Milí naši mladí priatelia – birmovanci. Sviatosť birmovania je dar, na ktorého prijatie ste sa pripravovali skoro celý jeden rok. A možno sa to ani nezdá, ale Boh vás počas tohto času svojím spôsobom viedol, otváral vám rozum a srdcia, aby ste mohli tento výnimočný dar prijať ako zrelí mladí kresťania.
Každý dar, pokiaľ sa nerozbalí, neprinesie úžitok obdarovanému. Tak isto je to aj s darom Ducha Svätého pre váš život. Ako vám to pomôže na vašej ceste životom? Aj na apoštolov, keď zostúpil Duch Svätý, boli posilnení, šli a kázali. „Hlásali Krista pomocou Ducha Svätého.“
Birmovanie je sviatosť, ktorá nás upevňuje a posilňuje, aby sme boli hlásateľmi Ježiša Krista. Je to pekne povedané, ale koľkí uplatňujeme silu tejto sviatosti vo svojom živote? Ak dary Ducha Svätého, ktoré dostanete, nenecháte kdesi v kúte pohodené, žiadne falošné učenia ani nástrahy sveta vás nezlomia, ani nebudete vo svojom každodennom živote zapierať Krista. Ježiš túži, aby ste ožili a premieňali sa, dovolili Duchu, aby vás napĺňal Božou láskou a zbavil všetkého, čo nie je v súlade s Božím plánom pre váš život.
Život v Duchu to nie je len osobný vzťah k Otcovi. To je váš každodenný život a správanie sa jeden k druhému. V rodine, v Cirkvi, v škole, spoločenstve, s kamarátmi…
Ježiš je to najlepšie, čo môžete vo svojom živote stretnúť. Volá vás do spoločenstva s Ním a chce byť s vami a pomáhať vám. Je len na vás, ako mu odpoviete a ako dovolíte pôsobiť Jeho Duchu v každom dni vášho života.
m m
Oslovovali sme ju teta, teta Helenka, Helenka, dekanova mamička. Ako Panna Mária v jej „fiat“ aj ona svojím životom hovorila Pánu Bohu „áno“.
Stretávali sme ju v kostolíku - na svätých omšiach, modlitbách posvätného ruženca, alebo na fare.
Asi to tak musí byť. Až keď človek skončí svoju pozemskú púť, až vtedy si uvedomíme, akú stopu v našich srdciach a mysliach zanechal. Tí, ktorí majú skúsenosti s tým, ako ťažko si človek v zrelom veku zvyká na nové prostredie, nových ľudí - iná mentalita, iný temperament - určite si vedia predstaviť, čo aj ona musela prežívať, keď sa pýtala, prečo určité veci musia byť tak, ako sú. Aj napriek tomu z našej farnosti vytvorila útulný domov - hýriaci kvetmi, voňajúci dobrotami, a keď sa pomedzi prácu pristavila pri nás v eRku, z jej slov bolo cítiť lásku k deťom a vnúčatám, ktoré popretkávala jej typickým humorom. Hovorí sa: malé deti - malé starosti, veľké deti - veľké starosti. Bývala tu pri synovi, ale vždy sa tešila, keď išla k dcéram.
Ak by som povedala, že mi chýbate, teta Helenka, bol by to odo mňa egoizmus - chcieť mať naďalej to dobro, ktoré ste nám dávali a s ktorým sa človek prirodzene nerád lúči.
Ja sa s vami chcem radovať, že ste už pri Otcovi a verím, že v nebeskej sláve a ďakovať mu, že nám a našej farnosti daroval matku kňaza - vzor matky podľa vzoru, akým nám je Panna Mária.
V pamäti sa mi vynárajú fragmenty slov a situácií, z ktorých bolo cítiť niekedy bolesť, inokedy radosť.
Ja verím, že Pán jej dal pocítiť nebeskú radosť už tu na zemi: „Bola krásna májová nedeľa. Na kostolíku bol nápis „Boh je láska…“ Prvé sväté prijímanie… Prvýkrát jej syna v novej farnosti. Okná fary boli pootvárané. Slniečko prekrásne svietilo, vonku spievali vtáčiky a rozvoniaval agát. Z kostolíka znela kázeň pre prvoprijímajúce detičky. Zastavila sa pri mne v eRku a hovorí: „Počúvam - Marko káže…“
-ipa-
Je tu záver misií, a preto by som vás chcel požiadať o stručné zhodnotenie tohto uplynulého týždňa, ktorý ste strávili v našej farnosti.
Do Veľkého Krtíša sme išli s otáznikmi, pretože sme tu ešte neboli - v tejto oblasti - a tiež sme vedeli, že je to pomerne mladá farnosť a aj celé to historické pozadie tohto mestečka. Ale chcem povedať, že sme boli veľmi milo prekvapení a prežili sme celý týždeň v takej nádeji a v takej pohode. Cítili sme, že sme tu prijatí a ľudia, ktorí prichádzali, a myslím, že ich prichádzalo pomerne dosť na tie stretnutia, boli a sú odhodlaní žiť vieru, odovzdávať ju, modlia sa. Takže vidíme takú veľkú perspektívu tejto mladej farnosti. Cítili sme tiež veľmi dobré spoločenstvo na fare s pánom dekanom Marekom - posedeli sme, veľa otázok sme prerozprávali. Tiež boli veľmi pekné stretnutia na školách. Ďakujeme vedeniu škôl tu v Krtíši, že nám umožnili byť tam so žiakmi, kde nám pomáhali aj naši laici a vyjadrovali sa tak veľmi uspokojivo o tom, ako boli prijatí žiakmi v školách.
Tí laici, ktorých spomínate - oni sú priamo od vás z Bratislavy?
Oni sú z nášho spoločenstva. V Bratislave pri redemptoristoch máme takzvané spoločenstvo Calvary. Je to spoločenstvo misíjné. Sú to mladí ľudia, niektorí už aj ženatý s rodinami, ktorí sa s nami spolu modlia a pomáhajú nám na misiách rôznymi programami s deťmi a s mládežou. Cítime to ako veľkú výhodu, veľké požehnanie.
Čo by ste chceli zanechať ako odkaz pre farníkov vo Veľkom Krtíši?
Tak možno to, čo sme spomínali pri svätých omšiach dnes v nedeľu, že misie len začínajú. Aj v tejto farnosti. To nie je niečo, čo možno ukončiť, to je niečo, čo možno poliať a bude to rásť ďalej. Nejak povzbudiť. Myslím, že sme sa všetci navzájom povzbudili. Aj my sme sa povzbudili na tých príbehoch ľudí - ich obráteniach, mnohých ľudí, ktorí tu žijú. Oni sa možno povzbudili na nás a teraz ideme spoločne ďalej - každý tam, kde nás Boh postaví. Myslím, že tá misia pôjde cez rodiny. Je tu aj pár mladých rodín, takých veriacich. Veríme, že Duch Svätý tam bude pôsobiť ďalej. To, čo je možno dôležité si uvedomiť, aby sme tiež vnímali aj minulosť, z čoho vyrastáme a trochu tak vnímali tú kontinuitu, že čo Pán Boh robí a vidieť aj tak dopredu, že Pán to vedie, že všetko je to v takom raste. V takom, že vidieť aj tie púčiky toho, tej novej jari, ktorá v Cirkvi prichádza: nové formy modlitby, či nové spoločenstvá. Je tu spoločenstvo matiek, modlitby matiek, otcov, spoločenstvo rodín, eRko a to všetko tu je. To nič, že to nie sú ešte stovky ľudí, ale to je živé semienko, ktoré rastie, ktoré je tu a ktoré, myslím si, že pri dobrej spolupráci s duchovným otcom, sa nejako bude rozvíjať. Za chvíľu je birmovka, kedy Duch Svätý príde aj cez vzývanie otca biskupa, ktorý má plnú moc Cirkvi. Očakáva sa, že by sem mohol prísť tiež aj kaplán a to by znova mohlo otvoriť nové možnosti spolupráce s mládežou. Takže vnímame túto farnosť ako takú veľmi perspektívnu a s veľkým prínosom pre celú Cirkev. Veríme a máme nádej, že sa možno tiež objaví aj nejaké povolanie, čo je tiež takým znakom životnosti farnosti, že sa niekto rozhodne pre kňazský, či už rehoľný život, či už chlapci, dievčatá. Boli sme tiež povzbudení aj spevokolom, aj na svätých omšiach s deťmi, spevom a všetky tie stretnutia boli pre nás povzbudením.
Ste v niečom sklamaní?
Možno sa nám môže zdať niekedy, že mohlo byť viac ľudí, že tu v Krtíši je viac kresťanov, že je dosť veľa ľudí stratených. Či nemohlo byť viac birmovancov cez týždeň? Ale my musíme vždy robiť s tými, ktorí prídu a veriť, že cez nich Pán Boh akosi ďalej pôsobí a on má svoj čas, on má svoj harmonogram. Preto chcem povzbudiť aj tých, ktorí sa modlia za svojich blízkych - možno manželky za manželov, či rodičia za deti, aby mali trpezlivosť a neprestávali v modlitbe, lebo často je ten Boží harmonogram trochu iný ako náš. Pán Boh nikdy nenúti - on čaká, kedy ten človek len trošku otvorí dvere, alebo dá súhlas a príde ten dar viery aj takého požehnania.
Dnes je v Cirkvi toľko možností, pútí a všetkého možného - otec biskup príde o týždeň - že to nestojí len na nejakých jedných misiách. V Cirkvi nikdy nie je to dielo také oklieštené, že len na ňom to stojí, ale vždy my máme urobiť len ten kúsok práce. Možno osloviť určitú časť ľudí, otec biskup osloví zase iných - Janko Flajžík Manašovský, ktorý príde zase osloví niekoho a tak to musíme vnímať v tom celku, že každý má svoju úlohu a že za tým stojí niekto, kto to režíruje. To je krásne. (Páter Michal Zamkovský)
Tak, ako to povedal páter Michal: „Misie len začínajú“. Misionári síce z našej farnosti odišli, ale teraz už bude na každom jednom z nás - tu, v tejto farnosti žijúcich farníkoch - akým spôsobom budú tie „naše misie“ pokračovať. Myslím, že sme v stretnutiach s pátrami redemptoristami mohli dostať mnoho námetov…
Rozhovor pripravil a spracoval -RS-