Vianoce, tak často opakované a skloňované slovo. Hlavne v posledných dňoch. Akoby nám už to samotné vyslovenie slova priblížilo Vianoce a skrátilo čas čakania.
A čo vlastne človek očakáva od Vianoc? Každý sa tak naháňa, že už veľa ľudí zabudlo na podstatu Vianoc. Každý chce kúpiť nezabudnuteľný darček, doma mať všetko poriadené a k tomu nádherný stromček a plný byt ozdôb. Aby bolo dobre a veľa napečené. Aby návštevy prišli v ten „správny“ čas, inak nás vyrušia pri sledovaní televízneho programu. Ten zhon, stres a ruch. A Vianoce prejdú za 3 dni. A z každej strany sa ozýva to isté. Že zase nikto nič nestihol, že má zas veľa upratovania po návštevách, že len varili a vôbec si neoddýchli. Alebo že niekto nedostal ten správny darček.
Správny darček. To je to najdôležitejšie. Vieme vôbec, čo je ten najsprávnejší a najlepší darček pre nás? Ja to viem. Je to malé dieťa vložené v jasliach v tento deň. A nie len v tento deň, v tento vianočný čas, ale stále. Veď ON, malý Ježiško, je tu s nami stále. Už viac ako 2000 rokov si pripomíname jeho narodenie. On je ten jediný a najsprávnejší, jediný koho máme čakať. Pre koho sa máme „vyčistiť a upratať“. Jediný, ktorý nám má čo povedať a koho máme počúvať. Veď ON z lásky k nám prišiel na tento svet. ON nás tak miloval, že sa znížil na našu ľudskú úroveň, aby nás zachránil. A my namiesto toho, aby sme ho vítali a tešili sa z Jeho príchodu, zapraceme si naše srdcia inými nepodstatnými vecami. Kto komu čo kúpi, kto čo napečie, kto čo dostane. Kto čo všetko zje. A ešte aj návštevy sú o obzeraní cudzej výzdoby a chválení vlastných darčekov.
A pri tom všetkom zhone nám neostane čas ísť do kostola. Na tú najdôležitejšiu návštevu. K tomu najhlavnejšiemu dôvodu, pre ktorý sa slávia Vianoce. Keď aj náhodou „zablúdime“ do kostola, tak len aby sme videli a boli videní. A potom zas do bežnej rutiny práce s povzdychom: „Tak už to máme za sebou.“ Ale to nie je správne.
Prečo máme prežívať Vianoce ako nejakú povinnosť? Prečo sa netešíme z toho najväčšieho daru, aký sme kedy mohli dostať? Veď Boh – Pán Ježiš, prišiel k nám. Uponížil sa a stal sa človekom. V lone panenskej Matky bol 9 mesiacov nosený a v Betleheme porodený. V chudobe v maštali na sene v jasličkách vložený. Kto z nás súčasných si vie predstaviť, ako sa vtedy cítila Mária s Jozefom. Mária vedela, že jej dieťa je neobyčajné a vzácne. A ako ju bolelo, keď videla ako Ho všade odmietajú. A ako ju to bolí dnes? Keď vidí, ako majú dnešní ľudia zatvrdnuté srdcia. Keď neprijímajú dobrotu a milosť dieťaťa, ktoré prišlo na tento svet. Ktoré nám donieslo ten najväčší dar zo všetkých darov. Zmierenie s Otcom. To najdôležitejšie, čo nám bolo sľúbené sa stalo skutočnosťou a ľudia si to nevšímajú. Ani vtedy, ani dnes. Sme bezohľadní a sebeckí. Myslíme na seba a nie na druhých. Prečo si uzatvárame srdcia pred tou najväčšou láskou? Prečo ju odmietame? Prečo si myslíme, že sami zvládneme veci lepšie? A pritom sami nič nezmôžeme! Aj Ježiš povedal: „Všetko zmôžem v tom, ktorý ma poslal.“ Prečo nechceme prijať malého Ježiška do svojho života, do svojho srdca. Veď s ním je to jednoduchšie. Tak otvorme svoje srdcia láske, ktorá prišla k nám.
Otvorme srdcia Ježiškovi.
-M.-
S Vianocami je neodmysliteľne spojený sviatok Svätej rodiny. V prvú nedeľu po slávení Narodenia nášho Pána nám Cirkev pripomína dôležitosť rodiny. Ježiš prišiel na svet a vyrastal v rodine, obklopený láskavou starostlivosťou matky Márie a chránený svätým Jozefom. Bol poslušný, pomáhal v stolárskej dielni a počúval matkino rozprávanie o dejinách izraelského národa. Ako každé iné dieťa zažil chorobu, nedostatok, námahu, únavu, videl starosti svojich rodičov i to, ako ich v pokore prekonávajú. Ani Mária s Jozefom, hoci im Boh zveril starostlivosť o svojho Syna, častokrát nevedeli, čo robiť v situácii, v ktorej sa ocitli. Vždy sa však pýtali Boha, čo je jeho vôľa, a preto napriek ťažkým chvíľam a mnohému utrpeniu mohli žiť v pokoji.
Aj my sme povolaní konať v našich životoch ako Mária s Jozefom. Najdôležitejšie miesto v našich rodinách má patriť Bohu, jeho sa máme pýtať, ako prekonávať prekážky. Kde je Boh na prvom mieste, tam nie je miesto pre sebectvo, tam sa nepýtame, prečo iní nenapĺňajú moje požiadavky, ale čo môžem ja urobiť pre svoju manželku, pre svojho manžela, pre svoje deti. Je krásne hľadať Božiu vôľu, lebo nás naplní šťastím a získame viac, ako sme očakávali, viac ako sme obetovali.
Tento svet patrí Bohu. On ho stvoril a určil pravidlá, ako bude fungovať. Rodinu ustanovil ako zväzok muža a ženy, ktorým zveruje deti. A tak to platí. Boh, ktorý nás miluje nekonečnou láskou, vie, že iba tak môžeme byť šťastní. V tomto čase je rodina vo svojej podstate ohrozená viac ako kedykoľvek predtým. Vo svete sa príliš rozšírila pýcha. Ľudia chcú byť ako Boh, chcú si sami určovať pravidlá. Vo svojej zaslepenosti chcú meniť chod sveta, hoci viac by im pristalo v úžase ďakovať Stvoriteľovi. Myslia si, že takto nájdu šťastie. No práve naopak. Diabol ich vedie klamom, budú iba hľadať, no nenájdu pokoj ani šťastie, lebo ich pravidlá sú proti Bohu. Budú kričať, dožadovať sa a bojovať za klamstvo, no pravda je u Boha.
Mária uchovávala všetko vo svojom srdci, premýšľala o veciach a pýtala sa Boha. Učme sa od nej, ako stáť na strane pravdy, Boha, rodiny. Svätý Jozef vždy uveril Bohu, aj keď vieme, že niekedy to boli ťažké veci. Prosme ich o pomoc, modlime sa za svoje rodiny, za tých, čo nám Boh zveril. V pokore sa pýtajme, čo môžeme urobiť, aby aj deti našich detí prežili život v normálnej, Bohom požehnanej rodine. Zasväťme svoje rodiny a celý svet Svätej rodine.
-JA-
Sviatok Zjavenie Pána alebo tiež Epifánia či Bohozjavenie, je sviatkom, ktorý väčšina kresťanov slávi 6. januára. V Rímskokatolíckej cirkvi sa Zjavenie Pána nazýva tiež sviatok Troch kráľov, no spomína sa aj premenenie vody na svadbe v Káne a Kristov krst. Sviatok Krstu Pána však rímskokatolíci slávia osobitne v nedeľu po Zjavení Pána.
Traja králi je označenie troch mudrcov opísaných v Evanjeliu podľa Matúša (presnejšie: Mt 2,1-12). Kto z veriacich by nepoznal rozprávanie evanjelistu Matúša o tom, ako traja králi od východu hľadali a nakoniec našli Ježiša v Betleheme. Táto ich cesta spolu s mnohými detailmi, ktoré sa na nej nachádzajú, je vzorová pre život každého človeka, ktorý chce nájsť Ježiša a postaviť svoj život pod jeho vplyv.
Pri zamyslení sa nad putovaním troch mudrcov do Betlehema vystupujú do popredia dve slová – cesta a smer. Ako vedeli kadiaľ vedie cesta do Betlehema? Mnohí z nás by odpovedali, že ich viedla hviezda. Lenže pri pozornejšom čítaní Biblie zistíme, že hviezda sa mudrcom objavila len na začiatku ich putovania. Všimli si, že na oblohe sa objavila nejaká nová hviezda. A nakoľko boli ľuďmi uvažovania, hľadania, skúmania, spájania a objavovania, prišli na to, že sa muselo stať niečo mimoriadneho. Objavenie sa hviezdy v orientálnom jazyku totiž znamenalo narodenie niekoho významného. A tak sa teda za týmto významným človekom vybrali na cestu. Podľa všetkého, ako to nepriamo vyplýva z Písma, akonáhle urobili rozhodnutie, hviezda spred ich zraku zmizla. A oni kráčali bez nej, bez jej vedenia, bez jej svetla. Boli odkázaní len na pýtanie sa, možno aj blúdenie, a znova nachádzanie správnej cesty.
A práve táto myšlienka nachádzania správnej cesty je pre nás dôležitá. Aj my sme v istých momentoch svojho života inšpirovaní svetlom takejto hviezdy. Môže to byť svetlo nejakej myšlienky, nádeje alebo akejsi vízie. Je pre nás tak silné, že nás začne udržovať v nepokoji. V nepokoji a to aj napriek tomu, že sa nám zdá nás život spokojný. Zrejme podobne to bolo aj v živote troch mudrcov. Určite boli spokojní s tým, v akých podmienkach žili a čo vlastnili, ale uvedomovali si, že jestvuje niečo viac. Že sú volaní k niečomu vyššiemu, než je to, čo majú. V každom z nás je zasiate semienko túžby po Bohu. Je len otázne, či sa vydáme na cestu za nejakým ideálom preto, lebo nie sme spokojní s tým, kde sme, cítime sa v nebezpečenstve a snažíme sa pred niečím zutekať, alebo sa dáme na dlhú a spletitú cestu plnú hľadania a objavovania svetla, ktorým je Boh.
Traja králi boli prví pohania, ktorí uverili v Ježiša. Sviatok Troch kráľov je oslavou zjavenia sa Pána pohanským národom. V istom zmysle je to sviatok všetkých, ktorí s úprimným srdcom hľadajú Boha. Už spomínané Evanjelium podľa Matúša je ukážkou toho, akou cestou ľudia prichádzajú k Ježišovi. Gašpar, Melichar a Baltazár majú bohatú ikonografiu a niekedy sa zobrazujú ako muž starý, potom mladý a muž v strednom veku a jedného z nich zobrazujú ako černocha. Tým sa chce povedať, že v akomkoľvek veku človek, akéhokoľvek pôvodu môže nájsť v Ježišovi Kráľa, ktorému môže odovzdať svoj život. Nechajme sa aj my pritiahnuť svetlom Kristovým v našom hľadaní!
-PCH-
-M.-
Toto je starý Jeruzalemský kríž, lebo Ježiš (kríž) spasil celý svet – kozmos (kruh).
Takto ho upravili križiaci. Päť krížov symbolizuje päť národov, ktoré sa zúčastnili na križiackych výpravách. Francúzom patrí najväčší stredný kríž, lebo ich bolo najviac. Ostatné štyri menšie kríže patria Angličanom, Španielom, Talianom a Nemcom.
6-cípa hviezda
-M.-