„Všemohúci má rád duše, z ktorých vyžaruje láska a pokora, lebo sú znásobením obrazu Božskej slávy.“ To je myšlienka, v ktorej dramatik chcel vyjadriť dôležitosť kresťanských cností, aby nás mal Pán Boh rád. Aby sme si mohli jeho priazeň udržať, musíme sa podľa nich správať. Sme však jeho stvorenia nedokonalé, slabé a hriešne. Všetci veriaci máme spoločné, že sa usilujeme žiť podľa Božích zákonov, všetkého zlého sa zbavovať a robiť dobré skutky.
Denne sa presviedčame, že nestačí len chcieť. Našou povinnosťou je tieto kresťanské vlastnosti rozdávať a podľa nich aj konať. Nielen v rodine, ale všade tam, kde sa nachádzame, v práci, na ulici a inde.
Aktivita kresťana je milá Pánu Bohu v modlení, správaní, sebazapieraní a vo všetkých činnostiach, keď je v tom láska, pokora a pomoc blížnemu. Vieme, že nie všetci s kresťanskými zásadami súhlasia. Mnohí ich neprijímajú, podceňujú, niektorí sú ľahostajní a sú i takí, ktorí nás považujú za nemoderných, zaostalých a pomýlených. Takéto prejavy by mali byť výzvou k zvýšenej aktivite celej našej kresťanskej rodiny.
Vdp. Marek Kosorín hovoril v kázni prvú júlovú nedeľu, že neprajníci našej svätej cirkvi sú aktívni i dnes. Tak, ako po stáročia bojovali proti veriacim mečom i slovom, dnes využívajú hlavne mediálne prostriedky.
Aj my máme mnoho zbraní, lebo bojujeme v pravde. Jednou z nich je aj farský mesačník Náš hlas. Keď svojimi príspevkami rozšírime jeho obsah, pomôžeme mladému redakčnému kolektívu a hlas všetkých bude silnejší. Radi by sme zabránili šíreniu nevhodných programov v televízii, ktoré neslúžia dobrej kresťanskej výchove mladých ľudí. Ale ako?
Keď sa v našom chráme na eucharistii objavia nové tváre, srdce nám vždy poskočí radosťou. Tešíme sa, keď mládež hľadá cestu k Pánu Bohu. Pokúsme sa hľadať spôsoby, ako pomôcť tým, ktorí váhajú. Naši mladí bratia a sestry, ktorí pracujú v našom mesačníku, určite sledujú tento ušľachtilý cieľ. Pridajme sa k nim, aby Náš hlas bolo lepšie počuť.
Svätý Tomáš Akvinský v Prosbe za milosť dobrého života takto prosí Pána Boha: „Daj, aby som blížneho napomínal s láskou, bez vypínavosti a bol mu na pomoci slovom i príkladom.“ Je to dobrý návod, ako správne postupovať pri získavaní mladých ľudí našej farskej rodiny. Mladí potrebujú skúsenosti starších bratov a sestier. Každý, kto si trúfa, môže prispieť príbehom, zážitkom a inými zaujímavými formami. Veríme, že náš časopis sa môže stať príťažlivejší, zaujímavejší a žiadanejší pre širokú rodinu kresťanov.
Pričiňme sa o to, aby sa skvalitňoval a rozširoval. Nech Božie slovo cez jeho riadky zušľachťuje duše ľudí, ktorí ho budú pravidelne čítať.
Posilnime korene viery i u ďalších, kde strom Božieho slova sa len slabšie rozrastá. Ak dobre zapustí korene poznania, bude sa rozvetvovať kresťanskými cnosťami: láskou, pokorou a všetkých nás bude viac približovať silnejúcou vierou k obrazu Božskej slávy.

-ER-

Písal sa 27. september 1998. V tento deň sa zišlo mnoho veriacich, aby sa zúčastnili slávnostnej posviacky nového kostola, ktorý prišiel posvätiť otec arcibiskup Ján Sokol, metropolita Slovenska.
Po privítaní a príhovore vtedajšieho správcu veľkokrtíšskej farnosti Miloša Krchňavého nasledovalo krátke predstavenie chrámu z odborného hľadiska. Potom nasledovalo slávnostné otvorenie kostola otcom arcibiskupom, ktorý po otvorení dvier odovzdal kľúč od kostola svojmu zástupcovi v našej farnosti - kňazovi Milošovi Krchňavému.
Po slávnostnom vstupe do kostola otec arcibiskup posvätil vodu, ktorou potom pokropil prítomných veriacich a steny kostola. Nasledovala oslavná pieseň a čítanie Božieho slova.
V slávnostnej kázni otec arcibiskup vyzval prítomných veriacich, aby nezabúdali na skutočnosť, že každý kostol je stánkom Boha medzi ľuďmi a aby vštepovali vzťah k Pánu Bohu aj do sŕdc svojich detí a potom nebude potrebné obávať sa toho, že raz ostanú múry nášho kostola osamotené a prázdne. Vyzval rodičov, aby mali čas pre svoje deti, aby sa rodiny stali cirkvami v malom.
Po apoštolskom vyznaní viery a prednesení prosieb veriacich nasledovalo konsekrovanie chrámu - pomazanie stien kostola a požehnanie oltára, ktorý v našom kostole nie je pevný, ale prenositeľný. Po posvätení oltára doniesli veriaci otcovi arcibiskupovi obetné dary a nasledoval obrad premenenia.
Po svätom prijímaní a modlitbe duchovný otec Miloš Krchňavý poďakoval v prvom rade Pánu Bohu. Poďakoval veriacim vo farnosti Boha Stvoriteľa, mestskému zastupiteľstvu na čele s primátorom Daliborom Surkošom, bratským farnostiam zo zahraničia, arcibiskupskému úradu v Trnave - všetci títo podporili stavbu kostola finančnými príspevkami. Ďalej poďakoval pánu farárovi evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Jánovi Ďurovovi za možnosť užívania evanjelického chrámu v čase prestavby toho nášho. Vďaka patrila aj firmám, ktoré sa podieľali na výstavbe kostola a na vyhotovení vnútorného vybavenia kostola. Poďakovanie patrilo aj všetkým veriacim zúčastneným na slávnostnej omši posviacky nášho kostola a otcovi arcibiskupovi, že si našiel čas a prijal pozvanie našej farnosti.
Otec arcibiskup v záverečnom slove opäť pripomenul rodičom, aby vychovávali svoje deti vo viere a viedli ich k Pánu Bohu, aby z nich vychovali dobrých kresťanov.
„Potom sa nemusíme obávať, že tento nádherný nový stánok Boha medzi vami bude zívať prázdnotou, že naopak aj v budúcnosti bude vždy plný živými chrámami Ducha Svätého, ktorými ste vy a vaše deti a vaše budúce generácie.“ (otec arcibiskup Ján Sokol, 27. 9. 1998)
V závere veriaci poďakovali duchovnému otcovi Milošovi Krchňavému za jeho snahu, ochotu, optimizmus a hlavne lásku, ktoré investoval do prestavby nášho chrámu.
„Slová, ktoré by vyjadrili naše vďaky, sú slabé proti emóciám, ktoré prežívame pri vstupe do tohto chrámu. Vďaka Vám, že Božie meno bude dôstojne slávené v tomto chráme.“ (farníci z Veľkého Krtíša, 27. 9. 1998)

Z videokazety zaznamenal -RS-

Na začiatku prázdnin prišiel do farnosti leták o miništrantskom tábore MINFA. Keďže som miništrant, tak ma tam rodičia hneď prihlásili. O týždeň neskôr mi prišla pošta a v nej bolo písané, čo si mám do tábora zobrať.
Keď som prišiel do tábora, čakali ma tam bohoslovci a noví priatelia. Každý deň mali pre nás niečo zaujímavé, napríklad: chodili sme na túry, hrali zaujímavé nové hry, robili si vlastné tričká, opekali, hrali nočnú hru, chystali sme sa na turnaj, ktorý bol jeden deň pred odchodom domov.
Keby som mohol, tak by som tam ostal ešte aspoň jeden týždeň. Proste nuda tam nebola.

-LP-

Už po druhýkrát počas prázdnin sa na fatimskú sobotu uskutočnila púť na Staré Hory. V autobuse sa zišli veriaci z Veľkého Krtíša, Novej Vsi, Modrého Kameňa a Dolných Strhár.
Po asi 100 km cesty sme zastavili autobus na parkovisku pri bazilike na Starých Horách. V stánkoch na parkovisku ponúkali knihy, medailóny, obrázky, suveníry, ako aj občerstvenie. Takže darčeky pre rodinu alebo pamiatka sa tu v prípade záujmu dali zaobstarať hneď po vystúpení z autobusu.
V bazilike minor práve prebiehala svätá omša. Niektorí z nás využili možnosť vyspovedať sa v jednej zo štyroch spovedelníc, keďže bola prvá sobota v mesiaci. Po odslúžení svätej omše sa zástup na čele s otcom biskupom, kňazmi, miništrantmi a sochou Panny Márie uberal po kopcovitej ceste smerom k Studničke. Po prvých dvoch zákrutách sa nám naskytol veľkolepý výhľad na cieľ našej púte.
Podľa ústneho podania obyvateľov sa vznik pútnického miesta odvodzuje z čias občianskych nepokojov v 17. storočí, keď sa celé okolie Starých Hôr nachádzalo v rukách protestantského vojska. Obyvatelia sa obávali, že nepriatelia ukradnú sochu Madony, preto ju zložili z oltára, dôkladne zabalili a zakopali na mieste terajšej Studničky. Po skončení nepokojov v roku 1711 sochu slávnostne preniesli na oltár. Na pamiatku, kde bola kedysi ukrytá, vyvesili obraz Panny Márie.
Zvýšený záujem o Studničku nastal v 19. storočí, keď sa v roku 1886 z ťažkej choroby náhle uzdravil starohorský farár Matej Hrivňák. Z vďačnosti za svoje uzdravenie dal Madone postaviť kaplnku, ktorú posvätili a umiestnili do nej sochu Panny Márie Prostredníčky milostí od tirolského rezbára Rungaldiera. Po rekonštrukcii v rokoch 1941 - 1942 pribudla socha Panny Márie volajúcej všetkých k sebe akoby slovami: „Poďte, som vaša Matka!“ Madonu z kararského mramoru zhotovil taliansky kňaz prof. Giuseppe Cioni z Florencie. Posviacku Studničky vykonal vtedajší banskobystrický biskup Andrej Škrábik v roku 1942. Hoci miesto má stovky rokov, výrazne omladlo. Dňa 3. septembra 2005 zrekonštruovanú a vynovenú Studničku slávnostne požehnal apoštolský nuncius Mons. Henryk Józef Nowacki.
Tu na Studničke nás pútnikov so zdvihnutými rukami privítala Panna Mária. Prví pútnici prichádzali na Staré Hory už v 15. storočí. Spočiatku nešlo o veľké púte – len menšie skupiny alebo jednotlivcov. Rozkvet nastal po roku 1652, keď do Španej Doliny prišli jezuiti. Pod ich duchovnou správou začala mariánska úcta prekvitať. Od roku 1780 sa návšteva starohorského chrámu spájala s plnomocnými odpustkami vďaka pápežovi Piovi VI. Aj dnes sa toto ustanovenie vzťahuje na ľubovoľný deň roka. Mnohí pútnici konajú tradičné púte na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, či na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Okrem nich sa Staré Hory stali známymi aj svojimi fatimskými sobotami. Pre stovky pútnikov, tak ako aj pre nás, sa práve oni stali pravidelným duchovným programom.
Pred sochou Panny Márie sa všetci pútnici spolu modlili radostný ruženec, po ktorom otec biskup odslúžil bohoslužbu. Na záver každý z pútnikov predniesol svoje individuálne modlitby a prosby, nabral vodu zo Studničky a nastal čas odchodu.

-PK-