je, že od detstva sme vedení k tomu, aby sme boli najlepší. V škole, v športe, v práci či v rodine, alebo aj v službe. Je tu však nebezpečenstvo, že prekročíme hranicu a chytíme sa do pasce robiť, mať, slúžiť stále viac. Je správne sa usilovať o to najlepšie v nás. Zmyslom života však nie je víťazstvo, ale láska. Šťastie nedosiahneme tým, že budeme lepší ako ostatní. Pravé uspokojenie nám prinesie život, ktorý vyžaruje lásku a Božie milosrdenstvo. Viac ako byť najlepší, je žehnať ľuďom okolo a dvíhať ich k Bohu.

-JA-