Obdobie štyridsiatich dní od Popolcovej stredy po Bielu sobotu zvykneme nazývať Veľký pôst. Je to kvôli dôležitosti a významu tohto obdobia, pretože je prípravou na najväčší kresťanský sviatok – Veľkú noc, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Cirkev nás pozýva prežiť toto obdobie vo väčšom sústredení sa na duchovné hodnoty, aby sme nanovo otvorili Bohu svoje srdce. Skúsme tak trochu zhodnotiť svoj postoj k pôstu a porozmýšľať, ako by sme ten tohtoročný mohli prežívať čo najbližšie k Bohu.
V súčasnosti sa aj mimo Cirkvi často hovorí o pôste. Veľa však záleží od toho, kto hovorí o pôste a prečo. Pre veľa ľudí je pôst spojený s redukciou telesného tuku a očistou organizmu od škodlivých látok. Ženy ocenia štíhly pás ako jeden z viditeľných prínosov a muži sú rovnako radi, keď im pár kilogramov ubudne. Je priam zarážajúce, aký čas dokáže človek venovať dodržiavaniu určitého rozvrhu, prípravy a špeciálnej kombinácii potravín či nápojov. Popri tom nesmú chýbať očisťujúce kúry, kúpele, čistenie pokožky a masáže. V mnohých prípadoch sa dokonca rozhodneme využiť špeciálne terapie poskytované odbornými terapeutmi.
Ako sa však mení nazeranie ľudí na pôst, ak ho spomenieme z nášho kresťanského hľadiska. Tí, čo sa stravujete v jedálňach či reštauráciách v spoločnosti kolegov, ste sa určite nevyhli diskusii na túto tému. Dávajúc si mäsitý pokrm len nechápavo krútia hlavami snažiac sa nájsť dôvody vášho postenia sa. Často v ich slovách nechýba jemná irónia, hrubý výsmech od ľudí konzumne založených, ani počudovanie, ani bezradné mlčanie, ale ani úprimný pokus vyjadriť o pôste nejaké poznanie, predstavu alebo nejakú skúsenosť z vlastného života. Možno sa z ich vyjadrení dozvieme viac o jeho formách, vonkajších prejavoch, či praktikách ako o jeho pravej podstate, o význame pre veriaceho človeka.
Otázne však je, či by sme vedeli aj my kresťania zaujať naše stanovisko k pôstu. Lebo ak pri otázke, čo nám veriacim prináša pôst, nenájdeme slová na odpoveď, dáme priestor zas len výsmechu a irónii. Čo teda nám kresťanom treba vedieť o pôste. Kresťania sa podobne ako Ježiš nepostia kvôli diéte, ani pre líniu. Avšak určitú podobnosť medzi tými, ktorí tak robia a nami kresťanmi môžeme nájsť. Tak, ako si tí vzdialenejší od Boha očisťujú pôstom len telo, my kresťania si pôstom máme očistiť dušu, pretože chceme rásť v kresťanskej čnosti - láske k Bohu. Sám Pán nás nabáda, aby sme sa postili, aby sme sa k nemu priblížili. Vie, že keď sa zapierame akýmkoľvek spôsobom, hovoríme samým sebe, že po ňom túžime. Pôst nás očisťuje, obmäkčuje naše srdce a pomáha nám prehĺbiť našu vieru. Veľmi pekný príklad na túto tému uvádza vo svojej knihe Mozaika radosti Magdaléna Richterová.
Raz istá mladá žena bola taká zúfala, že chcela skoncovať so životom. Rozhodla sa nič nejesť, kým si po ňu smrť nepríde.
Vyhľadala mudrca a povedala mu o svojom úmysle do smrti sa postiť. Múdry muž súhlasne prikývol a povedal: „Bude to krásna smrť.“ To bolo všetko, čo povedal. Žena sa veľmi divila, že ju tak pokojne nechal ujsť v ústrety smrti a vôbec sa nepokúsil odhovoriť ju od jej zámeru. Potajme možno dúfala, že to urobí. Ale nič takého sa nestalo.
Tak sa začala postiť. A ako to už pri postení býva, v jej vnútri sa uskutočnili mnohé krásne zmeny, ktoré ju denne znovu a znovu prekvapovali. Telo i duša sa jej očisťovali a zo dňa na deň sa cítila lepšie a čistejšie.
Niekedy ju premohol pocit smútku, nevyspytateľná duševná bolesť, ale bola to vlastne krásna bolesť. Bol to pocit lásky a túžby. Tak sa postila už vyše dva týždne a prežívala čoraz hlbšie a príjemnejšie pocity. Po troch týždňoch všetok smútok pominul a cítila, ako jej srdce zaplavuje šťastie a túžba. Bola to túžba po živote.
A tak sa rozhodla žiť, ale tentoraz žiť naozaj.
No pôst nie je iba zriekaním sa jedla. Keby to tak bolo, mnohí by boli nespravodlivo ukrátení o tento silný prostriedok na ceste duchovného rastu. Napríklad tí, ktorým zdravotné problémy nedovoľujú vystaviť svoj organizmus hladu. Postiť sa možno aj zriekaním sa iných telesných pôžitkov či pohodlia, no vždy s prihliadnutím na to, aby sme vážne neohrozili svoje zdravie alebo iné potrebné dobro jednotlivca či spoločnosti.
Pôst nielen od jedla, ale aj iných príjemných a dovolených vecí upevňuje v človeku mravnosť a pomáha rásť v čnostiach. Ak má mať pôst pre nás úžitok, nadarmo sa budeme radovať zo zdržanlivosti, ak sa táto nestane pre nás príležitosťou k polepšeniu sa. Niet žiadneho úžitku z pôstu, keď sa zdržiavame od jedla, ale tajne máme naše vnútro obrátené na zvedavosť, zlorečenie, klebety a iné škodlivé veci, ktoré prijímame našimi zmyslami. Tak vlastne utekáme pred jedným druhom zla, ale inému druhu zla dávame možnosť.
V pôstnom čase nemáme svojich blížnych robiť svedkami svojho odriekania, ale naopak ukázať im, že svoje srdce i svoju radosť hľadáme v Bohu. Ak sa budeme postiť mrzutí a zamračení a pôst budeme brať len ako niečo, čo nás obmedzuje, potom naše okolie len ťažko pochopí úmysel nášho odriekania. Nebuďme tí, ktorí sa dokážu mesiace postiť kvôli kráse svojho tela. Skúsme byť tí, ktorý nasledujúcich štyridsať dní zušľachtia a očistia svoju dušu, aby nám skutočný pôst priniesol obohacujúcu blízkosť Boha, ktorý je schopný zaplniť v našom živote každé prázdno spôsobené hriechom či ľudskou krehkosťou.

-PCH-

„Nie je dobré byť človeku samotnému.“ (Gen, 2,18)
Boh, ktorý stvoril človeka z lásky a pre lásku, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“. (KKC 1 604)
Manželstvo ako inštitúcia sa dnes neteší popularite. Sobáš, hoci len na úrade, mnohí mladí ľudia vnímajú, ako niečo nepotrebné a zbytočné. Je to odpoveď mladých ľudí na zákony, ktoré prijíma naša spoločnosť, ktoré mnohí mladí ľudia vyhodnotia tak, že lepšie je byť bez sobáša.
Avšak fakt, že aj dnes vidíme mladých zaľúbených, držiacich sa za ruky, tlačiacich pred sebou kočík so svojím synčekom či dcérkou, svedčí o tom, že Boh stále plní svoj sľub a spája mladých alebo aj starších putom lásky a stále ich zahrňuje svojou láskou.
Boh stále ponúka svoje požehnanie, svoju pomoc, aby ľahšie zvládli problémy, ktoré spoločný život prináša. Je len na nás, či túto pomoc prijímame, alebo sa tvárime, že ju nepotrebujeme.
Tí skúsenejší, ktorí prežili spolu už desaťročia a tešia sa pri slávení okrúhlych výročí spoločného života, vedia zaujímavo rozprávať o tom, ako ich Boh sprevádzal, ako ich podporoval, aby nad zlom egoizmu víťazila nezištná manželská láska.
Nenechajme si od nikoho nahovoriť, že sviatosť manželstva je niečo zbytočné a nepotrebné.

-mk-

25. marca si už po 14. krát pripomenieme Deň počatého dieťaťa. Kampaň tradične organizuje občianske združenie Fórum života s partnermi počas mesiacov marec a apríl. Tento rok sa nesie v znamení hesla „Slovensko za život“ a nadväzuje na minuloročný septembrový Pochod za život v Košiciach. Dôvodom je poukázať na to, že účasť desiatok tisíc ľudí na tejto krásnej manifestácii života nebola iba sezónnou záležitosťou, ale myšlienka ochrany ľudského života od momentu počatia stále trvá a naberá na intenzite v celospoločenskom meradle.
Ľudský život je dar od Boha Stvoriteľa, on jediný má právo rozhodovať, kedy a komu ho dá alebo vezme. No dnešný svet má na to iný názor. Zameraný na seba sa každý niekam ponáhľa, nehľadiac na ostatných okolo seba. A keby niečo nešlo podľa plánu, hneď je poruke niekoľko „dôležitých“ vecí, na ktoré máme právo. Jasné, že máme právo na oddych, na kariéru, na svoje koníčky, na to, aby sme si splnili svoje plány, ktoré sme už možno dlho odkladali…, ale Boh nám hovorí „Nezabiješ!“ Jedno slovo, nič viac okolo toho. Preňho má každý ľudský život rovnakú cenu. Nikto okrem neho nemá právo rozhodovať o tom, či dovolí dieťaťu narodiť sa. Biela stužka ako farba nádeje, každý, kto si ju pripne na hruď, vydáva svedectvo, že rešpektuje Boha vo svojom živote, že svoje plány vkladá do jeho rúk a v pokore prijíma všetky dary, predovšetkým dar nového života. Veď kto môže povedať, že jeho život má väčšiu cenu ako život iného človeka?
Raz som bola nechtiac svedkom veľkej hádky, z ktorej som pochopila, že ide o interrupciu. Ešte nikdy som nebola tak blízko takejto vážnej témy. Modlila som sa a keď som nabrala odvahu, zazvonila som pri dverách a s ospravedlnením som navrhla, že poznám ľudí, ktorí by si to dieťatko zobrali, len aby mu dovolili narodiť sa. Čakala som spŕšku výčitiek, ako si dovoľujem starať sa do cudzích vecí. No nestalo sa. Táto matka v hádke, ktorú som ja počula len cez panelákovú stenu, vyčítala svojmu nezodpovednému synovi, že dovolil dievčaťu ísť na potrat. Nesúhlasila by s tým, ale dozvedela sa o tom už neskoro. Zostala som stáť ako obarená. Rýchlo som si to celé dávala dohromady, pripadala som si ako farizej. Ja som hneď nevedela, čo mám robiť a táto žena, ktorú som nikdy v kostole nevidela a ako rodina neboli veľmi bohatí, urobila takýto cirkus kvôli dieťaťu, ktorého matku ani poriadne nepoznala, syn bol kriminálnik a aj tak už nemohla nič zachrániť…
Chcela by som poprosiť, ak budete náhodou vedieť o nejakom ohrozenom dieťatku, dajte nám vedieť, urobíme, čo sa bude dať, aby sme ho zachránili. Lebo pred Bohom má každý ľudský život rovnakú cenu…

-JA-

Nie je červená stužka a červený náramok to isté. Ide o to, kvôli čomu ho máme na ruke a aký význam mu pripisujeme. Ak si niekto myslí, že ho červená stužka ochráni a je kresťan katolík, mal by zvýšiť pozornosť pri čítaní týchto riadkov.
Nosenie amuletov, ktorým prisudzujeme istú moc, je hriechom proti prvému Božiemu príkazu. Tým, že sa spoliehame vo svojich ťažkostiach na inú moc ako na Boha a pritom využívame rôzne alternatívne prostriedky, nám síce prvotne pomôcť skutočne môžu. Na druhej strane by sme však mali pamätať na to, že ak využívame pomoc Zlého, odvraciame sa od Boha a odmietame pomoc, ktorú nám s milosrdným očakávaním ponúka. Takýto spôsob „uzdravenia“ pomocou rôznych amuletov až po „odrábanie“ môže priniesť iné ťažkosti, predovšetkým duchovné – stratu pokoja, vzdialenie sa od Boha a mnohé iné.
Červený náramok ako módny doplnok
Osobne aj ja mám na ruke červený silikónový náramok ale neprikladám mu žiadne zázračné vlastnosti a neverím, že by ma mohol ochrániť. Firma pri svojej výročnej konferencii vymyslela ako pripomenúť svojim biznis partnerom svoje ciele, a aby sme na svoje ciele nezabudli. Každý dostal silikónový náramok s logom firmy a so sloganom „zmena je tvoje víťazstvo“. Niečo na tom bude, pretože ak človek chce rásť duchovne, musí sa neustále zlepšovať, pracovať na sebe, meniť sa.
Na záver
Vieme, že neveriacim ľuďom je náročné vysvetľovať, že Boh dokáže ich ťažkosti vyriešiť aj inak ako „hádzaním uhlíkov“, nosením červených nitiek či rôznymi inými spôsobmi. Je však aj veľa veriacich, ktorí sa týchto praktík nechcú vzdať a nepovažujú ich za nič zlé. Pamätajme však, že aj malé zlo je zlo. Jedine pravda nás môže vyslobodiť.

Peter Priškin

…sedela som v chráme. Krásna vianočná výzdoba, stromčeky, Betlehem a celý priestor vypĺňala zvonkohra vianočných kolied. Sedela som a počúvala, len tak, žiadne myšlienky, žiadne rušivé zvuky, iba ja a môj Boh. Neviem, ako dlho to celé trvalo, ale môj pokoj vyrušili zvuky. Keďže to bol chrám známeho a často navštevovaného pútnického miesta, návšteva turistov je úplne bežná záležitosť.
V chráme sa prechádzala rodina s malými deťmi. Spozornela som, až keď zaznela otázka malého chlapčeka. „Ocko, kde býva Boh?“ Otec sa sklonil k synovi a prstom ukázal smerom hore. „Tam hore býva. Pán Boh býva v nebi.“
Tu môj bezmyšlienkový pokoj skončil. Začala som rozmýšľať. Kde vlastne bývaš, Bože? Si tu pri mne? Si v nebi? Kde?… V škole nás učili, že Boh je všadeprítomný! Ale…
V modlitbe Otče náš hovoríme: …ktorý si na nebesiach…, teda v nebi? Apoštolské vyznanie viery: …tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho…
Nedalo mi to a hľadala som ďalej. Išla som si pre svoju Bibliu. Otvorila som ju, len tak, kde sa podarí… A ďalšia odpoveď na moju otázku: „Kde býva Boh?“ Na vysokom a svätom mieste prebývam a so skrúšeným a pokorným v duchu, aby som oživil ducha pokorných, aby som oživil srdce skrúšených. (Iz 57, 15b)
Dostala som odpoveď. Všetci mu môžeme pripraviť príbytok, ale k tomu by sme naozaj mali byť chudobní v duchu, tichí, šíriť pokoj… Ako to povedal Ježiš na vrchu. (Mt 5,1-12)
Či naozaj bude Boh bývať na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies Ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil! (1Kr 8,27)
Ako to teda naozaj je? Môže prebývať Boh v mojom živote? V mojom srdci? Vydrží to, keď sa hnevám, kritizujem, ohováram… Všetko to, čo my ľudia medzi sebou robíme? Nezosmutnie Pán Boh veľmi často kvôli mne, kvôli nám? Nezaplače Pán Boh kvôli môjmu, tvojmu, našim zatvrdnutým srdciam?
Ježiš sa narodil za veľmi zlých podmienok, keď zostúpil na zem, v špinavej maštali. Vari nie je na zamyslenie sa, že Pán neba a zeme sa narodil na najšpinavšom mieste? Neskôr vošiel do Jeruzalemského chrámu, kde sa kupovalo a predávalo, kde boli peňazomenci aj zvieratá. Vari je mysliteľné, že ten istý Ježiš vojde aj do môjho, tvojho, nášho života? …a bude bývať tu medzi nami a s nami? Vďaka Bohu! Je to mysliteľné! Veď vošiel aj do Zachejovho domu, povedal mu: „…dnes musím zostať v tvojom dome!“ (Lk 19,5b)
Je to vôbec možné, že Ježiš sa nasťahuje aj do môjho života? Aké je to dobré, že odpoveď na túto otázku môže byť kladná. ÁNO! Môžem mu povedať že, Bože, nech je už akýkoľvek môj život, nech sa na mňa tvoje oči pozerajú, či je deň a či noc! Aj keď niekedy sa na mňa pozeráš so zármutkom, aj keď sa pozeráš, ako vtedy v Jeruzaleme, aj tak na mňa pozeraj! Ak sa pozeráš tak, ako vtedy z kríža na tých, ktorí Ťa ukrižovali, keď si krvácal, aj tak sa na mňa pozeraj! Pozeraj sa na mňa, Bože, cez deň aj v noci, a pozeraj sa aj vtedy, keď mi odpúšťaš…!
POĎ A PREBÝVAJ V MOJOM SRDCI ! ! !

-SV-

„Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš.“ (Lk 1, 30-31)
Každoročne, 25. marca, čiže deväť mesiacov pred sviatkom Narodenia Pána si pripomíname Zvestovanie Pána. Sviatok Zvestovania Pána je sviatkom Pána, ktorý je úzko spätý s Pannou Máriou.
Tento sviatok však býva častokrát v mysliach ľudí zamieňaný so sviatkom Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý každoročne slávime 8. decembra. Zatiaľ čo 8. december je dňom, kedy bola Panna Mária počatá bez poškvrny dedičného hriechu, 25. marec je čas, kedy k Márii prichádza Pánov anjel a oznamuje jej Boží plán spásy pre ľudstvo. Mária sa svojím súhlasom „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“, stáva neoddeliteľnou súčasťou tohto plánu. S dôverou odovzdáva Bohu svoj život, aj keď ju v prvých okamihoch premáhajú pochybnosti. „Ako sa to stane? Veď ja muža nepoznám.“ (Lk 1, 34)
No Boh jej skrze anjela dáva odpoveď aj na tieto pochybnosti: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 35-37)
V žalme na sviatok Zvestovania Pána spievame: „Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu.“ Panna Mária sa s najväčšou vierou a dôverou odovzdala do Božej prozreteľnosti, aby mohla plniť Božiu vôľu. A čo my? Dokážeme načúvať Božiemu hlasu a plniť s úplnou dôverou Jeho vôľu?

-RS-