na úvod tohto mesačníka vás srdečne pozdravujeme. Zima nás pomaly opúšťa a príroda sa prebúdza do krásneho obdobia jari. Prichádza k nám Veľká noc, ktorá je v kresťanskom živote oslavou vzkriesenia Ježiša Krista. Kristus bol skutočne ukrižovaný a skutočne pochovaný a skutočne znova vstal z mŕtvych. Všetky tieto veci nám ukázali, že my, jeho nasledovaním v utrpeniach, môžeme nadobudnúť spasenie v skutočnosti. Kristus prijal klince do svojich nepoškvrnených rúk a nôh, vydržal muky a nám zabezpečil spasenie.
Zamyslime sa aj my v tieto sviatočné dni nad našou láskou k Pánu Bohu, ukrižovanému Kristovi, k svojim blížnym. Nad tým, koľkokrát sme nasledovali Krista a prijímali svojich bratov, sestry s láskou aj v protivenstvách života, keď nás kritizovali, ponižovali, obviňovali. Často je nám ľudom ťažké odpúšťať svojim najbližším, mať dobré vzťahy s nespokojným alebo nespratným susedom. Ale Ježiš chce od nás ďaleko viac, chce, aby sme odpúšťali svojim nepriateľom, svojim vrahom, tak ako to urobil on, aby sme boli oddaní a poslušní služobníci Pána. Aby sme sa z lásky k nemu nebáli utrpenia, ale o to viac sa báli hriechu, aby sme ho nasledovali v utrpení a boli vždy ochotní znášať každé utrpenie z lásky k nemu a k blížnym.
Zo srdca prajeme všetkým vám radostné a ničím nerušené sviatky vzkriesenia Pána Ježiša.

Redakcia Nášho hlasu

Veľká noc je najstarším, najvýznamnejším kresťanským sviatkom, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Nadväzuje na židovskú Paschu, ktorá sa slávila od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva. Termín Veľkej noci nie je stály, každoročne sa mení. Veľká noc pripadá na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca - po 21. marci. Má však ustálený deň na oslavu - nedeľu - pretože Ježiš Kristus vstal z mŕtvych podľa svedectva apoštolov prvý deň po sobote.
Kvetná nedeľa - vstupujeme ňou do veľkého týždňa, veľkého na najdôležitejšie udalosti spásy. Počas tohto dňa si pripomíname vstup Ježiša do Jeruzalema, aby tu oslávil veľkonočné sviatky.
Zelený štvrtok - pomenovaný je podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Pán Ježiš modlil a bol zatknutý vojakmi.
Veľký piatok - pripomíname si potupnú smrť Ježiša Krista na kríži. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň omša neslúži.
Biela sobota - Ježiš bol pochovaný do hrobu. Katolícka Cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia a znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtku večera nezvonili.
Veľkonočná nedeľa - Veľká noc nie je len sviatkom jari. Ježiš Kristus bol umučený k smrti, pochovaný a vstal z mŕtvych.
Veľkonočný pondelok - veľkonočné sviatky slávime práve v tento deň. Chlapci chodia po domoch a symbolicky šľahajú dievčatá korbáčmi a oblievajú vodou. Dievčatá im za to podarujú maľované vajíčka.

Soňa S., 8.C trieda,
ZŠ - Nám. A.H. Škultétyho

„Ty, posol milosrdenstva, hlásaj celému svetu moje nepreniknuteľné milosrdenstvo. Ťažkosti nech ťa neznechucujú. Tieto starosti sú potrebné, aby som ťa posvätil a dokázal, že toto dielo je moje. Dcéra moja, napíš usilovne každú vetu, ktorú hovorím o milosrdenstve. Je určené mnohým dušiam, ktoré z toho budú mať úžitok.“ (Milosrdenstvo Božie, 1996, s.98)
Takto sa prihovoril Pán Ježiš sestre Faustíne, apoštolke Božieho milosrdenstva. Jej život priniesol veľa milostí a svetla do života mnohých ľudí. Veď koľko ľudí vidí Pána ako vzdialeného Boha, ktorý na nás pozerá a je od nás na míle vzdialený. Ježiš však chce, aby sme vnímali Boha ako svojho otca, toho, ktorý nás miluje a je k nám milosrdný. Ako my vnímame Pána? Nie je čas obrátiť sa k nemu a ďakovať mu za vykúpenie, ktoré bolo dielo jeho milosrdenstva? Možno sme si doteraz neuvedomovali, aký je k nám Boh. Preto vám teraz hovorím: „Teba, áno, Teba Boh nekonečne miluje! Celou svojou láskou a milosrdenstvom sa na Teba pozerá! Je čas vstať, prísť k nemu po milosti, aby si aj Ty mohol ukázať svojmu blížnemu, aký dobrý je Pán. Je to tvoja zodpovednosť.“
„Boh prisľúbil veľké milosti tebe a všetkým tým, ktorí budú ohlasovať milosrdenstvo Božie. Ja sám ich budem v hodine smrti obhajovať ako svoju česť. Ak sa hriešnik obráti k môjmu milosrdenstvu - aj keby hriechy duší boli čierne ako noc - preukáže mi veľkú česť. To bude chvála môjho utrpenia. Ak duša vychvaľuje moju dobrotu, satan sa trasie a utečie až na dno pekla.“ (Milosrdenstvo Božie, 1996, s.56)
Nestačí však len hovoriť a ukazovať. Sme povolaní konať skutky milosrdenstva slovom, skutkom a modlitbou.
Poďme teda spoločne k Milosrdenstvu a oslavujme ho!

NVSB

Nastal 29. august 1950. Už od rána obsadili bránu a telefón ozbrojení muži a v dome sledovali každý pohyb. Dozvedeli sme sa, že sestry sa majú pripraviť na odchod (išlo o staršie sestry). Mali si vziať to najpotrebnejšie, všetko ostatné nechať v izbách, že to pošlú za nimi. Mal prísť len jeden autobus. Bolo nás spolu 76 a predstavené žiadali ďalší. Autobusy nemohli na ten účel zohnať v prešovskom okrese a ani v najbližších.
My najmladšie sme nevedeli, čo plánujú s nami. Hľadali sme, čo je pre nás vôľa Božia. Duchovní otcovia boli rôznej mienky. V tej chvíli sme už nemohli hľadať radu mimo domu. Pýtali sme sa našej novicmajsterky, či nevie, akú mienku má svätá Cirkev, biskup. Konečne nám prezradili, že pán biskup J. Čársky je tej mienky, že mladé sestry by mali vydržať aj v týchto ťažkých situáciách. To nám stačilo a boli sme rozhodnuté ísť spolu aj na smrť. Bola už noc, keď dva autobusy zastavili pred bránou nášho domu. V kaplnke sme sa stačili pomodliť tri ružence. Skôr ako sme mali nastúpiť do autobusu, dávali nám rôzne ponuky. Sľubovali každej, ktorá vyzlečie rehoľné rúcho, že dostane 30 000 korún, dobré miesto, oblečenie, ubytovanie. Začali čítať mená sestier a každá sa musela osobne vyjadriť. Ani jedna z tých 76 sestier judášsky groš neprijala a s naším kláštorom sme sa mohli rozlúčiť už len smutným pohľadom v polnočnej tme. Aké pocity sme mali, keď sme už sedeli v autobuse? Osobne som cítila Boží pokoj a vnímala som ho aj u druhých sestier. Mali sme radosť, že sme túto skúšku zvládli a hlavne, že sme všetky spolu. Až vtedy sme si uvedomili, čo by sa stalo, keby boli odviezli len staršie sestry a mladé nechali.
30. august - bolo 5 hodín ráno, keď sme prišli pred kláštor sestier Mariánok v Spišskej Sobote. Sestry mali miesto len pre staršie sestry, s nami novickami nerátali. Umiestnili nás do školy, kde už sestry nemali vyučovať. Triedy neboli upravené, museli sme najprv upratať, vyniesť lavice, aby sme mohli bývať. Najprv sme sa zúčastnili svätej omše, aby sme potom začali našu „životnú omšu“ v spojení s Ježišovou obetou. Bol nám pridelený dozor: jeden muž a jedna žena. Pozorovali každý pohyb. Netušili sme, že nás pozorovali aj v kostole, na chóre a všade, kde sme sa pohybovali. Ale dobrý Pán Boh bol stále s nami, aj naša dobrá Nebeská Matka.
Božia výchova pokračovala. Pán nás uznal za hodné pripútať si nás ešte viac k sebe. Každej sestre bola daná možnosť dobrovoľne a z lásky zložiť sväté sľuby, keď o to požiadala. Bolo to iste dielo Nebeskej Matky, lebo táto ponuka bola večer pred sviatkom Narodenia Panny Márie. Udialo sa to v noci, hneď na úsvite dňa v najväčšej tajnosti. Hoci bolo všetko tajne v tichu, bez vonkajších slávností, zážitok bol nezabudnuteľný na celý život a aj sila, ktorú dobrý Pán Boh vlial do duše, bola tak veľká, aby uniesla ťarchu dní, rokov, ktoré mali prísť. Čakali sme, čo bude ďalej. Ľudia boli k nám dobrí, doviezli slamu, aby sme nespali len na dlážke. V otvorenom okne sme našli občas aj chlieb, ba aj salámu. Naši rodičia sa dali na cestu a hľadali nás. Návrat domov k rodičom sme pokladali za trhanie jednoty a zradu povolania.
Začal sa život putovania po celom Československu. Boli sme prepustené zo školskej služby, nasadené do tovární, ku ťažko chorým, na prácu do lesa, na pole. Ušili sme si pracovné rehoľné šaty a šli sme. Dorast bol zakázaný. A predsa život Cirkvi nezahynul. Pochopili sme, že prišiel čas modlitby a obety.

Nech je zvelebený a oslávený Pán za všetko, čo sme prežili po ceste púšťou, cez ktorú nás viedol náš Pán 40 rokov. Vďaka, Pane, že si bol stále s nami a dal si nám účasť na Kráľovskej ceste kríža. Vďaka aj tebe, naša Nebeská Matka, že si nás viedla a s nami prežívala všetky udalosti. Vďaka, že kus cesty sme prežili na tvojom milostivom mieste, kde si plakala až krvavé slzy, aby sa ony pre nás stali útechou. Posilňovala si našu vieru, že Boh je stále prítomný v našom živote.
Úryvok rukopisu sestry M. Pavly Eštočinovej CJ a starších sestier Slovenskej provincie CJ
Pokračovanie v budúcom čísle…

Podľa Slávnostný spis 50. výr. Sancta Maria a Mária Wardová (Dobrá kniha, 2004) -ipa-