Tak znie názov knihy básní vdp. Petra Janíka, ktorý v našom kraji pôsobil a často a rád sa k nám vracia, ktorú nám predstavil 8. mája na bašte modrokamenského zámku. V rámci jej prezentácie nám o nej okrem iného povedal: „Tieto verše som napísal na potešenie, povzbudenie, zamyslenie pre každého nad sebou i svetom, i na pohladenie duše a na rozohriatie srdca a rozhodnutie sa kadiaľ ísť v živote. Tieto básne majú nájsť riešenie, pravdu alebo na ňu poukázať, ukázať zmysel života a cieľ, v ktorom máme spočinúť - v Božej láske.
Texty vznikali aj v Plachtinciach na fare, aj na rôznych farnostiach. Viete ono je to tak, že niekto povie - To sa ľahko píše básnička! - To musí kopnúť múza, niekedy aj o druhej v noci: - Jaj, toto bude dobrá báseň! - a začal som písať. Aj tak vznikajú básne, človek sa započúva do nejakej hudby alebo príde nejaká chvíľa a zrazu ma niečo napadá - niekedy to sto razy škrtnem, niekedy to napíšem ináč. To nejde len tak - napísať nejakú básničku, aby bola pekná.“

Na základe týchto textov, ktoré vznikali 12 rokov, bola zložená hudba a je vydané multimediálne CD od skupiny Freďáci. Rozhovor o začiatkoch a plánoch do budúcnosti s vedúcim skupiny Romanom Janíkom prinesieme v budúcom čísle. Knihu aj CD si môžete zakúpiť v náboženskej predajni.

-ipa, RS-

V krásny slnečný sviatočný májový deň 8. mája zavítali do Modrého Kameňa mladí z Križovian nad Dudváhom, aby nám v prekrásnom prostredí modrokamenského zámku priblížili udalosti od stvorenia sveta až po ukrižovanie. Ich zanietenosť, hravosť a osobité prevedenie zaujalo nielen mladších - ich rovesníkov, ale aj nás starších. To všetko umocňovalo prostredie bašty modrokamenského zámku, na ktorej sa predstavenie odohrávalo.
Ako to u nich začalo, sme sa opýtali Lucky Bzdilovej:
Odkedy hrávate a ako vznikla tá myšlienka?
Hrávame od roku 2004 - to sme hrali iba raz, prvýkrát u nás - iba jedno predstavenie, potom sme hrali v roku 2005, v roku 2006 sme si urobili prestávku. Teraz, tento rok sme to trošku rozbehli - už sme hrali päťkrát.
Toto predstavenie malo túto podobu aj na začiatku?
Nie, na začiatku sme začali vlastne iba pašiové hry a teraz sme k tomu pridali, aby to bolo od stvorenia sveta po ukrižovanie.
Čiže stále je to niečo nové?
Áno, stále pridávame, dávame nové pohľady, perspektívy, iné postavy, niektoré scény.
Je nejaká skupina, ktorá je okolo vás, alebo akým spôsobom získavate mladých ľudí?
No, to sú vlastne mladí z našej dediny. Všetkých hercov je spolu 60 a tak sa obmieňame, keď niekto nemôže, tak niektorí zaskakujú a máme ešte 9 hercov, čo sú z iných dedín. Vlastne sa stretávame iba tak, sme ako modlitbové spoločenstvo a plus decká, pre ktoré robíme stretká cez eRko.
Tie predstavenia, čo ste spomínali (tých päť) - to býva každé v inej farnosti?
Áno, začali sme tak, že sme najskôr hrali u nás v Križovanoch. Dali sme si plán, že ešte budeme hrať v Dechticiach, lenže potom do toho prišli pozvania do Šurian, do Modrého Kameňa. Ešte sme mali aj ďalšie pozvania, ale už sme museli odmietnuť.
Čím motivujete ostatných, lebo prežívať to isté rok čo rok a päťkrát za sebou…?
Neviem, nemáme problém s motiváciou. Tie deti sú samé od seba nadšené. Ony samé prídu a tešia sa. To sú vlastne deti, ktorým sme sa venovali, odkedy išli na prvé sväté prijímanie, tak s nami vyrastali. My sme taká partia - v lete robíme tábory, opekačky a tak.

-ipa, RS-

Ja a môj dobrý kamarát Róbert sme sa rozhodli, že pôjdeme stopom do Krakova na stretnutie mládeže na sviatok Božieho milosrdenstva. V dohodnutý deň sme sa ráno stretli pri výjazde z diaľnice z Brna a začali sme stopovať. Asi po hodine nám zastavilo auto, ktoré nás zobralo priamo do Krakova. Vodič bol veľmi ochotný, odviezol nás priamo do centra a povedal nám, ktorým smerom by sme sa mohli pozrieť.
Spokojní, že nám cesta tak rýchlo ubehla, sme sa vybrali pozrieť na krakovské pamiatky. Najprv sme navštívili Vavel, jednu z najvýznamnejších poľských pamiatok - hrad s arcibiskupskou katedrálou. Bol z neho nádherný výhľad na Krakov. Hrad obteká rieka Visla. Potom sme sa šli prejsť do centra, zaujalo ma, že centrum je obkolesené parkovým okruhom po bývalých hradbách. Videli sme mnoho kostolov a historických pamiatok, až sa nakoniec schýlilo k večeru a my sme sa vybrali do neokatechumenátneho spoločenstva na Eucharistiu, kde sme sa mali stretnúť aj s našimi kamarátmi, ktorí išli autom, ale cestou ešte navštívili koncentračný tábor Osvienčim. V spoločenstve nás ochotne prijali a navyše nám všetkým zabezpečili ubytovanie, čo najmä nás veľmi potešilo, pretože inak by sme museli spať v aute. Bývali sme u veselej rodinky. Mali tri dcéry: Kašku, Marušku a Oľgu a jedného chlapca Barteka. Boli k nám veľmi pohostinní, bolo to pre nás asi najmilšie prekvapenie, ktoré nás cestou postretlo.
Na druhý deň ráno sme išli na slávnostnú svätú omšu, ktorá bola v Sanktuariu Bożego Miłosierdzia. Bol to moderný kostol zaujímavo architektonicky stvárnený. Omša sa konala na otvorenom priestranstve pred kostolom, pretože dovnútra by sa davy ľudí nezmestili, aj keď kostol bol obrovský. Z kázne som mnoho nerozumel, spomínam si iba na evanjelium, v ktorom prichádza zmŕtvychvstalý Ježiš medzi svojich učeníkov a hovorí im: „Pokoj Vám.“ Po omši sme sa stretli s našimi kamarátmi z Prešova, ktorí prišli na omšu autobusom, a potom sme si zašli pozrieť interiér kostola. Interiér bol biely, najviac na mňa zapôsobil oltár, za ktorým bol obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, okolo ktorého sa rozvetvoval zlatý strom. Drevený strop nad nami pripomínal slnko. Keď sme odchádzali z kostola, prekvapila nás nečakaná ponuka dievčat, aby sme ešte jeden deň ostali. Bez dlhšieho rozmýšľania sme sa rozhodli, že ostávame. Po obede sme sa teda opäť vybrali do centra a zašli sme do bývalej najväčšej európskej židovskej štvrte - Kazimír. Väčšinu pamiatok sme už videli, ale s dievčatami to bola opäť o niečo veselšia prechádzka. Večer sme ich pozvali na pizzu, zašli sme do krčmy a potom sme už išli načerpať energiu na ďalší deň, v ktorom nás čakala náročná cesta.
Ráno nás Kaška vyprevadila na miesto, kde sa najčastejšie stopuje. Avšak asi po dvoch hodinách, čo nám zastavili dve autá a ani jedno nešlo naším smerom, sme si uvedomili, že to asi nebude najideálnejšie miesto. Precestovali sme teda na druhú stranu Krakova a skúšali sme šťastie pri diaľnici. S rôznymi zastávkami sme sa z Krakova pohli až o štvrtej večer. Viezli sme sa autom s človekom, ktorému sa rozpadla rodina, prišiel o prácu, napriek tomu na mňa pôsobil celkom veselo. Róbert mu povedal, že má nádej, že bude lepšie a on nám zase povedal, že máme nádej, že sa dneska dostaneme domov. Cesta bola veselá, keďže za tých pár dní sme sa naučili bez problémov dorozumievať po poľsky. Ďalej sme pokračovali kamiónom, ktorý bol naložený luxusnými Hondami. Bol to zasa šofér, ktorý mal radosť, že nás môže odviezť. Hovoril, že rád berie stopárov, a že keby viac ľudí bralo stopárov, viac ľudí by aj cestovalo. Mali sme radosť aj z toho, že pre nás oboch to bola prvá cesta kamiónom.
Neboli sme ešte ani v polovici cesty, keď sa zotmelo. Zastaviť nám už nikto nechcel, tak sme išli na benzínku a spýtali sme sa prvého vychádzajúceho, čo práve zaplatil za benzín, či by nás mohol zobrať. Povedal len „JASNE“. Prišli sme k bielemu Mercedesu s bielou kožou v interiéri a veľmi luxusnou výbavou. Priznám sa, že v tak dobrom aute som sa ešte nikdy neviezol. Šofér bol majiteľom firmy na helikoptéry. Rozhodol sa, že predtým ako nás vysadí, urobí nám ešte exkurziu po Bielsko – Biała, otvoril nám strešné okno, aby sme lepšie videli a napokon nás zobral aj do McDonaldu. Keď nás vysadil, dal nám ešte obom Redbull, aby sme mali dosť energie pri stopovaní. Ďalším stopom sme sa už dostali za hranice a ďalším kamiónom sme sa dostali až do Brna. V Brne sme vystúpili okolo štvrtej - piatej ráno. Cesta naspäť nám teda trvala 21 hodín, zatiaľ čo cesta tam 3 a pol hodiny. Cestou sme sa občas spoločne pomodlili a celou cestou sa o nás Pán Boh skutočne staral, stretávali sme samých ochotných ľudí, ktorí nám vždy pomohli, koľko len mohli.

Július Kovács