Rozlúčili sme sa s ďalším rokom nášho života, s rokom 2007. Môžeme bilancovať, hodnotiť. A tiež zamýšľať sa nad tým, čo nám prinesie rok 2008, ktorý sa začal.
Hreje to kdesi pri srdci, že patríme do Európy, že nás prijali do Schengenského priestoru. Hoci s obavami, čo z toho bude, ale mnohí sa zaiste tešíme aj na spoločnú európsku menu, teda na euro, hoci to v roku 2008 ešte nebude.
Môžeme sa ale opýtať, čo z takýchto vecí je najdôležitejšie? Ako tu stanoviť poradie hodnôt? Veriaci človek nezaváha ani na chvíľu! Mena taká, či onaká - to ide vždy iba o peniaze. Hranice také alebo onaké - život zostáva životom a problémy človeka zostávajú problémami človeka. Každý vo svojom vnútri hľadá uspokojivý pocit plnosti žitia, ktorý je darom zhora, ktorý dáva Boh.
Ježiš nám hovorí: „Ja som Cesta, Pravda a Život. Kto mňa nasleduje, nebude kráčať v tme, ale bude mať svetlo života.“ Veriacemu človeku je jasné, že bez viery nemožno sa páčiť Bohu. Preto aj otec arcibiskup, Ján Sokol, vo svojom pastierskom liste písal o potrebe živej viery. Takej viery, ktorá má vplyv na každodenný život kresťana tak, že tento koná dobré skutky záslužné pre večnosť.
V rokoch éry materialistického útlaku boli takí, ktorí o viere nehovorili, a podľa nej ani nežili. Boli aj takí, ktorí si vieru ubránili a boli schopní aj niesť následky svojho rozhodnutia, akým mohla byť napríklad nutnosť zmeny zamestnania. Svetonázor musel byť vedecký! A konečne boli aj takí veriaci, ktorí prijali marxistickú tézu, že „…v ideologickej oblasti niet zmieru!“ a prijali hodenú rukavicu „triedneho“ boja a zostúpiac do podzemia vytvorili katakombálnu cirkev. Vydávali časopisy vo forme samizdatov bojujúc za právo, slobodu a spravodlivosť proti materialistickému násiliu, diktatúre a zvôli. A boli to aj veriaci laici, teda nielen kňazi a rehoľníci, rehoľnice.
Cirkev je našou Matkou a Učiteľkou. Vedie nás životom tým, že nám predkladá učenie Ježiša Krista. Bola označená za najväčšiu protisocialisticky orientovanú silu nie preto, že by sa sama bola rozhodla byť takou, ale len a len preto, že sa pridržiavala a vyznávala učenie svojho zakladateľa, ktoré kresťanov radí medzi idealistických ľudí ducha, citu a myšlienky. Ako Matka a Učiteľka má také duchovné bohatstvo, že kresťan má skade čerpať múdrosť, silu a svetlo aj vtedy, keď už nie sú rodičia, keď už nie sú ani vychovávatelia, ba keď už nie je ani životný partner.
Máme si uvedomiť, že nám treba zostať verným aj v podmienkach života v EÚ, ktoré sa nezadržateľne blížia! Možno poznáte výrok: „Domov má človek dovtedy, kým mu žije matka!“ A táto Matka, Matka - Cirkev nám bude žiť až do skončenia vekov! „Hľa, Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“ Zmienka o Bohu sa nedostala do preambuly európskej zmluvy! Myslím, že by sme to nemali vnímať tragicky. Pretože ako štát, tak aj Cirkev, sú vo svojom poriadku dokonalé spoločnosti. A nemal by byť problém, aby v dokonalom štáte žila slobodná, vo svojom poriadku dokonalá Cirkev.
Nielen mládeži, ale všetkým veriacim adresoval nezabudnuteľný pápež Ján Pavol II. výzvu: „Zájdite na hlbinu…“ Tvrdil, že práve bohatstvo ducha je tým bohatstvom, ktoré národy východnej Európy, teda aj náš národ, môžu priniesť do spoločného imania všetkých národov Únie. Aj keď teda sú problémy - (Únia sa neponáhľa vypísať grant, z ktorého by sme mohli čerpať napríklad aj na opravu Kalvárie v Modrom Kameni) - nevešajme hlavy! Snažme sa „zájsť na hlbinu…“ - veď takto si to želal Ján Pavol II. - buďme kresťanmi so živou vierou, ako to od nás žiada otec arcibiskup. Zostaňme verní Matke a Učiteľke a budeme mať svoj domov aj v Únii a budeme prínosom pre zjednocujúce sa národy Európy.

JCLic. Pavol Repko
správca farnosti Modrý Kameň

Tretí deň nášho putovania po Svätej zemi sme začali v Betánii, v súčasnej arabskej dedinke El Azaryia na východnom úbočí Olivovej hory neďaleko Jeruzalema. Tu Pán Ježiš navštevoval svojho priateľa Lazara a jeho sestry Máriu a Martu a tu je aj miesto jeho zázraku vzkriesenia Lazara. Nad jaskyňou, v ktorej je vytesaný Lazarov hrob, je postavený Lazarov chrám, je to moderná stavba z päťdesiatych rokov minulého storočia. V tomto chráme bola našimi kňazmi celebrovaná svätá omša. Po svätej omši sme pokračovali do ďalšieho cieľa našej cesty a to do Jericha. Prechádzali sme nehostinnou Judskou púšťou. Tu sme si pripomenuli Ježišovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a naše kroky po vystúpení z autobusu smerovali na skalný útes v púšti, kde sme mohli obdivovať impozantnú stavbu kláštora sv. Juraja, ktorý bol priamo vstavaný do skaly. Mesto Jericho leží neďaleko od brehov rieky Jordán v úrodných oázach s palmami a inými ovocnými stromami. Biblické mesto Jericho je niekoľkokrát zmieňované v evanjeliách, je známe príbehom zachyteným v knihe Jozue, podľa ktorej Izraeliti zborili pevné hradby mocným krikom potom, čo kňazi po sedem dní trúbili na poľnice z baraních rohov. Dnešné Jericho leží v hlbokej prepadline zemského povrchu asi 250 metrov pod hladinou mora a vzdialené niekoľko kilometrov od biblického mesta. V jednom z miestnych hotelov sme mali čas na obedňajšiu prestávku a nákupy suvenírov. Nad Jerichom sa vypína Hora pokušenia. Tu Satan pokúšal Ježiša ako je opísané evanjelistom Matúšom (IV, 1-4 a 8-10). Pokračovali sme Judskou púšťou až k Mŕtvemu moru, kde sme mali 1,5 hodiny na osvieženie v jeho vlnách. Presvedčili sme sa, že v ňom ozaj život nie je, pretože je tu najsilnejšia koncentrácia soli, až 30%, t.j. 300g v litri vody. Je to najnižšie položené miesto na Zemi, až 400 metrov pod hladinou Stredozemného mora. V letovisku En Gedio sme si vyskúšali, že bez najmenších pohybov nás voda udrží na hladine a pritom môžeme čítať noviny. Osviežení sme pokračovali do cieľa našej cesty a to bola hora Sinaj v Egypte. Asi po 250 km sme zastavili na izraelsko-egyptskej hranici. Naše autobusy neboli vpustené na územie Egypta, a preto sme museli čakať po vybavení colných formalít na autobusy z egyptskej strany. Asi po hodine čakania sme sa dočkali, avšak nie adekvátnej náhrady. Poslali nám jeden veľký autobus a dva malé, ktoré boli nepohodlné na dlhé cestovanie. Takmer ďalšiu hodinu trvalo zabezpečenie ochranky ako sprievodu na egyptskom území. Poznali sme, že tu je na všetko čas. Naša večera sa takto posunula presne na polnoc, kde v letovisku pri Červenom mori sme doplnili svoje kalórie večerou s veľkým výberom jedál.
Po dvoch hodinách cesty Sinajskou púšťou sme zastavili na parkovisku a spoločne sme prešli asi 500 metrov ku kláštoru sv. Kataríny a ďalej každý pokračoval vo výstupe na horu Sinaj podľa vlastných síl, väčšinou sme vystupovali po dvojiciach alebo v malých skupinkách. Mesiac bol v splne a osvetľoval nám cestu, ale v úžľabinách medzi vrcholmi hôr bolo potrebné použiť vlastné svetelné zdroje. Výstup bol pomerne náročný a mne s priateľkou trval dve hodiny, mnohí prichádzali na vrchol takmer po troch hodinách, ale každý prekonal sám seba a každý mal motiváciu. Veď sme kráčali po stopách Mojžiša, ktorý tu dostal od Boha Desatoro na dvoch kamenných doskách. Na vrchole vo výške 2285 metrov a pod ním sa tískalo asi 3 tisíc pútnikov, prevažne návštevníkov Egypta. Neopísateľný bol východ slnka, na ktorý sme všetci čakali s otvoreným objektívom na fotoaparáte. Poľskí pútnici pár metrov pod vrcholom slúžili sv. omšu. Ťavie taxíky, ako sme nazývali všadeprítomné ťavy, pomáhali uľahčiť výstup tým, ktorí nevládali. Po zostupe sme slávili svätú omšu pod holým nebom pri kláštore sv. Kataríny. Potom nasledovala prehliadka kláštora, ktorý spravuje pravoslávna cirkev. Na nádvorí kláštora rastie „potomok“ ohnivého kríka, v ktorom sa Boh zjavil Mojžišovi. Hraničnou kontrolou sme prešli po dvoch hodinách čakania a vydýchli sme si, keď nás čakal v Eilate náš autobus. Ešte pred nástupom do neho nás čakalo osvieženie v čistom Červenom mori. Prekvapilo nás množstvo karavánov a stanov na pobreží. Vysvetlenie podal náš sprievodca, že i takýmto spôsobom oslavujú Židia Sviatok stánkov. Štvorhodinovú cestu z Eilatu do Betlehema sme väčšinou prespali a modlitbou sme ukončili náš namáhavý deň.

27. septembra mal sviatok sv. Vincent, patrón chudobných. Od niektorých pútnikov vzišiel podnet, aby sme darovali naše zásoby v podobe cukríkov a keksíkov do sirotinca v Betleheme. Hneď po raňajkách sa uskutočnila zbierka a ku podivu sa nazbierali dva kufre sladkostí, ktoré sme odniesli tam, kde urobili radosť. Tento deň sme začínali v Betfage (v preklade dom fíg) v kostolíku františkánov na úpätí Olivovej hory. Z tohto miesta odchádzal Ježiš na osliatku na svoju cestu do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Odtiaľ sme pešo prešli do Getsemanskej záhrady, ktorá sa nachádza na východnom úpätí Olivovej hory a táto záhrada bola obľúbeným miestom Ježišových modlitieb. Tu prežíval svoj smrteľný zápas, tu sa krvou potil a tu ho Judáš zradil. Traduje sa, že v tejto záhrade je osem olív, ktoré pamätajú obdobie Ježiša Krista. V chráme, ktorý sa volá Chrám Národov, pretože na jeho výstavbe sa podieľalo 16 národov v roku 1921, je pri hlavnom oltári skala, na ktorej sa podľa tradície Ježiš potil krvou. Volá sa aj kostol agónie. Z Olivovej hory nám PhDr. Majerník zmapoval pohyb Pána Ježiša za posledných 7 dní jeho života v Jeruzaleme. Z jej vrcholu je nádherný výhľad na takmer celý Jeruzalem. Je to posvätná hora tak pre židov ako i kresťanov. Je tu aj podľa tradície miesto, kde naučil Pán Ježiš apoštolov modliť sa Otčenáš. Kostol zasvätený tejto modlitbe sa volá Pater Noster a v ňom a jeho okolí je asi 100 tabuliek s textom Otčenáša v rôznych jazykoch. Neďaleko jaskyne Getsemani je bazilika Hrobu Panny Márie, ktorú spravujú arménski kresťania. Z Olivovej hory sme sa presunuli na chrámovú horu do židovskej štvrte Mea Šarim, ktorou sme prešli a vypočuli si výklad nášho sprievodcu.

-BP-