Advent - príprava na oslavu narodenín Ježiša Krista
Advent, príprava na túžobne očakávaný príchod Krista, slávenie Vianoc – tajomstva vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Advent nám pripomína nielen to, že Kristus prišiel, ale že znova príde, a preto život veriacich by mal byť neustálym a bdelým očakávaním tohoto príchodu. V súčasnosti však akoby ľudia zabúdali na význam adventu, ktorý možno prirovnať k pozvánke na narodeninovú oslavu Ježiša Krista. Sám oslávenec nás na ňu každoročne pozýva.
Ježišove narodeniny sa opäť blížia, a tak ako každý rok, tak aj tento sa bude konať oslava na jeho počesť. Rozhlas a televízia upozorňujú na každom kroku svet na Ježišove blížiace sa narodeniny a veľa ľudí počas týchto dní nakupuje darčeky. Je krásne vedieť, že si niektorí ľudia najmenej raz ročne spomenú na Ježiša. Oslava Ježišových narodenín začala už pred mnohými rokmi a spočiatku ju ľudia chápali inak ako dnes. Boli vďační za všetko, čo pre nich Ježiš Kristus urobil. Dnes sa zdá, že už nik nepozná skutočný dôvod osláv. Rodiny a priatelia sú spolu, zabávajú sa, ale nevedia čie narodeniny vlastne oslavujú.
Naše stoly sa prehýbajú od množstva delikates, ovocia a rôznych maškŕt. Výzdoba našich domácností je vskutku fantastická a všetko dopĺňajú nádherne zabalené darčeky. Zdá sa, že nám naozaj nič nechýba, až na toho oslávenca, ktorý v skutočnosti nebol do našich domovov a sŕdc pozvaný. Keď príde deň D, necháme ho stáť vonku pred zabuchnutými dverami, hoci On by tak veľmi chcel byť v tej chvíli s nami. Možno ho to už ani neprekvapuje. V posledných rokoch totiž veľa ľudí pred ním zatvára dvere.
Ak sa však len predsa rozhodne potichučky vojsť, postaví sa skromne do rohu miestnosti, aby neprekážal a sleduje ako jeme, pijeme a hodujeme, rozprávame si vtipy a nesmierne sa bavíme. Rozdávame si a otvárame darčeky plní očakávania a keď sú už všetky otvorené, Ježiš sa len nesmelo obzrie či tam snáď nebude aspoň jeden pre neho. Veď ako by sme sa cítili my, keby na našich narodeninách boli obdarovaní všetci okrem nás – oslávencov? No my sme teraz takí šťastní, objímame sa z toľkej radosti a lásky. I Ježiš roztvára svoju náruč, aby ho niekto z nás prišiel objať, no nik k nemu neprichádza. Vtedy Ježiš veľmi rýchlo pochopí, že je nechcený, nepozvaný a odchádza.
Ako je to s nami? Aj my patríme medzi tých, ktorí pamätajú len na jedlo, pitie, zábavu a na Ježiša akosi zabúdajú. Nedovoľme, aby sa každý rok sviatok jeho narodenín zhoršoval. Dovoľme Ježišovi, aby tieto Vianoce mohol vstúpiť do nášho života. Veď On prišiel na tento svet a obetoval svoj život na kríži, aby nás zachránil. Jediné, čo od nás chce je, aby sme tomu verili celým svojím srdcom. Advent je čas, keď Ježiš posiela množstvo pozvánok na svoju oslavu a jedna z nich je určite aj pre teba. Tí, ktorí si rezervujú miesto, budú do knihy pozvaných zapísaní veľkými zlatými písmenami a tí, ktorí na pozvánku neodpovedia, zostanú vonku.
-PCH-
Nepoškvrnené počatie Panny Márie
Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie si často mýlime so sviatkom Zvestovania Pána (s Ježišovým počatím v Máriinom lone). Týmto sviatkom slávime počiatok ľudského jestvovania Panny Márie a skutočnosť, že preblahoslavená Panna Mária bola uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu.
Dedičný hriech je nešťastný stav ľudstva, do ktorého sa človek rodí ešte predtým, ako môže sám zo slobodného rozhodnutia hrešiť. Dedičný hriech je ako kvapka jedu toho zmýšľania Adama a Evy v rajskej záhrade. Človek nedôveruje Bohu, myslí si, že Boh chce obmedzovať jeho slobodu a namiesto počúvania pravdy dôveruje lži. Človek je dedičným hriechom hlboko zranený a má sklon k hriechu. Boh sa však neprizerá na nás nečinne, ako sa vrháme do moci smrti, ale prostredníctvom Panny Márie nám posiela Ježiša Krista – záchrancu a priateľa, ktorý nás vyslobodzuje z moci hriechu. Na nás záleží, do akej miery Mu dovolíme vstúpiť – či dvere svojho srdca otvoríme dokorán, alebo len tak odchýlime, aby sa nič nezmenilo na našom pohodlí.
Panny Márie sa nedotkol žiaden hriech – ani dedičný. Bola obdarovaná od Pána Boha neobyčajnou krásou svätosti. Nebola však uchránená od bolesti a útrap, ktoré počas svojho pozemského života v hojnej miere zažila. Prijala ich s pokorou. Nereptala a nešomrala na vtedajšiu vládu, že akú dlhú cestu musí prejsť v požehnanom stave do Betlehema len preto, aby sa zapísali na nejaký papier. A keď ich v Betleheme všade odmietli, pokorne prijala miesto v maštali, nešla sa dožadovať svojich práv – „Veď ja som niekto, musíte mi zabezpečiť dostatok pohodlia“…
Mnoho iných obrazov zo života Panny Márie poznáme zo svätého Písma, len neviem nájsť žiaden, kde by som ja reagoval podobne ako ona.
-ĽB-
Svätá zem
23. 9. 2012 – nedeľa
Po sobotnom večeri a noci nastalo ráno siedmeho dňa. Ideme preliezť Olivovú horu.
Betánia
Je tu krásny kostol postavený na zrúcaninách pôvodných troch kostolov, ktoré tu stáli za tie roky. Z vonkajšej strany ho zdobia tri mozaikové obrazy: Lazár v strede a jeho dve sestry - Mária a Marta, po bokoch. Presný hrob Lazárov je neznámy. Moslimovia si tu postavili mešitu a pod ňou ukazujú prázdnu jamu ako hrob Lazára. Ale nevieme či je to jeho skutočný hrob.
Mali sme tu svätú omšu a Ľubka spievala Dávidov žalm: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba.“
Betánia je na druhej strane Olivovej hory asi 2,7 km od Jeruzalema. Malé dedinky v okolí Jeruzalema poskytovali pútnikom i kňazom príbytok. Bolo 24 kňazských tried a každému kňazovi vyšla kňazská povinnosť na dvakrát 2 týždne v roku. Vtedy bývali v týchto dedinkách. Ale aj pútnici z celého Izraela si tam mohli nájsť svoje ubytovanie, keď prišli do Jeruzalema kvôli svojim náboženským povinnostiam. Rodičia Pána Ježiša boli priatelia s rodičmi Lazára, Márie a Marty. Preto sa u nich vždy zastavili na ceste do Jeruzalema. Po Lazárovom vzkriesení opúšťajú súrodenci Izrael, lebo boli vyhnaní. Pustili ich na more len v obyčajnej loďke, nech si s nimi robí Boh, čo chce. Vraj ich prichýlili v Marsei.
Ježiš pri vzkriesení Lazára povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (porov. Jn 11, 25) Táto veta nám dáva silu žiť pre nový život po smrti.
V liste Jakubovom sa prvýkrát spomína pomazanie chorých. Pomazanie sa dáva len pokrstenému človeku, ktorý je chorý alebo ho čaká nejaká operácia. Sviatosť je posila pre dušu i telo. Odpúšťa trest za hriechy. Človek nad 60 rokov môže prijať pomazanie dvakrát do roka, ale s minimálnym odstupom 6 mesiacov. Každý rok na Zelený štvrtok sa svätia nové tri oleje, staré oleje sa spália a používajú sa nové.
Cestou ďalej nám vbehli do cesty, skoro pod kolesá autobusu, dva kone – sivý a hnedý. Boli krásne, ale akési divé. Šofér však túto situáciu hravo zvládol. V arabskej zóne je neporiadok na uliciach bežný. Ale každá mešita je nádherná. Palestínski Arabi dostávajú peniaze od arabov, aby spravovali mešity. Nie však preto, že by ich mali radi, ale chcú tým naštvať židov.
Wadi Quelt
Na ceste medzi Jeruzalemom a Jerichom sme sa zastavili, aby sme si pozreli jeden z piatich grécko-ortodoxných kláštorov. Najskôr sme museli prejsť trošku peši na jeden kopec, aby sme sa cez údolie mohli pozrieť na tento kláštor. Mnísi, ktorí tam žijú, majú veľmi prísny režim a regulu. Celý deň majú presne rozdelený a určený – 8 hodín spia, 8 hodín sa modlia a 8 hodín pracujú. Spánok však majú prerušovaný modlitbami a liturgiou. Kňaz, ktorý by chcel ísť do takéhoto kláštora sa musí najskôr 10 rokov formovať vo svojom domácom kláštore a až potom jeho predstavený rozhodne či môže ísť alebo nie. Kedysi bolo takýchto kláštorov 50, dnes je ich už len 5. Okolo kláštora na kopcoch sú umiestnené kríže, aby upozorňovali pútnikov na kláštor, kde môžu nájsť pomoc. Mnísi v kláštore zachovávajú prvotnú tradíciu – starať sa o pocestných. Keby sme teraz zišli dole do kláštora, tak nám ponúknu kávu, čaj alebo džús – pomoc blížnemu človeku v púšti. V skalnej stene sú vytesané malé jaskynky. Ešte aj dnes tam žijú dvaja pustovníci.
Jericho
Dnes už moderné mesto, v ktorom žije len okolo 150 rímsko-katolíckych kresťanov. Kedysi bolo dôležitou zastávkou na ceste do Jeruzalema, kde si pocestní dopĺňali vodu a chlieb. Leží 250 metrov pod úrovňou svetových oceánov. Je najnižšie položené mesto sveta. Je aj zároveň najstarším mestom sveta. Objavili sa tu základy veže a múru z obdobia 7200 rokov pred Kristom.
Ježiš tadeto často prechádzal. Svedčia o tom aj písma:- Zachej na planom figovníku
- uzdravenie slepého Bartimeja
- Ježišove pokúšanie diablom
Na západnej strane Jericha sa týči vysoká hora nazývaná Hora pokušenia. Tu diabol tretíkrát pokúšal Ježiša po 40-dňovom putovaní púšťou a pôstom. Asi v polovici hory je dnes postavený kláštor grécko-ortodoxných kresťanov. Pripomína tretie pokúšanie Ježiša.
V Jerichu sme zastavili pri jednom strome. Nie je síce z Ježišových čias, ale je dosť starý. Je to planý figovník. Na takýto strom vyliezol mýtnik Zachej, keď chcel vidieť Ježiša. V zástupe ho nevidel pre svoj malý vzrast. Nestačilo mu, že išiel za ním, on ho chcel vidieť. Prekonal sám seba a svoju pohodlnosť, len aby ho videl. Bol bohatý a napriek tomu sa vyšplhal na strom ako obyčajný človek. A Ježiš ho za to odmenil. Išiel k nemu domov. Išiel do domu hriešnika.
Zachej je pre nás vzorom. Aj my sme niekedy ako ten zástup. Stačí, že ideme za Ježišom. Nechce sa nám vytŕčať z davu, aby na nás nepozerali ako na bláznov. Mali by sme byť ako Zachej. Prekonať samých seba, zaprieť sa a ukázať, že sme praví kresťania, že nenasledujeme slepo cestu pred nami, ale že ju naozaj žijeme pravou vierou.
Pane, daj mi Zachejovu odvahu a jeho silnú túžbu vidieť Ťa, a tým prekonať všetky prekážky, ktoré mi stoja v ceste ku Tebe. Daj, aby som dokázala žiť pravou, živou vierou.
Jordán
Vstúpili sme na hraničné pásmo s Jordánskom. Územie povedľa cesty z oboch strán je zamínované. No super, už sa len držať cesty.
Rieka má tri pramene, ktoré pramenia v Antilibanonskom pohorí na vrchu Hermon vo výške približne 1000 m nad morom. Celá jeho dĺžka je 350 km a ústí do Mŕtveho mora, ktoré je približne 410 m pod úrovňou mora. Pre tento výškový rozdiel dostala rieka svoje meno. Jeho pôvod je v slove Jarad, čo v hebrejčine aj arabčine znamená „zostupujúci“ alebo „nadol sa rútiaci“.
Tu bol Ježiš pokrstený Jánom Krstiteľom. Tu zaznela veta: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“
Na tomto mieste Ježišovho krstu sme si obnovili svoje krstné sľuby. A pritom sme boli znovu očistení vodou z Jordánu.
Krst
Ježiš svojím krstom ukázal, čo sa bude diať pri našom krste. V duši pokrsteného dieťaťa zaznie hlas Nebeského Otca: „Toto je môj milovaný syn. Toto je moja milovaná dcéra.“ Pri krste sa stávame adoptívnymi deťmi nášho Nebeského Otca. Stávame sa členmi Kristovej cirkvi. Krstom sa dostávame bližšie k Nebeskému Otcovi. Veď každá pokrstená duša po smrti vidí Pána Boha takého, aký je. Vidí ho z tváre do tváre. Krst nám otvára bránu ku sviatostnému životu tu na zemi, cez ktorú sa dostaneme do neba. Je len na nás, ktorú cestu si vyberieme. Či budeme žiť sviatostným životom a po svojej smrti budeme vidieť Pána Boha a jeho tvár navždy, alebo budeme žiť v hriechu. Po smrti síce uvidíme tvár Božiu, ale len na chvíľu. Potom sa nám stratí a my sa dostaneme do zatratenia. Pocítime, o čo sme prišli. To je peklo – najväčšia a nikdy nekončiaca bolesť. Lebo duša si uvedomí, že vlastnou vinou sa obrala o milosť Božiu. Je len na nás, ktorú cestu a život si vyberieme. Ježiš nám ukazuje tú správnu cestu.
Pane, daj, aby som kráčala po správnej ceste vo svojom živote, aby som nasledovala Tvoj príklad a Tvoje učenie. Nedovoľ, aby som zišla na cestu hriechu a zloby.
Mŕtve more
V dávnych časoch malo dĺžku až 250 km. V starom zákone ho považovali za miesto diablov. Dnes má viacero názvov: more slané, more pusté, more sodomské, asfaltové jazero. Arabi ho volajú „bahre el-lút“, čo značí more Lótovo. Na juhu Mŕtveho mora si môžeme spomenúť na mestá Sodomu a Gomoru, ktoré zničil Pánov anjel na príkaz Pána pre jeho hriešnosť a neposlušnosť. Zachránil sa len Lót a jeho dve dcéry. Lótova žena nechcela opustiť blahobyt, obzrela sa za mestom napriek Pánovmu zákazu a premenila sa na soľný stĺp.
Dnes je to len 75 km na dĺžku, 16 km na šírku a cca 400 m na hĺbku. Obsahuje 7x slanšiu vodu ako ostatné moria. Rýchlo sa zmenšuje pre prudké vyparovanie. V letných mesiacoch je tu teplota cca 50°C. Teraz na konci septembra je tu v chládku 35 – 40°C. V mori sa nedá ponoriť, také je slané. Len, ak by som sa prevážila nohami hore a hlavou dole. Ale to by znamenalo moju smrť. Nesmieme sa napiť vody. Mne frkla voda na peru a ešte večer som mala pocit, že oblizujem slanú kocku. A stúpať vo vode len opatrne, aby sme sa na klzkom blate nepošmykli.
Tak sme sa trošku máčali vo vodičke, plávali ako korytnačky, natierali sa liečivým bahnom, oddychovali a relaxovali. Dobre nám padlo.
Cestou do hotela som si v autobuse trošku zdriemla a nebola som jediná spiaca. More nás trošku vyšťavilo. Po večeri ešte rozjímam o všetkom prežitom. Ale aj zbaliť sa mi treba, lebo zajtra odchádzame domkov. Ale dnes na to ešte veľmi nemyslím, stačí zajtra. Dnes som ešte tu. A tak rozmýšľam nad všetkým prežitým. Zajtra budem myslieť na cestu. Tak dobrú noc a vidíme sa ráno.-M.-
Pokračovanie nabudúce…