Prichádzame s ďalším Naším hlasom. Aj keď je to mesačník farnosti Veľký Krtíš a jej filiálky, sme otvorení podnetom aj z iných farností. Sme mladá farnosť so svojimi radosťami aj problémami, o ktorých by sme vás radi informovali. Je našou túžbou osloviť čo najširší okruh našich čitateľov, prinášať aktuálne informácie z našej a okolitých farností, napomôcť lepšej informovanosti, a tým aj komunikácii predovšetkým v rámci nášho farského spoločenstva takým spôsobom, aby sa do prípravy každého vydania aktívne zapojil čo najväčší počet ľudí. Pretože čo človek, to iný názor, iný podnet, iný uhol pohľadu.
Náš hlas nemá pevne určenú cenu, čitatelia prispievajú dobrovoľne. Vyzbierané peniaze sú použité na náklady spojené s jeho vydávaním.
V jednom farskom dvojtýždenníku farnosti Dunajská Streda nás zaujal nasledujúci príbeh: V jednej záhrade pracovali štyria rodinní príslušníci, ktorí sa volali Každý, Niekto, Hocikto a Nikto. Bolo potrebné vykonať dôležitú úlohu a Každý si bol istý, že ju Niekto urobí. Mohol ju urobiť aj Hocikto, ale neurobil ju Nikto. Niekoho to nahnevalo, pretože to bola úloha Každého. Každý si myslel, že by ju mohol urobiť Hocikto, ale Nikoho nenapadlo, že Každý sa na ňu vykašle. Dopadlo to tak, že Každý vinil Niekoho, že Nikto neurobil niečo, čo mohol urobiť Hocikto.
Zamyslime sa preto teraz na chvíľu nad tým, či sa naša farnosť - naše farské spoločenstvo - nepodobá tejto záhrade, či by sme sa nenašli v niektorom z týchto štyroch rodinných príslušníkov. A skúsme porozmýšľať nad tým, čo by Každý z nás mohol urobiť pre to, aby sa to zmenilo.
Tešíme sa na vaše články a prajeme vám príjemné čítanie!

Tvorcovia Nášho hlasu.

18. februára (v nedeľu) sme spolu s našimi deťmi oslávili Fašiangy maškarným plesom, no nebola to len samá zábava. Bolo potrebné potrápiť sa nad niekoľkými úlohami, ktoré boli nevyhnutné na zachránenie Kráľovstva rozprávok. Zaklial ho totiž čarodejník Červený fúz. Deti boli veľmi usilovné a šikovné, a tak spoločnými silami poskladali drakov na obranu kráľovstva, zahasili požiar, utiekli pred jaguárom, získali zázračné veci a spravili ešte mnoho hrdinských činov. Nakoniec teda zachránili Kráľovstvo rozprávok a kráľ ich za odmenu pozval na hostinu, kde hodovali, tancovali a hrali sa… A nakoniec prišli ocenenia za masky a ďakovné listy kráľa našim hrdinom odovzdala dobrá víla. A ako to vyzeralo? To si môžete pozrieť vo Fotogalérii.

Vo februárovom čísle Nášho hlasu sme vám priblížili život a dielo zakladateľky dnes už Congregatio Jesu Márie Wardovej.
Congregatio Jesu - rehoľné spoločenstvo sestier nasledovateliek Márie Wardovej, ktoré vidia v hľadaní Boha hlavný cieľ ich života, načúvajú Bohu v dennej modlitbe, nachádzajú v duchovných cvičeniach sv. Ignáca z Loyoly orientáciu a návod pre život, zažívajú v spoločnom komunitnom živote proces rastu skrz radosti i strasti.
Každá z nich prešla procesom začlenenia do Congregatio Jesu, ktorý pozostáva z poznávacej fázy, cez prijatie, 6-mesačný postulát a prijatie, dvojročný noviciát a zloženie dočasných sľubov, potom nasleduje juniorát 6 - 9 rokov a po večných sľuboch sú definitívne začlenené do Congregatio Jesu.
„Usilujme sa každému dávať dobrý príklad. Veď všetci ľudia sú povinní viesť vzorný život podľa Kristovho príkazu: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a chválili vášho Otca, ktorý je na nebesiach. O koľko viac sa to vzťahuje na nás, ktoré povolal Boh, aby šírili jeho česť a viedli blížneho k blaženosti.“
V mene Ježiša Krista sa zaväzujú sľubmi chudoby, čistoty a poslušnosti a stávajú sa slobodnými od nadvlády konzumizmu, slobodnými pre vzťah k ľuďom, slobodnými od seba samých podriadením vlastného úsudku spoločnému dobru.
Pôsobia celosvetovo pedagogicky, pastorálne a sociálne. Sú otvorené pre každú službu ľuďom, aj tam, kde to teraz ani netušia.
Nájdete ich v Anglicku, Nemecku, Taliansku, Rakúsku, Česku, Maďarsku, Rumunsku, Číne, Kórei, Mongolsku, Indii, Nepále, Zimbabwe, Argentíne, Brazílii, Chile, Španielsku.

„Musíme pracovať a trpieť pre Boha a v ostatnom ho nechajme rozhodovať podľa jeho zaľúbenia. Lebo plnenie jeho najsvätejšej vôle má byť našim jediným prianím a našou jedinou túžbou.“

Bolo to v Bratislave, v roku Pána 1628. Ulicami mesta šli za sebou dva koče, podľa vtedajšieho zvyku väčšieho rozsahu ako naše terajšie. V prvom koči sedelo päť dám v cudzom, rehoľnom kroji, s dlhým, čiernym závojom, v druhom katolícke duchovenstvo mesta Bratislava s farárom - prepoštom na čele. Za nimi sa kolísal voz s vysoko naloženou batožinou - bolo vidieť, že cestovateľky prichádzajú zďaleka k stálemu pobytu do Bratislavy - do vtedajšieho Prešporka. Bratislavčania síce vedeli, že kardinál Pázmányi, arcibiskup brnenský a uhorský prímas, sám tieto dámy povolal, aby sa tu venovali výchove mládeže - a už sa aj opravovala pre ne veľká, stará budova uprostred mesta. Ale ktože už len počul, že by rehoľnice mohli vychovávať deti? Až doteraz poznali iba mníšsky život s prísnou klauzúrou, ukázali sa len za železnými mrežami zastreté tak hustým závojom, že žiadny smrteľník neuzrel ich tváre. Čo teda má len toto byť? Len aby to neboli azda nejaké podvodníčky, ktoré dobrotivého arcipastiera klamú - alebo dokonca kacírky!
Matka Mária Wardová, lebo ona to bola, tá veľká kliesniteľka nových ciest, tá neohrozená služobnica Božia a zakladateľka ústavu Anglických panien, so svojimi spolusestrami vstúpila do pripraveného domu a bola úctivo a milo privítaná vysoko postaveným prepoštom, ako zástupcom kardinála Pázmanyiho. Potom prevzali Anglické panny budovu a všetky k nej prináležiace majetky a po malom občerstvení odobrali sa na odpočinok, ktorý po tak dlhej, namáhavej ceste nanajvýš potrebovali. Matka, Mária, hoci bola najslabšia z nich, vrátila sa ešte raz do malej kaplnky k svojmu Sviatostnému Pánovi. Vo vrúcnej modlitbe Mu odporúčala tento nový ústav, jeho pôsobenie, jeho ťažkosti a kríže. Ako nie prvý raz skláňa sa Boh k svojej vernej služobnici: Mária vidí budúce úspechy bratislavského domu, vidí aj jeho časové zaniknutie. Tu však na vzdialenom východe zažiari nové svetlo. Spod plášťa Panny Márie nesčítateľné rady nových duchovných dcér matky Wardovej, veľký ústav v Prešove, ktorý prevezme prácu správy nesmrteľných duší a tento dom bude stáť napriek všetkým búrkam, víchriciam, napriek pekelnej zlobe.
„Dobrotivý Bože, žehnaj, žehnaj mojim dcéram, žehnaj ich práci i námahe, naplň ich duchom hrdinským, ktorý sa neľaká žiadnej obety, žiadneho prenasledovania, ba ani smrti na tvoju väčšiu česť a slávu. Zachovaj Prešovský ústav, urob ho strediskom všetkého horlivého katolíctva. Mária, buď mojim dcéram pomocnicou, buď im Matkou!“
Šepkajú vrúcne pery zbožnej zakladateľky a dlhá, vrúcna modlitba vkladá prvý kameň do základu Prešovského ústavu.
Prvé sestry prišli do Prešova 22. augusta 1882.
Pokračovanie v budúcom čísle…

Podľa Slávnostný spis 50. výr. Sancta Maria a Mária Wardová (Dobrá kniha, 2004), Myšlienky Márie Wardovej -ipa-