Raz príde do nášho života obdobie, keď budeme cítiť, že naše telo už nie je také, aké predtým. Potrebujeme častejšie oddychovať. Už nevládzeme robiť veci tak, ako kedysi. Aj náš výzor sa pomaly mení. Často si nespomenieme, kde sme dali nejakú vec alebo čo sme mali urobiť. Tak ako vonku prichádza nádherná jeseň i do nášho žitia raz príde jeseň života. Som Pánu Bohu vďačná, že som päť rokov mohla pracovať v zariadení so starými ľuďmi. Bolo to krásne obdobie môjho života. Môžem vám povedať, že starí ľudia sú úžasní. V žiadnom inom zamestnaní som sa nenasmiala tak ako s nimi. Nie je pravda, že starý človek je nudný či stále smutný. Majú zmysel pre humor a naše spoločné chvíle nás obojstranne obohacovali.
Každý z nich sa môže obhliadnuť za svojím životom, životom, ktorý mal i svoje tmavé noci – smutné udalosti a ťažkosti života. Často sa pýtam samej seba: Čo ešte týmto ľuďom ostalo? Mnohí stratili svojich blízkych alebo nemôžu byť s nimi, nemajú už ten svoj domček, svoje súkromie, svojich priateľov, svoje veci, svoju vážnosť, no nestratili to, kým sú - hodnoty a lásku, ktorú majú v svojom srdci.
Nestratili svoju jedinečnosť, vieru, životnú múdrosť, často obetu pre dobro iných. To všetko je vryté do ich vrások.
Matka Tereza hovorila, že dnešný svet veľmi trpí, pretože v našich domoch je veľmi málo lásky. Nemáme čas jeden na druhého, niet času tešiť sa jeden z druhého. Občas si myslíme, že chudoba znamená len byť hladný, nahý a bez domova. Avšak byť nemilovaný, nechcený a bez starostlivosti, je väčšou chudobou.
Mnohí sú už unavení životom a bolesťami. Nevidia zmysel staroby a želajú si už koniec. Cítia sa nepotrební, opustení. Naopak, je to krásne vidieť starého človeka prežívajúceho svoj život i na sklonku života s Bohom. Trpí, no obetuje to Bohu. Vie, že si musí niesť svoj kríž, ktorý má význam. Utrpenie nás približuje k Bohu. Vidíme, ktoré veci sú dôležité. Práve vtedy, keď už nemáme nič, uvedomujeme si tie správne hodnoty. Utrpenie nás očisťuje a keď je s láskou obetované za druhých, je veľkým pokladom, ktorý im môžeme darovať.
Je vzácne vidieť starého človeka, ktorý napriek svojim ťažkostiam pomáha ešte aj druhým. Nezúfa si, prežíva každý deň v modlitbe a s radostným srdcom. Veď aj v starobe môžeme byť pre druhých užitoční. Hoci už slabo vidíme - môžeme ďakovať za krásu, ktorú ešte môžeme zhliadnuť. Hoci sa nám ťažko rozpráva - vždy sa môžeme na niekoho usmiať. Hoci sa nám trasú ruky - stále môžeme druhého pohladiť alebo podať pohár vody. Hoci nás bolia nohy pri chôdzi - ešte stále môžeme potešiť niekoho svojou návštevou.
Pretože každý deň je pre nás dar.
Nezáleží na tom, koľko toho vlastníme, ale na tom, či z toho, čo máme, vieme dávať.
Nezáleží na tom, ako dokážeme hovoriť, ale na tom, aby naše slovo vyjadrovalo úctu.
Nezáleží na tom, či sme ľuďmi milovaní, ale na tom, či milujeme my ich.
Nezáleží na tom, koľko dobra vieme vykonať, ale koľko lásky do toho vložíme.
Nezáleží na tom, či máme všetko, čo chceme, ale na tom, či vieme byť za to vďační.
Nezáleží na tom, či sme dlho živí, ale na tom, čím sme naplnili svoj život.
Som šťastná, že som mohla byť pri starých ľuďoch. Podať im svoju teplú dlaň, pohladiť ich po líci, objať a povedať - Mám vás rada. Ten pocit, ktorý sa vám od nich vracia, sa nedá opísať. Držia vás dlho za ruku a spytujú sa, kedy ich zas navštívite. Bozkávajú vám ruky, keď im urobíte len malú službičku, majú slzy v očiach, keď vám vravia: to ty si moja rodina, moja dcéra, moja vnučka. Mám už len teba. Sú vďační za každú blízkosť, každé vypočutie, každý úsmev, ktorý im venujete. Nie je nič krajšie, ako keď potešíte srdce človeka, ktorý smúti, keď sa jeho slzy premenia na úsmev. Keď pocítia, že ešte majú pre koho žiť. Že ich život ešte má zmysel a že ich potrebujeme. Že majú komu dávať svoju lásku.
Koľkú lásku nám dávali počas celého života. Keď sme boli malí, vstávali k nám v noci v horúčke, modlili sa za nás v každej situácii. Prežívali s nami ťažké chvíle, obetovali sa kvôli nám. Skúsme im aspoň kúsok z toho odplatiť. Najlepšie svojím časom, ktorý im venujeme. Niekedy sa stačí len prihovoriť, porozprávať, vypočuť ich, pohladiť a niekedy stačí len malý úsmev.
Aj v našom farskom spoločenstve sme všetci ako jedna veľká rodina, patríme do života jeden druhého. Možno sú tu starší ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc. Možno s nákupmi, s odvozom do kostola, s uprataním, návštevou lekára, či malou prechádzkou. Budeme radi, ak nám do redakcie napíšete, ako vám môžeme pomôcť. Stačí, ak vhodíte lístok do otvoru Náš hlas v kostole. Ďakujeme vám za vaše modlitby, obety. Aj my tu chceme byť pre vás. Nech tento mesiac nie je len mesiacom úcty k starším, ale aj mesiacom otvorených sŕdc jeden pre druhého a to nielen v tento čas, ale neustále.
-MH-
Každoročne v prvú júlovú nedeľu sa v Litave koná púť na oslavu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Oslavuje Jeho lásku k nám hriešnikom a pripomína nám túžbu Božského Srdca po našej láske, ako to Pán Ježiš sám povedal pri zjavení svätej Margite Alacoque. Deväťdňová púť sa začína na sviatok Božieho tela a krvi a vrcholí na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Každý deň je na svätú omšu pozvaný iný celebrant. Pred každou svätou omšou alebo po nej sa modlí deviatnik k Božskému Srdcu Ježišovmu pred vyloženou Najsvätejšou sviatosťou oltárnou.
Atmosféra púte v spoločnosti ľudí, milujúcich Božské Srdce, je neopísateľná. Milostivá socha Božského Srdca Ježišovho, umiestnená na hlavnom oltári, zobrazuje Pána Ježiša tak verne, akoby bol živý. Pokorné ľudské srdce tu môže zažiť skutočné stretnutie s milujúcim Spasiteľom a hlboko precítiť Jeho lásku.
Počas púte je možnosť pozdraviť Pannu Máriu Lurdskú, ktorej jaskyňa je pri kostole. Farnosť Litava dostala do daru aj vzácnu relikviu svätej Margity Alacoque a relikviu svätej sestry Zdenky, ktoré si pútnici môžu uctiť po sv. omši. Tento rok sme si uctili aj relikviu Jána Pavla II., ktorou bola kvapka krvi svätého pápeža. Ako každý rok na záver púte ponúkali srdeční litavskí farníci pohostenie všetkým pútnikom.
Kedy a ako sa stala farnosť Litava centrom Bratstva Božského Srdca Ježišovho, sa presne nevie, pretože kroniky sa, žiaľ, nezachovali. V zakladacej listine kláštora v Bzovíku sa v roku 1135 spomína kostol v Litave ako známy orientačný bod. Zasvätený je svätej Margite Antiochijskej. Prežil časy protikatolíckej reformácie, ktorá trvala 89 rokov. V čase rekatolizácie bol do Litavy poslaný novokňaz jezuita Martin Schtiffa. Neexistuje však doklad, či Bratstvo založil on, alebo už existovalo a on prevzal organizačné veci. Jeho nástupcovia však museli kvôli množstvu pútnikov kostol rozširovať.
Aj v našej farnosti sa toto pútnické miesto teší stále väčšej obľube, rovnako ako sa rozširujú rady členov BBSJ. Z prvých trinásť členov je nás už stojedenásť. Prispela k tomu aj starostlivosť vdp. Imricha Kováča, ktorý Bratstvo na Litave obnovil a viackrát navštívil aj našu farnosť, aby nás s ním dôkladnejšie oboznámil. Každý prvý piatok v mesiaci je svätá omša obetovaná za živých i mŕtvych členov Bratstva, odprosujúcu pobožnosť si vykonávame každú prvú nedeľu v mesiaci a na modlitbách sa schádzame aj každú tretiu nedeľu. Naši členovia sa modlia reťazový deviatnik k Božskému Srdcu Ježišovmu, ktorým neprerušene vyprosujú milosti od Božského Srdca aj pre celú našu farnosť.
Pripomeňme si ešte dvanásť prisľúbení Božského Srdca pre tých, čo budú uctievať Božské Srdce:
Koncom prázdnin, v jeden pekný, daždivý, piatkový deň sme sa vybrali s mojím bratom a s veľa inými deťmi na Osušie. Je to neďaleká osadlosť od mesta Veľký Krtíš. Tento víkend organizoval otec Ondrej zo Sklabinej a náš bohoslovec Lukáš. V piatok, keď sme prišli, porozdeľovali sme si izby, navečerali sme sa a pozreli sme si film. Po filme sme išli na sv. omšu. Keď sa skončila omša, tak sme sa rozdelili do skupín a rozdelili sa animátori. Potom sme išli spať. Ráno, keď sme sa zobudili, rýchlo sme sa prezliekli a išli sme na raňajky. Po dobrých raňajkách sme sa vrátili ku ubytovni, zoznámili sme sa navzájom s deťmi a animátormi.
Zoznámili sme sa a Lukáš nám povedal, aby sme vymysleli meno a malú scénu pre našu skupinu. Toto nám trvalo do 12:00 a potom sme išli na obed. Po obede sa skupiny striedali a hrali svoje pripravené scény. Potom sme mohli ísť na 2 hodiny na izbu. Keď sme sa vrátili, tak sme sa rozprávali o včerajšej omši a potom sme išli na večeru. Znovu po večeri bola sv. omša a po tejto omši sme už išli spať. Zobudili sme sa do nového dňa a to bola nedeľa, čiže deň odchodu. No pred tým, než sme odišli, tak sme sa naraňajkovali, poupratovali izby, išli sme na omšu, naobedovali sme sa a čakali, kým prídu pre nás rodičia. Takto pekne prežilo veľa detí tento víkend.
Anička
V tomto čísle sa budeme rozprávať s rodákom z Veľkého Krtíša, biskupským vikárom rezortu ministerstva vnútra, vdp. Františkom Bartošom.
1.) Pán farár, pochádzate z Veľkého Krtíša, aké máte spomienky na svoje rodisko?
Túto otázku musím trochu poopraviť. Moja rodina pochádza z Oravskej Lesnej, kde sa narodili moji obidvaja rodičia a kde sa tiež narodili moji traja najstarší súrodenci. Neskôr sa rodičia presťahovali do dedinky Ostrov pri Piešťanoch. Vtedy som sa narodil ako posledný zo šiestich súrodencov. Keď vznikal veľkokrtíšsky okres, môj otec tu dostal ponuku pracovať. Vtedy som mal len tri roky. Od vtedy bol môj život spätý s Veľkým Krtíšom. Tu som prežíval krásne roky môjho detstva a mladosti, moje lásky a priateľstvá, ale i veľké rozhodnutia… Počas celej mojej mladosti som sa väčšinou pohyboval na štyroch miestach: byt, škola, kostol a telocvičňa.
2.) Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom? Koľko ste mali vtedy rokov?
Stať sa kňazom nebolo iba akýmsi jednoduchým rozhodnutím. Bol to skôr proces v atmosfére, ktorú som zažíval doma, v cirkevnom spoločenstve a medzi mojimi priateľmi. Mal som veľmi dobrý vzťah s kňazmi, ktorí pôsobili v našej farnosti alebo aj v susedných farnostiach. Svoj voľný čas som prežíval v cirkevnom spoločenstve. Stretával som sa s mnohými dobrými ľuďmi, ktorí úprimne a naplno žili svoju vieru. Cítil som vo svojom živote, aké je dôležité stretnúť sa s kňazom, ktorý ma pre mňa čas, ktorý vie vysvetliť a povzbudiť. Hlavne v čase dospievania… Možno, že dnes to vyznieva ako niečo prehnané, čudné alebo až úsmevné… V súčasnosti mnohých kostol skôr zaťažuje… Ale v tom čase bol pre mňa kostol a cirkevné spoločenstvo úžasná relaxácia a tiež aj priestor pre mnohé nové podnety… Určite by o tejto fantastickej atmosfére vedeli rozprávať viac tí farníci, s ktorými sme prežívali 80-te roky v našom ešte vtedy maličkom filiálnom kostolíku patriacom do farnosti Dolné Plachtince. Opýtajte sa ich…
A ešte k Vašej otázke… Definitívne rozhodnutie podať prihlášku na teologickú fakultu do Bratislavy bolo vo štvrtom ročníku na Gymnáziu. Vtedy som mal ešte len 17 rokov :)
3.) Čo vám robí najväčšiu radosť vo vašej kňazskej činnosti?
Najväčšiu radosť v mojej pastoračnej službe mám vtedy, keď sa stretnem s ľuďmi, ktorí svoju vieru berú vážne a podľa nej aj žijú. Aj keď sa nachádzajú vo veľmi ťažkých a komplikovaných životných situáciách, sú pre mňa povzbudením a inšpiráciou. Ďakujem Bohu, že takíto ľudia boli a sú súčasťou môjho života.
4.) Naopak, znepokojuje vás niečo?
Znepokojuje ma to, čo je opakom toho, čo mi robí radosť. Znepokojuje ma formalizmus, intrigy, politikárčenie, hlúposť a naivita. A keď sa to všetko spojí, tak je z toho hotová tragédia… :)
5.) Pochybovali ste niekedy o správnosti svojej voľby stať sa kňazom?
Kňazstvo je nerozlučne späté s vierou a pochybnosti patria k viere človeka. Cez pochybnosti sa dostávame ďalej, dozrievame a vnútorne si môžeme viac uvedomovať, či ideme tou správnou cestou…Myslím si, že ja som sa rozhodol správne.
6.) Ako vyzerá bežný každodenný život kňaza?
Asi ťažko sa mi dá hovoriť všeobecne o každodennom živote kňaza. U každého to môže byť iné. Môžem skôr povedať o mojom programe. Keďže pracujem už 11 rokov na vikariáte ministerstva vnútra, tak môj pracovný deň mi určuje pracovná doba: pošta, spisy, návštevy kňazov z celého vikariátu, odborné stretnutia, návštevy a konzultácie a k tomu samozrejme modlitba a sv. omša. Vo voľnom čase sa venujem pastorácii nepočujúcich, čítam, učím sa a niekedy je čas aj na šport.
7.) Ako odpočívate? Uprednostňujete pasívny oddych v tichosti so svojimi myšlienkami, alebo radšej oddychujete aktívne a venujete sa viac svojim záľubám?
Rád som v prírode, na návšteve v mojej rodine ako aj medzi priateľmi. Tiež mám rád turistiku, bicykel, plávanie a niekedy aj normálnu manuálnu prácu…
8.) Máte obľúbeného svätca? Ak áno, ako vás vo vašom živote či v povolaní kňaza ovplyvňuje?
Mojim patrónom je sv. František Assiský. Tohto patróna som dostal pri mojom krste spolu s mojím krstným menom. Jeho posolstvo pre mňa je v tom, aké je dôležité milovať Boha a vážiť si jednoduchých ľudí. Povzbudzuje nás, aby sme si vážili prírodu, v ktorej môžeme spoznávať veľkosť a múdrosť Boha a na druhej strane, aby sme vytvárali zdravé medziľudské vzťahy, cez ktoré môžeme zakúsiť cit a lásku Boha…
9.) Poskytujete rozhovor pre naše farské noviny Náš hlas. Ako vy vnímate existenciu farských časopisov a novín?
Farský časopis vnímam skôr ako niečo, čo môže farníkom prinášať informácie a povzbudenie. Keď máme časopis po ruke, môžeme sa k nemu aj viackrát vrátiť, oživiť myšlienku, prípadne ho aj niekomu kvôli inšpirácii posunúť… Na druhej strane viem, aké je namáhavé robiť časopis, písať články, zostavovať rubriky, tlačiť, distribuovať a popri tom zháňať aj finančné prostriedky, aby sa dala aj jeho periodicita udržať. Všetkým vám ďakujem, že napriek týmto ťažkostiam sa snažíte nezištne pracovať a tvoriť.
10.) Čo by ste na záver odkázali veriacim aj neveriacim vo Veľkom Krtíši?
Všetkým tým, ktorí boli súčasťou môjho života sa chcem poďakovať za priateľstvo, povzbudenie, pomoc i modlitby a všetkým ostatným chcem popriať, aby v živote mali možnosť zakúsiť silu ľudskosti, spolupatričnosti, povzbudenia a opory cirkevného spoločenstva. Som presvedčený, že vo veľkokrtíšskej farnosti to nie je iba pekná ilúzia.
-SV-