Po roku opäť prichádza čas Vianoc, keď sa každý z nás aspoň na chvíľku zastaví. Čas, kedy všetko na chvíľku utíchne.
Momentálne žijeme vo veľmi hektickej dobe a navyše žijeme v období krízy. No nejedná sa o krízu finančnú, ktorá tento rok zúrila po celom svete, ale ide skôr o krízu časovú. Táto kríza je v súčasnosti jedným z najväčších nepriateľov ľudstva. Ľudia majú totiž buď veľmi málo času, alebo na strane druhej je toho času príliš veľa a potom je problém s jeho rozumným zadelením.
A "časová kríza" neobišla ani Náš hlas. Mnohí z vás sa navzájom medzi sebou informovali, že prečo už náš farský mesačník nebýva vyložený na stolíku vzadu v našom kostole. Je to hlavne tým, že sme za posledné obdobie nemali dostatok príspevkov od prispievateľov a preberať články z nejakých iných médii - to už nie je ono, to už potom nie je hlas našej farnosti. Niekoľkokrát v minulosti sme apelovali na to, že Náš hlas má byť hlasom celej našej farnosti a preto bez vašej pomoci sa náš mesačník môže veľmi ľahko zmeniť na občasník farnosti Veľký Krtíš.
Na strane druhej sa nám podarilo dopomôcť k vzniku farskej internetovej stránky, ktorá ešte tiež nie je úplne kompletná, ale už je naša farnosť Boha Stvoriteľa na webe a aj to sa ráta :) Pre tých, ktorí by si ju chceli pozrieť úvádzame link: www.velkykrtis.fara.sk
Je tu čas Vianoc - čas pokoja, čas radosti z narodenia Spasiteľa. My vám prajeme požehnané a milostiplné Vianočné sviatky a všetko dobré v Novom roku, ktorý nech je pre nás všetkých lepším ako ten končiaci sa rôčik

Tvorcovia Nášho hlasu

Vianoce majú príchuť strateného raja, ktorý dieťa - Ježiš znova otvoril. Aj nasledujúca vianočná legenda chce poukázať na biedu ľudstva pred príchodom Ježiša Krista a zároveň nám dáva možnosť žačať novú cestu.
Bolo to v Betleheme - Mária ustlala slamu. Dieťatko zaspalo. Ale kto môže spať v noci, keď sa narodil Kristus? V posvätnom tichu sa otvorili dvere a na prahu sa objavila žena. Bola stará, vráskavá, jej tvár mala farbu podobnú zemi. Keď ju Mária uvidela - zľakla sa. Našťastie Ježiš spal. Osol a vôl pokojne prežúvali slamu a pozerali sa na neznámu ženu bez údivu akoby ju poznali odjakživa. Mária nespustila oči od ženy, sledovala jej kroky, ktoré boli pomalé akoby trvali celé storočia. Starenka sa priblížila k samým jasličkám. Náhle dieťa otvorilo oči a vtedy - Matka s údivom zistila, že oči ženy aj dieťatka sú rovnaké a žiaria rovnakou nádejou. Starenka hľadala niečo v šatách vo vrecku. Zdalo sa, že to veľmi dlho hľadá. Nakoniec niečo našla, naklonila sa nad jasličky a podala to dieťatku. Aký to mohol byť dar? Z Máriinho miesta to nebolo vidieť. Videla len vekom ohnutý chrbát starenky, ktorá sa ešte viac hrbila, keď sa nakláňala k jasliam. Zvieratká v stajni všetko videli a ničomu sa nečudovali. Potom stará žena vstala, akoby sa zbavila veľkého bremena, ktoré ju ťahalo k zemi. Jej ramená sa narovnali, jej tvár nadobudla pôvab mladosti. Až keď odišla od jasličiek do noci, mohla Mária uvidieť jej dar.

Eva - pramatka všetkých žijúcich - ona to totiž bola - podala Božiemu dieťatku jabĺčko. Jablko prvého hriechu a mnoho ďalších, ktoré prišli po ňom. A to malé jabĺčko sa blýskalo v rukách dieťatka ako celá zemeguľa nového sveta, ktorý sa spoločne s ním narodil pre nový život - novú šancu.
Aj my máme, milí priatelia, pri slávení vianočného tajomstva položiť k jasličkám nášho Spasiteľa svoju biedu i slabosti a s jeho pomocou vykročiť do nového života. Nebudeme sami, s čistým srdcom a s našim Ježišom ľahšie vykročíme.

Joachim Meisner:
"Svet žije z dvoch nocí: vianočnej a veľkonočnej. Na Vianoce zažiarilo svetlo do temnôt - keď sa Boh stal človekom. Na Veľkú noc toto Božie svetlo, ktoré ľudia na Veľký piatok vyhasili, zažiarilo z noci smrti a tak ho už nikdy nebude možné zhasnúť."