Možno sme sa už zamysleli, ako by sme mali prežiť pôst tento rok. Iste nás k tomu viedol Duch Svätý. Preto by sme mali prijať jeho pozvanie na nezabudnuteľný pôst. Áno, na nezabudnuteľný pôst, ktorý nás môže obohatiť. Pýtate sa, aký pôst od nás Pán žiada?
Možno by bolo dobré najskôr si ozrejmiť, čo to vlastne pôst je. Je to možnosť spoznať seba, zdokonaliť sa a priblížiť sa k nášmu Bohu. Je to čas, kedy sa máme očistiť a v tichu premýšľať. Je to naše oslobodzovanie od našich hriechov a vychodených chodníčkov, ktoré pre nás nie sú najlepšie. Potvrdili to mnohí, ktorí to už vyskúšali. Teda pôst je niečo veľmi potrebné… Nie je to len vonkajšia obeta, ale hlavne vnútorná. Boh nám cez ňu dáva milosti. Aj tento rok má pre nás pripravené niečo nové. Bolo by dobré určiť si to, na čom by sme chceli tento pôst zvlášť popracovať. Možno to bude náš prístup k povinnostiam, možno vstaneme o desať minút skôr, aby sme mali čas na rannú modlitbu. Možno zmeníme program nedele, aby to bol deň našej rodiny a čas pre Pána, alebo zmeníme prístup k ľuďom okolo nás. V tichej modlitbe iste zistíme, čo by sme mali robiť.
A keď sa nám aj nebude dariť, nezúfajme. Boh od nás nežiada závratné pokroky hneď a teraz. On sám nás bude viesť presne tak, ako to potrebujeme. Dá nám čas zrenia, aj milosti k tomu potrebné. A keď takto s ním prežijeme pôst, bude to tá najlepšia príprava nielen na jeho, ale aj na naše zmŕtvychvstanie.
Pripravme teda cestu Pánovi!

N.V.S.B.

Rozlišujeme tri druhy pôstu: pôst pokánia, eucharistický pôst a paschálny pôst.
Pôst pokánia - je pôst Popolcovej stredy a celého Pôstneho obdobia. Je založený na vedomí hriešnosti človeka, ktorý potrebuje konať pokánie za svoje hriechy. V prvotnej Cirkvi verejní hriešnici na začiatku pôstu dostávali verejné pokánie, ktoré trvalo až do Zeleného štvrtku, keď dostali rozhrešenie od svojich hriechov. Teda naopak, ako je to zaužívané dnes, keď dostávame rozhrešenie akoby dopredu, na úver, a skutok pokánia robíme až po spovedi. Je to teda pôst ľútosti nad hriechmi, ktorý sa má prejavovať zdržanlivosťou, striedmosťou, zriekaním sa.
Eucharistický pôst - je dnes minimalizovaný - je praktizovaný zriekaním sa pokrmu hodinu pred svätým prijímaním. Má byť výrazom toho, že nič iné nemôže nasýtiť a uspokojiť moju dušu ako prijatie Ježiša Krista v Oltárnej sviatosti. Niekedy sa tento pôst bagatelizuje na počítanie minút - môžem ešte jesť, alebo už nemôžem? Vôbec však nejde o minúty. Ide o túžbu po Kristovi.
Paschálny (veľkonočný) pôst - je pôst Veľkého piatku (prikázaný) a Bielej soboty (veľmi odporúčaný). Je odpoveďou na Ježišove slová: „vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15). Čiže v tieto dni sa už nepostíme preto, že sme spáchali hriech (veď už na Zelený štvrtok by sme sa všetci mali plne, teda vrátane svätého prijímania, zúčastniť na eucharistickej hostine), ale pretože mi zobrali toho, ktorého moja duša miluje. A čo alebo kto ma môže v takej situácii utešiť okrem návratu samotného Ženícha?
Prejavom tohto druhu pôstu by malo byť aj to, že všetky prípravy a práce, spojené s oslavou Veľkej noci, ukončíme do večernej svätej omše Zeleného štvrtku, aby sme sa potom skutočne mohli venovať prežívaniu najdôležitejšieho sviatku - Veľkonočného trojdnia.

Prevzaté zo Slova medzi nami 2/2005

Toto obdobie netrvá štyridsať dní, aj keď niekedy sa používa pomenovanie Štyridsaťdňový pôst. Od Popolcovej stredy po Zelený štvrtok, keď Pôstne obdobie končí, je totiž presne 44 dní. Ako je to možné? V prvotnej Cirkvi toto obdobie trvalo presne 40 dní - od Prvej pôstnej nedele po Zelený štvrtok. Potom sa však stalo, že sa akosi zabudlo na pôvodný význam Veľkonočného trojdnia a k Veľkému pôstu pripočítali aj Veľký piatok a Bielu sobotu. Obdobie tak malo 42 dní. No zároveň sa začalo tvrdiť, že šesť nedieľ Pôstneho obdobia vlastne do pôstu nepatrí, lebo v nedeľu sa Cirkev nepostí, ale oslavuje zmŕtvychvstanie Pána. A tak zrazu štyridsiatim dňom chýbali štyri dni (42 mínus 6). Tie sa získali tým, že pred Prvú pôstnu nedeľu sa vložili ďalšie štyri dni, pričom prvý z nich dostal pomenovanie Popolcová streda podľa jedinečného obradu - značenia popolom na znak pokánia.
Chvála Bohu, pápež Pius XII. roku 1956 a po ňom aj Druhý vatikánsky koncil sa vrátili k pôvodnému chápaniu Pôstneho obdobia. Popolcová streda však ostala, aby sa v liturgickom kalendári nerobili príliš radikálne zmeny.

Prevzaté zo Slova medzi nami 2/2005

30. januára si pripomíname výročie úmrtia Márie Wardovej, zakladateľky Congregatio Jesu. Málokto z nás však vie, že sestry nasledovateľky Márie Wardovej žijú aj medzi nami: sestra Lýdia CJ, sestra Martina CJ a sestra Kinga CJ.
Kto vlastne bola Mária Wardová? Narodila sa 23. januára 1585 v York Shire. Bol to čas, keď kráľovná Alžbeta vládla už 27 rokov a prenasledovanie katolíkov bolo v plnej sile. Jej rodina patrila medzi šľachtické rodiny, ktoré ostali verné katolíckej viere a stali sa útočiskom skrývajúcich sa kňazov.
Mária nepoznala bezstarostné detstvo a hry s rovesníkmi. No túto stratu bohato vyvážili iné hodnoty, ktoré získala od svojej babky na celý ďalší život.
Bol to predovšetkým duch modlitby, ďalej neúnavná húževnatosť, neochvejná vernosť katolíckej viere, ako aj silné spolucítenie s osudmi Cirkvi a osudmi jej prenasledovaných členov.
S bezhraničnou dôverou išla svojou cestou, ktorú jej zveril Boh v čase, v ktorom ženy v Cirkvi mali mlčať a byť v prísnej klauzúre.
Mária si postupne stále viac a viac uvedomovala, že aj ženy môžu veľa vykonať pre Cirkev. Ba v istých okolnostiach môžu dosiahnuť viac ako muži. Preto začala uvažovať o takom spôsobe života, v ktorom by Bohu zasvätené ženy spájali úlohu Márie a Marty, vnútornú modlitbu s apoštolskou činnosťou. Osobitnou úlohou týchto žien by bola výchova ženskej mládeže, od ktorej vo veľkej miere záviselo náboženské, mravné dobro nových generácií. Na dosiahnutie týchto cieľov bude potrebný nový spôsob rehoľného života, predovšetkým bez klauzúrnej uzavretosti.
Bola to novota, ktorá narážala na odpor cirkevných predstaviteľov.
Po dlhom hľadaní a modlitbe Mária Wardová jasnejšie spoznala svoje povolanie. Spolu s niekoľkými spoločníčkami opustila svoju vlasť, aby založila novú rehoľu. Členky mali byť v spojení s Bohom, slobodné pre službu ľuďom a otvorené pre ťažkosti svojej doby. Základ spoločnosti vedenej ženami tvorili konštitúcie sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej.
Mária Wardová založila domy so školami pre dievčatá na desiatich miestach v Európe. Putovala do Ríma, aby od pápeža dosiahla potvrdenie svojho inštitútu. Do Večného mesta sa v tejto záležitosti vybrala trikrát pešo cez Alpy. Jej prosba nebola za jej života splnená. Pápež Urban VIII. v roku 1631 inštitút Márie Wardovej rozpustil. Ju samotnú zatkli ako domnelú kacírku a 9 týždňov väznili v Mníchove v angerskom kláštore. Rímsky inkvizičný súd sa síce skončil jej ospravedlnením, ale jej dielo zostalo zrušené.
30. januára 1645 zomrela Mária Wardová vo svojej vlasti v nádeji, „že Boh má na všetko svoj čas“. Obetovala všetko - česť, slobodu, život, aby mohlo v Cirkvi vzniknúť niečo nové.
Dielo Márie Wardovej nezaniklo jej smrťou. Okrem Božej prozreteľnosti sa o to najviac zaslúžili jej najbližšie spolupracovníčky.
Po pol storočí v roku 1703 pápež Kliment XI. konečne schválil nielen školy, ale aj rehoľné spoločenstvo Anglických panien, ktoré dostalo úradné meno „Institutum Mariae“ alebo „Institutum Beatae Mariae Virginis“.
Rehoľnými pravidlami tohto inštitútu boli trochu pozmenené pôvodné stanovy, ktoré zostavila Mária Wardová. Sestry sa však nesmeli odvolávať na svoju hrdinskú duchovnú matku ako na zakladateľku.
Až v roku 1909 svätý pápež Pius X. vyhlásil, že nič neprekáža tomu, aby sa Mária Wardová uznala za zakladateľku Inštitútu Blahoslavenej Panny Márie, čiže Anglických panien.
„Menom našim musí byť meno Ježišovo“ (Mária Wardová, List nunciovi Albergatimu, 1621). Naplnenie týchto slov sa uskutočnilo 7. júna 2003, kedy Kongregácia pre inštitúty zasväteného života schválila a potvrdila zmeny vo vlastnom práve pre nasledovníčky Márie Wardovej a zmenu mena „Institutum Beatae Mariae Virginis“ na „Congregatio Jesu“.
Mária Wardová sa v posledných chvíľach pozemského života obrátila na svoje verné spoločníčky so slovami: „Boh bude stáť pri vás a pomôže vám. Nezáleží na tom, prostredníctvom koho alebo čoho. Ak mi Boh dožičí čo len malé miestečko u seba, budem sa usilovať vždy vám slúžiť. Preč, preč so smútkom. Zaspievajme radšej radostne Bohu za jeho nekonečnú dobrotu, vzdajme mu patričnú chválu!“
Ján Pavol II. v roku 1985 o Márii Wardovej povedal: „Ako mnohí iní vzorní a svätí kresťania v minulosti, Mária Wardová prekročila úzke hranice svojho vlastného národa a rozvinula svoje plodné účinkovanie aj v iných kultúrach a jazykoch na základe silnej dôvery v Božie riadenie a celosvetové poslanie Cirkvi. Jej výchovné dielo mohlo nájsť svoju vlasť aj v cudzích krajinách a i tam mohlo neúnavne ďalej sprostredkovať Kristovo posolstvo.“
Pokračovanie v budúcom čísle…

Podľa Mária Wardová (Dobrá kniha, 2004) a Exercície Márie Wardovej -ipa-

Myšlienka Márie Wardovej: „Neľakám sa chudoby, ale obávam sa zla, ktoré so sebou prináša bohatstvo.“