V horách pri dedinke Bojná v Topoľčianskom okrese skúmajú archeológovia jedno z najväčších slovanských hradísk z čias Nitrianskeho kniežatstva. Valy boli vždy opradené akýmsi tajomnom. Už starý otec spomínal, že tam muselo v minulosti bývať veľa ľudí, lebo opevnenie bolo rozsiahle, val, ktorý ho obkolesoval, aj vstupná brána – to všetko bolo pekne viditeľné. Niekomu to nedalo pokoja a začal len tak kopať a našli tepaný predmet zo žltého kovu. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o pozlátenú plaketu, ktorá spolu s ďalšími piatimi zdobila prenosný oltár. A tak sa potom začali archeologické výskumy. Tie potvrdili, že val obkolesoval veľké hradisko, ktoré bolo porovnateľne dôležité ako Nitra v tom období. Mohutným valom ohraničená časť lesa je dlhá asi šesťsto a široká takmer tristo metrov. Opevnenie bolo miestami až osem metrov vysoké, po prekonaní prvého valu čakal na nepriateľa ešte druhý. Najmasívnejšie opevnenie bolo nasmerované na západ, útoky tu teda zrejme čakali z Považia či z Moravy.
Slovanskí bojovníci boli obávaní v celej Európe. Železo vedeli kuť lepšie ako Rimania, jazdili na koňoch, neskôr používali prilby. Veľká vojenská sila z nich však nikdy nevznikla, bránili tomu časté malicherné spory medzi jednotlivými náčelníkmi. Ich najpoužívanejšími zbraňami boli kopije a šípy napustené jedom. Aj vládnutie v tom čase vyzeralo inak. Vladár nesedel na jednom tróne, ale kontroloval svoj „revír“ a s veľkou družinou neustále krúžil po svojom teritóriu. Samozrejme, musel zamestnávať profesionálnych bojovníkov, a tak každý rok museli vyraziť na nejakú výpravu. V kronikách je to krásne zachytené, každý rok sa bojovalo. A keď dobojovali a prišla žatva, tak išli požať a potom zase obchádzali panstvá. Bojovalo sa, keď krajina obschla, kone sa mohli napásť a už nebol hlad. Z jari boli často aj väčší páni hladní. Vtedy sa nič nedalo kúpiť, všetko sa len dopestovalo alebo niekomu zobralo.“
Podľa výpočtov archeológov prví ľudia žili na tomto mieste okolo roku 700 – 750. Pritiahlo ich rudné bohatstvo, ktoré sa tu nachádzalo. Osídlenie trvalo do rokov 900 – 920, kedy násilnou cestou zaniklo. Nešlo teda o nejaký dočasný útulok, o čom svedčia aj mohutné hradby s obrovskými bránami, ktoré mali príslušnú reprezentatívnu úlohu. Žilo tu niekoľko tisíc ľudí, ktorí tu našli útočisko pred útokmi.
Veľké množstvo pozoruhodných nálezov dokazuje, že Bojná bola sídlom miestneho kniežacieho rodu. Našli sa tu napríklad odlievané zvony, šperky, hrivny, tisíce kovových nálezov ako sú kopije, šípy, jazdecké ostrohy či poľnohospodárske a remeselnícke nástroje. K najvýznamnejším objavom patrí súbor medených pozlátených plakiet. Sú na nich nápisy, ide o prvé písmo našich národných dejín. Našiel sa aj zvon, ktorý sa tu zachoval celý. V celej Európe sú štyri takého zvony. Z ďalších troch zvonov sa našli len úlomky. Nedávno našli osamotenú mohylu, v ktorej bola pochovaná manželka náčelníka. Teraz sa archeológovia zameriavajú na hľadanie pohrebiska, čo by mohlo priniesť nové informácie o komunite, ktorá tu žila.
V Bojnej sa dá veľa vecí vidieť aj dnes. Časť odkopaných valov, kusy vstupnej brány, zhromažďovacej budovy či základy domčekov, kde sa vyníma aj vtedajšia pec. Exponáty si možno prehliadnuť v Archeologickom múzeu obce Bojná.

-JA-

Dňa 15. 6. 2014 sa na fare konalo rodinno-spoločensko-súťažno-kultúrno-športové popoludnie. Rodiny a jednotlivci súťažili v tradičných, ale aj v netradičných súťažných disciplínach ako napr. jedenie jablka bez rúk zaveseného na šnúrke, pribíjanie klincov do dosky, skákanie vo vreci, preťahovanie lanom, vymýšľanie básničky a iné. Detičky vyrábali rôzne predmety, hrali rôzne hry, manželia si odovzdávali skúsenosti pri výchove detí. A to všetko za asistencie dobrej nálady a dobrého pečiva. Nechýbala tradičná opekačka, badminton, futbalová a volejbalová lopta. Do samého večera.
Niekoľkých zúčastnených sme oslovili a opýtali sa, ako sa im pozdával deň rodiny na fare. Položili sme im pár otázok:
1.) Čo sa vám na dnešnom dni páčilo najviac?
Paľko s rodinou: „Ťažko povedať, čo sa nám páčilo najviac. Už samotná myšlienka zorganizovať takéto popoludnie nám bola veľmi sympatická. Je dobré, keď sa vieme stretnúť ako veriaci, priatelia a stráviť spolu príjemné chvíle. Mne sa páčilo, že sme mali postarané o skvelý nedeľný program ako rodina, manželke sa páčilo svedectvo manželov Zacharovcov. Vaneske sa páčilo maľovanie sadrových odliatkov a Matúškovi s Lukáškom to bolo ešte tak trochu jedno. No na opekačku a špekáčiky spomínajú asi najradšej.“
Jarko: „Všetko bolo dobré, parádne disciplíny, dobré jedlo, fajné ovocie, dobrá atmosféra, fajn kolektív, volejbal, opekačka, nasadenie tímov.“
Timka: „Mne sa na tohtoročnom dni rodiny najviac páčili aktivity a hry, pri ktorých sme sa všetci zabávali.“
Anička: „Najviac sa mi páčila opekačka.“
Dávidko: „Mne sa najviac páčila aktivita, kde sme pribíjali klince do dosky, síce som sa bál, že si poklepem po prstoch, ale aj tak sa mi toto najviac páčilo.“
2.) Ktorá súťaž bola pre vás najťažšia?
Paľko s rodinou: „Asi najviac sme sa zapotili pri vymýšľaní básničky, do ktorej sme museli zakomponovať vopred pripravené slová.“
Jarko: „Najťažšia disciplína podľa mňa bolo hryzenie jablka na šnúrke.“
Timka: „Pre mňa bola určite najťažšia súťaž, kde sme museli dvaja zjesť jablko bez dotyku rúk. Pri tejto hre som sa ozaj poriadne nasmiala, ale keď prišiel rad na mňa, tak som sa aj poriadne zapotila… ale stálo to za to !!!!“
Anička: „Preťahovanie lanom.“
Dávidko: „Najťažšie bolo, podľa mňa, hod tenisovou loptičkou do plechoviek, ale dalo sa to zvládnuť so zábavou.“
3.) Ktoré pečivo bolo najchutnejšie?
Paľko s rodinou: „Najviac nám chutila štrúdľa.“
Jarko: „Pečiva bolo veľa a všetky boli dobré. Fajne sa to hodilo k špekačkám.“
Timka: „Podľa mňa boli všetky koláčiky výborné, ale najviac mi ulahodila tvarohová štrúdľa.“
Anička: „Rožok :)“
Dávidko: „Mne chutili najviac pizzové slimáky.“
4.) Keby sa podobná akcia zorganizovala, zapojili by ste sa znovu?
Paľko s rodinou: „Určite áno. Bolo to príjemné strávenie voľného času.“
Jarko: „Nabudúce by som určite išiel a odporúčam to aj iným.“
Timka: „Určite by som sa zúčastnila takéhoto dňa aj budúce roky.“
Anička: „Určite áno.“
Dávidko: „No ja by som neváhal a zapakoval by som si to znovu.“
5.) Čo by ste na nej chceli inak?
Paľko s rodinou: „Momentálne neviem, čo by som na tejto akcii zmenil. A keďže mi nič nenapadá, tak to svedčí o tom, že všetko bolo dobre pripravené a zorganizované. Takže by som nemenil nič.“
Jarko: „Nemenil by som nič, všetko bolo na jednotku.“
Timka: „Ja by som nič na takomto dni nemenila, bol to úžasný deň plný zábavy, hier a kamarátov.“
Anička: „Nič – všetko bolo dobré.“
Dávidko: „Ja by som asi nemenil nič na tejto akcii.“

-ĽB-

Je piatok ráno a nielen moje kroky vedú do kostola na svätú omšu. Ideme načerpať silu a pokoj. Poniektorí však máme so sebou batohy, pretože sa chystáme na menší výlet. Po požehnaní sa ešte podelíme do áut a môžeme vyraziť. Teda najskôr ešte skontrolujeme, či máme všetci všetko a už môžeme ísť.
Prišli sme do Štúrova práve včas. Včas na to, aby sme sa posilnili. Niektorí z vlastných zásob a iní vyskúšali zásoby reštaurácie. Ešte z našej slovenskej strany obdivujeme krásu Ostrihomskej baziliky. Z diaľky obdivujeme jej majestátnu krásu. Autíčka nás dopravili bližšie a už z maďarskej strany nás čakal prvý výstup po schodoch. Pokiaľ som ohodnotila baziliku z diaľky ako krásnu, zblízka bola ešte krajšia. Jej veľkosť a veľkoleposť ma ohromovali. Po vstupe do vnútra ma ohlušilo majestátne ticho. Každý, či chcel alebo nie, sa tu stíšil. Tichá a nekonečná krása malieb a sôch bola neopísateľná. Kam oko pozrelo všade boli skvostné maľby. Posvätnosť chrámu bolo cítiť v každom kúte. Len stáť a cítiť to všetko navôkol. Tie dejiny, tie udalosti, čo sa tu všetko odohralo. Trošku sme sa rozliezli a preskúmali skoro každý kút. Ti odvážnejší vystúpili na kupolu a odvážili sa vstúpiť aj do hrobky. Mne stačil prekrásny výhľad z hradieb a od majestátnej sochy korunovácie svätého Štefana pápežom. Napriek tomu, že tu bolo dosť ľudí, nikto sa nikam neponáhľal, nikto nikoho nesúril a ani neobmedzoval. Vonku nám spríjemňoval chvíle čarovný flautista v dobovom kostýme. Jeho hudbu roznášal vetrík do širokého okolia. Ale to sa už chystáme na presun na naše ďalšie stanovisko.
Márianosztra
Hneď pri príchode nás privítal páter Andrej srdečným širokým úsmevom a milým slovom. Pozreli sme si naše krásne ubytovanie, rýchlo postavili hrniec s kapustou na pec a prispeli sme našou skromnou účasťou na miestnej svätej omši.
Bazilika minor je krásna. Je síce menšia ako bazilika v Ostrihome, ale zato rovnako pokojná a prívetivá. Okná zdobia farebné vitráže s obrazmi svätých. Bočné oltáre sú bohato osádzané malými anjelikmi a inými svätými. Ani nevadilo, že svätá omša bola v maďarskom jazyku. Zorientovali sme pomerne rýchlo. Celou omšou nás sprevádzal krásny zborový spev.
Čakanie na našu kapustnicu, ktorá bude určite dobrá, lebo každý do nej niečím prispel, sme si krátili hrou a malou exkurziou do miestnej krypty, v ktorej sú pochovaní pavlíni, ktorí tu pôsobili. V jedálni som mohla obdivovať rôzne obrazy a aj tu som si mohla „oči vyočiť“ nad ich krásou. Po chutnej kapustnici sa poniektorí ešte vybrali na večernú prechádzku, ale nakoniec sme aj tak všetci skončili opäť v jedálni v príjemnom a aj poučnom rozhovore s pátrom Andrejom. Deň sa ukončil odchodom do našich izieb a spánkom pokojným.
Ráno nemohla chýbať svätá omša celebrovaná naším pánom dekanom a po nej exkurzia po kláštornom chráme. Posilnení výbornými raňajkami, ktoré sa skladali z viacerých chodov rozmanitých chutí našich zásob, naše kroky viedli do miestneho múzea, kde sme sa dozvedeli viac o pavlínoch, histórii kláštora ako aj o jeho súčasnom využití. Prešli sme sa po jeho obvode a zastavili sme sa na väzenskom cintoríne, kde sú pochovaní väzni, ktorí nemajú rodinu. Sú tu pochované aj sestričky, ktoré tu pôsobili a skonali. Boli aj zo Slovenska a Poľska.
Nakoľko nám to čas dovolil, rozhodli sme sa ešte pre jeden výstup. Bola to menšia túra na kopec ku krížu. Dve tretiny cesty boli viac-menej príjemnou prechádzkou do kopca. Posledný úsek cesty sme fučali ako mechy – bolo to trošku strmšie. Ale ten prekrásny výhľad zo širokého okolia stál za to. Vôkol samé kopce a lesy, len na dvoch miestach sa predierali domčeky a majestátna budova baziliky s kláštorom. Mala som pocit, že v diaľke vidím aj vežičku nášho kostola, taký krásny výhľad to bol. Videli sme však Mochovce. Dočerpali sme sily malým občerstvením vo forme pagáčikov a sladkých rožtekov a už nás čakala cesta naspäť. Posledný pohľad od kríža a hor sa dolu kopcom. Aj sa trošku šmýkalo. Ja som sa šmykla 4-krát, kým sa mi podarilo spadnúť poriadne. Ale Ľubko bol aj tak lepší. Tomu sa podarilo spadnúť dvakrát. A stav dopadov na zem som už nezvrátila, tak sme skončili 2:1 :)
Keďže sa nám podarilo navariť veľký hrniec výbornej kapustnice, tak sme ju aj dojedli na obed. Takto výborne posilneným na tele nám bolo ešte uložené posilnenie na duchu v podobe požehnania na cestu. Veľmi pekne sme sa poďakovali pátrovi Andrejovi, rozlúčili sme sa a vydali na cestu domkov. Dostala som na pamiatku sviečku s obrázkom kostola. Bola k nej pripojená prosba o modlitbu za pavlínov. Budem sa modliť pokým budem vládať, lebo taký pokoj a vnútorná sila ako vyžarovala z nich a aký som ja tam načerpala stojí za všetky moje modlitby.
Ďakujem Ti, Pane, že som tam mohla byť, a prosím Ťa, veď nás všetkých k tým správnym rozhodnutiam.

-M.-

To, že naša rodná zem je veľmi krásna, rozmanitá, vieme všetci. Vždy je čo objavovať a obdivovať v nádhernej krajine stvorenej Bohom. Odkedy učím na škole, kde sa stretávam aj s ľuďmi hovoriacimi po maďarsky, dostávam čoraz viac tipov, kam ísť na krásne miesta do susedného Maďarska. Jedným z nich je aj Nyirjes za Balašskými Ďarmotami. Je tam park so zvieratami, botanická záhrada, rybníky a detské ihrisko.
Tak sme sa tam raz cez víkend vybrali a odvtedy to miesto navštevujeme často. Lákajú nás zvieratá, ktoré sú veľmi prítulné. Dajú sa hladkať a kŕmiť. Sú tu veľké jelenice, ktoré nám žrali z ruky žalude a rastliny. Dajú sa pohladkať i srnky, jelene, daniele, kengury, lamy a muflóny. Nájdeme tam i diviaky, vlka, krásne pávy a poníky.
K niektorým zvieratám môžete dokonca vojsť do ohrady. My sme tak išli k jeleniciam, ktoré mi ochutnávali kabelku a bundu. Najviac sa mi páči, že lesná zver je tu veľmi krotká a zvieratá si môžete pritúliť, pohladkať, či nakŕmiť. My sme im doniesli z domu suché pečivo, no pri vstupe sa dá zakúpiť balíček s potravou. Deti môžu vojsť medzi domáce zvieratá a pohrať sa so zajačikmi, ovečkami či kozami. Ja som akurát natrafila na obdobie, keď sa rodili mláďatká, a tak bol pre mňa zážitok mať na rukách párdňovú kozičku a vidieť malinké zajačiky.
Tento park sa volá Vadaspark a je otvorený v sobotu a nedeľu od 10.00 do 18.00. Je potrebné si zobrať nejaké forinty na vstupné, ktoré je veľmi prijateľné: dieťa 250 Ft, dospelý 400 Ft, dôchodca 300 Ft a rodina 1000 Ft.
Aj keď nevieme po maďarsky, je tam veľmi milý pán, ktorý sa o zvieratá stará a vie aj po anglicky, no dá sa dohovoriť aj po našom - rukami, nohami :) Deti sa môžu zahrať na ihrisku a nádherná je aj rozsiahla botanická záhrada s rôznymi druhmi stromov a rastlín. Je úžasné sledovať tú farebnú krásu na jar či na jeseň, no každé ročné obdobie má svoje čaro. Tento park je otvorený od marca do novembra. Celý park sa nachádza v krásnom prostredí lesíka pri rybníkoch. Naši susedia sa o rekreačné miesta veľmi starajú, a tak je tu všade čisto, ticho a príjemne. No a ako tam potrafiť?
V Balašských Ďarmotách je potrebné na prvom kruhovom objazde ísť rovno do mesta, na druhom kruhovom objazde doprava a na najbližšej svetelnej križovatke v meste odbočiť doľava. Ulicou cez mesto cez železničné priecestie stále rovno po ďalší kruhový objazd, na ňom odbočiť doprava. Treba ísť stále rovno až vyjdeme z Balašských Ďarmôt. Pri značke Nyirjes odbočiť vpravo. Popri rekreačných chatkách si všímať tabuľu Vadaspark a odbočiť doľava popri rybníkoch cez lesík. A ste tam :) Ak máte radi prírodu, určite sa na tento krásny výlet vyberte. Je to blízko, tak neváhajte. Stojí to za to.
Veľmi sa potešíme, ak nám do redakcie napíšete aj svoje nápady, kam ísť, na nejaké pekné či zaujímavé miesta, ktoré ste navštívili. Pošlite nám aj svoje fotky z výletov na nashlas@azet.sk. Môžeme sa tak vzájomne obohacovať a spoznávať, čo krásne pre nás Pán Boh stvoril.

-MH-

V Balašských Ďarmotách žil istý rehoľný kňaz páter Chrizostom, ktorý bol veľkým ctiteľom Panny Márie, za čo bol ťažko prenasledovaný. Svoj kríž znášal trpezlivo a pokorne. Vo svojom obetavom spôsobe života hľadal miesto, kde by sa mohol utiahnuť, nájsť svoj pokoj a načerpať nové sily. Ako tak chodil, tak ho nohy zaviedli až k jazerám v Nyirjesi, kde našiel svoj pokoj.
V roku 1987 sa istému pánovi menom Ladislav Deák zjavila Panna Mária a požiadala ho vyhľadať miesto prameňov v Nyirjesi a starať sa oň, čo dotyčný aj urobil. Vyčistil to celé a začal sa o spomínané miesto s láskou starať.
3. decembra 1989 páter Chrizostom v prítomnosti mnohých veriacich posvätil 7 prameňov v blízkosti nej prameň Pomocnej Panny.
Pri vstupe k prameňom sa nachádza tabuľa s nápisom: „TOTO MIESTO SME OBETOVALI PÁNOVI JEŽIŠOVI A PANNE MÁRII, aby ochraňovali náš domov od materiálneho a morálneho zničenia.“
5. 4. 1990 ku vchodu postavili kríž, ktorý posvätil páter Chrizostom, počas pobožnosti vytryskol ďalší prameň „rosa mystica", ktorý je už 10. prameňom v poradí. Predposledný prameň je prameň „dobrého pastiera".
Návštevníci sa stále častejšie zaujímajú o vznik a celú históriu prameňov a čoraz viac sa spomínané miesto dostáva do povedomia veriacich, denne ho navštevujú turisti z rozličných miest.

-SV-