December 2015

Advent

Adventný veniec

Advent je prvá časť liturgického roka Rímskokatolíckej cirkvi vymedzená štyrmi nedeľami pred sviatkom narodenia Ježiša Krista a obdobie duchovnej prípravy na Vianoce. Advent je očakávaním narodenia Ježiša, je to čas, kedy sa môžeme pripraviť na túto významnú udalosť. Počas tohto obdobia si pripomíname, ako veľmi potrebujeme Spasiteľa. Slovo „advent“ má pôvod v latinskom slove adventus, čo znamená príchod, a preto v tomto období máme na pamäti prvý príchod Krista v Betleheme a zároveň žijeme v očakávaní jeho druhého príchodu.
Ak dnešný človek nie je oboznámený s tým, čo mu ponúka adventné obdobie, väčšinou skĺzne len do prázdneho konzumného vnímania predvianočného obdobia. V živote mnohých ľudí zohráva advent len malú úlohu. Máme adventné kalendáre vyrobené z tvrdeného dekoračného papiera s 25-timi okienkami, ktoré otvárame každý decembrový deň približujúc sa tak k Vianociam. Niekedy sa za týmito okienkami kalendára skrýva čokoládka či iné prekvapenie. Mám však pocit, akoby v nás tieto kalendáre povzbudzovali len chuť do jedla namiesto potrebnej duchovnej prípravy na ten veľký deň v roku – narodenie Ježiša Krista.
Ľudia milujú Vianoce. Čiastočne preto, lebo oslavujú narodenie Krista a hlavne kvôli hojným oslavám a obdarovávaním sa množstvom darčekov. V určitom zmysle je to ako s tým adventným kalendárom z nášho detstva, hoci príprava na Vianoce má omnoho hlbší význam. Tým významom je nie pripraviť nás na rozbaľovanie darčekov, ale na príchod Spasiteľa. V mnohých krajinách na svete sa adventu nevenuje veľká pozornosť, lebo advent nedokáže priniesť komerčný úspech ako Vianoce. No aj v západnom svete sú už ľudia unavení prebytkom a konzumom a zdá sa, že znovu objavujú pravý zmysel adventu a Vianoc.
Prečo by mal byť advent dôležitým obdobím v živote kresťana?
Je to čas v roku, kedy sa môžeme viac zamerať na Boha a rásť v našom vzťahu s ním.
Pestovať vzťah s Bohom znamená uvedomiť si, ako veľmi potrebujeme Spasiteľa.
Advent nás učí verne a trpezlivo čakať na Pánov príchod.
Je dôležité uvedomovať si našu nádej v Bohu.
Je to čas, ktorý nás pripravuje na oslavu skutočného významu vtelenia.
Advent nám dovoľuje pocítiť viac Božej prítomnosti a pokoja počas hektických dní pred Vianocami.
Keď Ježiš znova príde ako víťazný kráľ, Boží mier a spravodlivosť naplnia zem. Nebude smútku ani sĺz a ľudia sa budú od výroby zbraní obracať k výrobe potravín. „Národ proti národu nepozdvihne meč a už sa nebudú cvičiť v boji.“ (Izaiáš 2:4) Je jednoduché pre tých z nás, ktorí žijú v bezpečí, pohodlí a prosperite zanedbávať zbožnú nádej príchodu Božieho kráľovstva so všetkými jeho výhodami. Napriek tomu táto nádej môže byť zapálená v nás, keď sa pokúsime starať sa o ľudí v núdzi, hladných, bez domova, ak sa postavíme za obete bezprávia a útlaku, ak pomôžeme tým, ktorí trpia chorobou alebo smútkom, aby sme mohli zdieľať Božiu lásku s nimi, ale aj preto, aby naša túžba po kráľovstve mohla byť obnovená v nás.
Oddajme sa naplno tomuto predvianočnému obdobiu a zistíme, že advent obohatí našu oslavu Vianoc. Čím viac sa dostaneme do kontaktu s našou potrebou Spasiteľa, tým viac sa budeme radovať zo Spasiteľovho narodenia. V advente nájdeme aj riešenie problému svetských Vianoc, ak si uvedomíme jeho duchovnú stránku a prežijeme nasledujúce štyri týždne v nádeji Kristovho príchodu. Robme činy láskavosti a spravodlivosti, ktoré roznietia naše nádeje na Božiu budúcnosť.

-PCH-

Svätý rok milosrdenstva

Svätý Otec František počas slávenia kajúcej liturgie vo Vatikánskej bazilike 13. marca 2015 vyhlásil „Svätý rok milosrdenstva.“ Sám vtedy prijal aj sviatosť zmierenia a tiež ju viacerým kajúcnikom sám vyslúžil. A pri sv. omši povedal aj tieto slová: „Drahí bratia a sestry, často som premýšľal o tom, ako by Cirkev mohla urobiť očividnejším svoje poslanie byť svedkom milosrdenstva. Je to cesta, ktorá sa začína duchovným obrátením. A musíme kráčať touto cestou. Preto som sa rozhodol vyhlásiť mimoriadne jubileum, ktoré sa zameria na Božie milosrdenstvo. Chceme ho prežívať vo svetle Pánových slov: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec» (Lk 6,36).“
Rok milosrdenstvaV predvečer Nedele Božieho milosrdenstva (11. 4. 2015) Svätý Otec František zverejnil bulu Svätého roka s názvom „Misericordiae vultus – Tvár milosrdenstva.“ Toto mimoriadne jubileum začne 8. decembra 2015 na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, pri príležitosti 50. výročia ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu a skončí sa na slávnosť Krista Kráľa, 20. nevembra 2016.
Mottom tohto jubilejného roku sú slová z predchádzajúceho verša – „Milosrdný ako Otec.“ Tieto slová nás nabádajú žiť milosrdenstvo podľa príkladu Otca, ktorý žiada nie odsúdiť, ale odpustiť a preukazovať lásku a odpustenie bez miery (por. Lk 6, 37-38). Logo je dielom jezuitského pátra Marka I. Rupnika. V štýle modernej grafiky je vyobrazený Pán Ježiš, ako nesie človeka. Postava Krista pochádza z antického zobrazenia Dobrého pastiera, ktorý nesie ovečku. Tu sa však Kristus starostlivo venuje blížnemu človeku. Krista možno dobre rozpoznať pre svätožiaru a rany na rukách a nohách. Na logu je tiež motto Svätého roku milosrdenstva.
Aké miesto má Svätý rok v tradícii Cirkvi?
Katolícka cirkev začala s tradíciou Svätého roka v roku 1300 za pontifikátu pápeža Bonifáca VIII., ktorý počítal so slávením jubilea každých sto rokov. Od roku 1475 sa slávenie „riadneho svätého roku“ začalo opakovať po 25 rokoch, aby ho mohla zažiť každá generácia. Doteraz bolo 26 riadnych svätých rokov. Naposledy to bol Jubilejný rok 2000. Zvyk vyhlásiť „mimoriadny jubilejný rok“ siaha až do 16. storočia. V minulom storočí pápež Pius XI. vyhlásil Svätý rok 1933 pri príležitosti 1900. výročia vykúpenia, a v roku 1983 tak urobil Ján Pavol II. pri príležitosti 1950. výročia. Katolícka cirkev pripisuje Jubilejnému roku duchovný význam v možnosti obnoviť vzťah s Bohom a blížnym. To znamená, že Svätý rok je vždy príležitosťou k prehĺbeniu viery a k životu s novým úsilím o vydávanie kresťanského svedectva.
Junilejný rokJubilejným rokom milosrdenstva pápež František kladie do stredu pozornosti milosrdného Boha, ktorý pozýva všetkých, aby sa vrátili k nemu. Stretnutie s ním inšpiruje k čnosti milosrdenstva. Obrad začiatku Jubilea spočíva v otvorení tzv. svätej brány. Je to brána, ktorá je otvorená iba počas Svätého roka, inak je zamurovaná. Svätú bránu majú všetky štyri hlavné baziliky Ríma: sv. Petra, sv. Jána v Lateráne, sv. Pavla za hradbami a Santa Maria Maggiore. Obrad otvorenia svätej brány symbolicky vyjadruje, že pri príležitosti Jubilea sa veriacim ponúka osobitná cesta smerom k spáse. Svätá brána na ostatných bazilikách bude otvorená po Bazilike sv. Petra.
A prvýkrát v histórii jubileí možno otvoriť Svätú bránu milosrdenstva aj v jednotlivých diecézach. Počas Svätého roku milosrdenstva budú v Banskobystrickej diecéze tieto kostoly „Svätými bránami milosrdenstva“:
Božie milosrdenstvo

Tieto Sväté brány milosrdenstva sa budú otvárať na 3. adventnú nedeľu. „Ktokoľvek nimi prejde, bude môcť zakúsiť Božiu lásku, ktorá potešuje, odpúšťa a dáva nádej. Nech vás, milí veriaci, sprevádza sila vzkrieseného Pána, ktorý neprestajne podporuje naše putovanie. Nech vás vedie Duch Svätý tak, aby ste spolupracovali na diele spásy, ktoré vykonal Kristus Pán“ (por. Misericordiae vultus 3-4).

-Marek Melich-

Svätý František Xaverský - kňaz a misionár

František Xaverský

Svätý František Xaverský sa narodil 7. 4. 1506 na hrade Xavier v Španielsku. Bol najmladší z piatich detí, obidvaja rodičia pochádzali zo šľachtického rodu. František mal nadpriemerné rozumové schopnosti. Po získaní základného vzdelania išiel študovať do Paríža, kde získal v roku 1530 akademický titul „magister artium“, čo zodpovedá terajšiemu doktorátu filozofie. Počas štúdií sa zoznámil s Ignácom Loyolským, s ktorým si spočiatku veľmi nerozumeli. František si priveľmi zakladal na svojom šľachtickom pôvode a rád sa zúčastňoval na veselých večierkoch v pochybnej spoločnosti. Ignác mu pripomínal evanjeliový citát: „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?!“
Postupne sa František pod Ignácovým vplyvom začal pozerať na svoj život z hľadiska Božej oslavy a spásy nesmrteľných duší, vrátane svojej. V lete 1533 bol už ochotný opustiť všetko na čom si doteraz zakladal. V roku 1534 bol František spolu s Ignácom medzi tými, ktorí sa sľubom zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme a tam budú apoštolovať v evanjeliovej chudobe a čistote. Po štúdiách teológie bol v Benátkach vysvätený za kňaza. Tu spolu s Ignácom pomáhali v nemocnici ťažko chorým. V roku 1540 pápež písomne potvrdil vznik jezuitskej rehole nazvanej Spoločnosť Ježišova, ktorej zakladateľom bol sv. Ignác Loyolský a do ktorej patril aj sv. František Xaverský.
Záujem o prácu novej rehole bol veľký a tak v roku 1541 František odchádza na misie do Indie s hodnosťou apoštolského nuncia. Navonok sa nijak nelíšil od ostatných kňazov a dôsledne zachovával chudobu, ktorú sľuboval ako rehoľník. Po zastávkach v Mozambiku a na ostrove Sokotre sa dostal do Indie do mesta Goa. Mesto bolo občianskou i cirkevnou metropolou portugalských kolónií avšak s mravnou nízkosťou európskych kolonizátorov a všestrannou biedou domorodcov. Keďže videl v akom stave je mesto, ktoré bolo duchovným centrom, ľahko si domyslel, že v ostatných indických mestách to bude ešte horšie. S pomocou tlmočníkov preložil najdôležitejšie modlitby a katechizmové poučky do tamojšieho jazyka, a tak sa v tropickej horúčave vydal na cestu od osady k osade ako kňaz, učiteľ, lekár, sudca a neraz aj ako smelý obranca utláčaných. Na viacerých miestach vybudoval kostoly, založil školy a pokrstil tisíce dospelých a detí. Po dvojročnom pôsobení ponechal sv. František Xaverský svojich pomocníkov v Indii, aby pokračovali v misijnom diele. On sám sa vydal ďalej na východ po rôznych ostrovoch. Tri mesiace pôsobil medzi ľudožrútmi. Misionára, ktorý tam bol pred ním, domorodci zabili. Františka neodstrašovalo nebezpečenstvo, iba sa tým viac odovzdal do rúk Božej prozreteľnosti. Vo dne pracoval, v noci sa modlil.
V roku 1547 mu istý kapitán predstavil troch Japoncov; z rozprávania vyrozumel, že Japonci sú kultúrne vyspelí, ale doteraz nič nepočuli o kresťanstve. Po dôkladnej príprave sa v roku 1549 vydal na cestu do Japonska. S pomocou troch Japoncov preložil najdôležitejšie modlitby a katechizmové poučky. V Japonsku navštívil mnoho kniežactiev, kde ohlasoval Kristovo evanjelium. S predstaviteľmi japonskej vedy viedol celé týždne vášnivé diskusie a mnohí z nich sa dali pokrstiť. V Japonsku zanechal svojich spoločníkov a sám sa musel vrátiť do Goy, aby pripravil misiu do Číny.
V roku 1552 sa delegácia vedená sv. Františkom Xaverským vydala na cestu do Číny. Po zastávke na jednom ostrove, veliteľ plavby zakázal delegácii pokračovať v ceste do Číny, pokračovať smel len František s dvomi pomocníkmi. Po dlhej plavbe sa nakoniec dostali na ostrov Sancian, neďaleko čínskeho pobrežia. Žiadna loď nechcela vziať Františka na čínsku pevninu. V chladnom a vlhkom počasí prepadla Františka zimnica. Niekoľko dní v biednej chatrči zápasil s horúčkami až napokon v noci z 2. na 3. decembra 1552 vo veku 46 rokov zomrel. Pochovali ho a jeho telo zasypali vápnom, aby sa čím skôr rozložilo. V roku 1554 portugalskí námorníci prišli previezť jeho telesné pozostatky, s údivom však zistili, že Františkovo telo ostalo neporušené. Pochovali ho v jezuitskom kostole v indickom meste Goa. Pravú ruku oddelili a previezli do Ríma, kde ju uložili do relikviára v kostole Al Ges. V roku 1622 bol František Xaverský vyhlásený za svätého.
Je patrónom Japonska, Indie; východných misií, misionárov, námorníkov, dobrej hodiny smrti a katolíckej tlače. V našej banskobystrickej diecéze je Katedrála zasvätená sv. Františkovi Xaverskému, taktiež aj kňažský seminár v Badíne.

-ĽB-

História nášho kostola

Prestavba kostola

Prestavba kostola sa začala na základe projektovej dokumentácie na rekonštrukciu rímskokatolíckeho kostola, ktorú vypracovala firma Inper Lučenec, zodpovedný projektant Ing. Juraj Tömöl, vypracoval Ing. Norbert Tóth. Projekt zachoval pôvodnú svätyňu a oblúkovú prístavbu. Celá loď bola asanovaná a postavená nová, zväčšená do dĺžky a šírky, nakoľko to dovoľoval terén okolo kostola.
PlagátPočas stavebných prác bolo treba zabezpečiť náhradné priestory vhodné na vykonávanie bohoslužieb. Pozitívne zareagoval na našu požiadavku evanjelický pán farár Ján Ďurov i jeho zbor a dali nám k dispozícii evanjelický kostol. V evanjelickom kostole sa slúžili rímskokatolícke omše od júna 1997.
Samotná rekonštrukcia kostola bola zadaná stavebnej firme Mivis v. o. s. Modrý Kameň, ktorá sa osvedčila pri prvej prístavbe. Zmluvu o diele podpísali zmluvné strany: objednávateľ Rímskokatolícky farský úrad Veľký Krtíš, štatutárny zástupca Miloš Krchňavý a zhotoviteľ Mivis v. o. s., štatutárny zástupca Viktor Srník. Predmetom plnenia tejto zmluvy boli búracie práce vykonané do jedného mesiaca a výstavba hlavnej lode kostola do 12 mesiacov od protokolárneho prevzatia staveniska. Cena za zhotovenie diela činila celkom 4 075 400,- Sk. Cena bola dohodnutá na základe odovzdanej projektovej dokumentácie a príslušného rozpočtu. Už pri podpise zmluvy o diele objednávateľ oboznámil zhotoviteľa s požadovanými zmenami prác a materiálov oproti projektu. Zmeny rozpočtu však museli byť vopred odsúhlasené za prítomnosti technického dozoru zabezpečovaného pánom Viliamom Bayerom a pánom Ing. Igorom Kokavcom s objednávateľom. Dátum začatia prác podľa zmluvy bol 23. 7. 1997.
S geologickým prieskumom a úpravou terénu sa začalo už na jar 1997. V auguste už prebiehali búracie práce. V tejto fáze sa do prác zapájali i veriaci formou brigád pri úprave terénu a neskôr pri čistení tehál zo zbúraniska, ktoré sa dali použiť. Búracie práce prebehli rýchlo a po nich sa začalo s náročnou pilotážou. Základný pás po pilotáži bol ukončený začiatkom septembra a 16. septembra sa začalo s ťahaním múrov. V októbri sa už pracovalo na múroch priečelia, ukončil sa veniec a spravili sa prievlaky pre prvý stupeň chórusu. Dotiahli sa múry a dokončil sa druhý veniec, a tak i príprava pre položenie strechy. Krásnu, dlhú a slnečnú jeseň v r. 1997 si určite dlho budú pamätať veriaci, ktorí sledovali priebeh stavebných prác na kostole. Počasie bolo mimoriadne prajné, a tak v decembri bola ukončená hrubá stavba, ktorú sa podarilo zastrešiť. Ďalšie práce sa naplno rozbehli až v marci 1998.
Ako rástla novostavba kostola, rástlo i nadšenie a zapálenie veriacich pre toto dielo, čo sa odrážalo i v nedeľných zbierkach organizovaných raz mesačne pre účely rekonštrukcie kostola. Vzhľadom na vysokú nezamestnanosť a slabú sociálnu situáciu obyvateľov v meste, zbierky boli prekvapujúco vysoké.
Nedeľné zbierky v mesiacoch:

Financovanie stavby sa zabezpečovalo i formou bezúročných pôžičiek od farníkov. Rímskokatolícky farský úrad vo Veľkom Krtíši zostavil a vydal kalendár na rok 1998 z prác detí našej farnosti, ktoré maľovali chrám Boží tak, ako ho ony vnímajú svojimi detskými srdiečkami. Cena jedného nástenného kalendára bola 50,- Sk. Predajom týchto kalendárov sa získala suma 24 000,- Sk, ktorá bola tiež použitá na rekonštrukciu kostola. Arcibiskupský úrad poskytol sumu na rekonštrukciu kostola 500 000,- Sk. Jedným miliónom korún prispelo mesto. Značnú čiastku predstavovali finančné dary z USA a Írska a ďalšie sponzorské dary. Celkovo stavba spolu s interiérom stála 5 904 722,- Sk. Z tejto sumy bolo ku dňu vyúčtovania zaplatených 5 385 722,- Sk.
Boh svojou nekonečnou dobrotou cez obetu mnohých jednotlivcov a rodín z nášho mesta, okolia i zahraničia požehnával celý rok naše úsilie a v prvých septembrových dňoch sme mohli vstúpiť do rekonštruovaného rozšíreného a krajšieho božieho stánku. Slávnostnej posviacke chrámu predchádzali i rôzne akcie a podujatia. Sobota 5. septembra 1998 bola dňom otvorených dverí, kedy si všetci mohli prezrieť nový chrám. Otvorenie sa konalo za hudobného spevokolu z Veľkého Krtíša pod vedením pani Hruškovej. V nedeľu 13. septembra boli hody farnosti. Na slávnostnej latinskej svätej omši odznela „Missa pro Die Dominica“ od slovenského autora Jána Levoslava Bellu v podaní hudobného telesa „Harmonia Seraphica.“
Slávnostnej posviacke nového chrámu predchádzali dni duchovnej obnovy farnosti, ktorú viedli otcovia kapucíni z Hriňovej.
Mons. Ján Sokol, arcibiskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a metropolita, vykonal slávnostnú posviacku chrámu 27. 9. 1998. Pri tejto príležitosti vyslovil slová uznania, obdivu i vďaky ľuďom dobrej vôle a pevnej viery, ktorých výsledkom je toto krásne dielo. Nadišiel čas, kedy sme sa tešili z práce našich rúk a Božieho požehnania, ktoré nám v tak hojnej miere daroval Pán pri našom diele. Jemu patrí česť a chvála, pre nás je to čas radosti a ďakovania.

-Spracovala GO-
Pokračovanie nabudúce…

Svätá Mária z Guadalupe

Bolo to dávno, ale nie zas tak veľmi. V roku 1519 sa začala evanjelizácia Mexika. Spočiatku bolo toto úsilie takmer márne. Domorodí obyvatelia Aztékovia uznávali svoje božstvá a prinášali im ľudské obete.
Dňa 9. decembra 1531, keď sa slávil sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, Juan Diego (miestny indián, ktorý bol pokrstený v roku 1525) vyšiel z domu pred úsvitom, aby stačil prísť na svätú omšu v 14 kilometrov vzdialenom kostole. Takto chodil každú sobotu a nedeľu. Ako tak bežal, počul nádherný spev vtákov v kroví. Naraz spev ustal a on zočil prekrásnu ženu. Jej odev žiaril ako slnko. Neznáma, krásna žena sa mu prihovorila nežným hlasom. Oslovila ho menom a chcela vedieť kam sa tak ponáhľa. Odvetil jej, že do kostola nasledovať Božie prikázanie. Vtedy mu vyjavila svoju vôľu:
„Vedz s istotou, môj najmenší syn, že ja som naozaj vždy nepoškvrnená svätá Panna Mária, ktorá má česť byť Matkou jediného pravého Boha, pre ktorého všetci žijeme, Stvoriteľa ľudí, Pána všetkého, čo je okolo nás a čo je blízko pri nás, Pána neba, Pána zeme.“
Vyjavila mu, že žiada, aby išiel za biskupom Mexika, aby jej postavili posvätný domček, v ktorom ukáže Boha, zjaví ho a bude vyvyšovať. V tom dome vypočuje všetky prosby a volania svojich detí.
Juan padol k Máriiným nohám so slovami prísľubu na vykonanie želania. Biskup mu však neveril a poslal ho domov. Cestou domov sa mu opäť zjavila Mária na tom istom mieste. Padol na zem k jej nohám a rozpovedal, ako ho síce pekne prijali a vypočuli, ale veriť mu nechceli. Prosil ju, aby si vybrala niekoho iného, váženého, na túto úlohu. Nepoškvrnená Panna vypočula jeho slová a riekla, aby ju len počúval a na druhý deň zas išiel on osobne za biskupom. Lebo ona osobne, ktorá je matkou Boha, posiela svojho posla. Tak aj spravil. Na druhý deň, v nedeľu, sa opäť zúčastnil svätej omše a po omši išiel rovno za biskupom. Znovu ho vypočul, veľa vecí sa pýtal, ale povedal, že je potrebné ďalšie znamenie. Veď prečo by Matka Božia žiadala obyčajného, nedávno pokrsteného indiána, aby šiel za biskupom a žiadal o svätý príbytok pre ňu a Boha na mieste, kde predtým stál pohanský chrám bohyne Coatlicue. Juan znovu rozpovedal najsvätejšej Panne, ako pochodil. Ona ho prepustila s tým, že zajtra pôjde zas za biskupom a zanesie znamenie, o ktoré žiada.
Juan šiel navštíviť svojho strýka, ktorý bol chorý. Ostal pri ňom celú noc aj nasledujúci deň, lebo mal vážnu ťažkú chorobu. Doktor povedal, že nie je pomoci, strýko zomiera. Juan teda ráno 12. decembra šiel do kostola po kňaza. Nechcel ísť priamou cestou, aby sa vyhol miestu, kde sa mu zjavovala Panna Mária. Bál sa, že nestihne zavolať kňaza k strýkovi, keby najskôr musel ísť za biskupom. Ale Mária už zostupovala z vrchu a chcela vedieť kam sa ponáhľa. Smutný a aj zahanbený sa jej vrhol k nohám, pozdravil ju a rozpovedal, že ide pre kňaza, lebo jeho strýko umiera. Len čo si Milosrdná Mária vypočula jeho slová, uistila ho, že strýko nezomrie, aby sa tým nezarmucoval. Poslala ho zároveň na vrch pre kvety. Juan išiel a žasol nad veľkou záplavou kvetou. Boli tam rôzne nádherné druhy. Kvety boli otvorené a omamne voňali. Rástli na skale, kde sa aj tráva sotva udržala a bol december a silný mráz. Narezal kvety, zviazal a dal do tilmy (zástery utkanej z vlákna kaktusu Agáve). Zniesol ich naspäť k Márii a ona ho vyslala za biskupom, že kvety sú znamením, o ktoré žiadal. Znova teda šiel k biskupovi, tentokrát radostnejšie. Úctivo ho pozdravil a roztvoril svoju tilmu, aby ukázal kvety. Tie spadli na dlážku a jeho biela tilma sa stala znamením. Objavil sa na nej obraz nepoškvrnenej Panny, svätej Márie, Matky Božej. Keď to biskup a ostatní prítomní videli padli na kolená a ich srdcia a mysle boli rozrušené a dojaté. Biskup prosil o odpustenie, že mu hneď neveril, že ho Ona posiela s prosbou. Keď na druhý deň Juan prišiel k strýkovi, ten bol úplne zdravý. Povedal, že ho navštívila Mária a povedala mu, ako sa má volať obraz: „Nepoškvrnená panna, svätá Mária z Guadalupe“. Tilma, na ktorej bol obraz milovanej Márie, bola zakvačená v biskupovej súkromnej kaplnke. Neskôr bol obraz presunutý do kostola, aby ho mohli všetci uzrieť. Za dva týždne postavili na vŕšku Tepeyac malú kaplnku z nepálenej obielenej tehly. Tam bol premiestnený obraz, ktorému sa prišlo pokloniť tisíce Aztékov. Vďaka zázračnému obrazu Aztékovia hromadne prijímali vieru a dávali sa pokrstiť.
Výška obrazu je 142 centimetrov, postava Panny Márie je vysoká 122 centimetrov. Panna Mária stojí na mesiaci a podopiera ju anjel s krídlami. Okolo nej vychádzajú slnečné lúče. To bolo dôvodom, prečo indiáni prijímali nové náboženstvo. Pre Aztékov najväčšími božstvami boli slnko a mesiac. Žena na obraze zacláňa slnko, to znamená, že je väčšia ako slnko. Pod nohami má mesiac, je väčšia ako mesiac. Ale žena na obraze sa skláňa, a to pre nich znamenalo, že je niekto väčší ako ona. Toto ich viedlo k tomu, aby prijímali vieru v jediného Boha.
Obraz je vyložený pre všetkých veriacich k úcte. Vedecké komisie na skúmanie obrazu zistili nasledovné: Na obraze niet farbív, vlastne nevieme, ako je možné, že obraz vôbec vidíme. Konštelácia 46 hviezd na plášti zodpovedá konštelácii hviezdnej oblohy 12. decembra 1531 nad Mexikom. Zafarbenie, ktoré vidíme sa nedotýka plátna, ale sa voľne vnáša tri desatiny milimetra nad povrchom. Zreničky živo reagujú na približujúce sa svetlo. Priložením fonendoskopu na lono Panny Márie je počuť tlkot srdca malého Ježiška – 115 úderov za minútu. Pri 2500 násobnom zväčšení, v zreničke oka vidieť 13 osôb – scénu, keď Juan odovzdával ruže biskupovi. Takúto miniatúru nie je možné ani dnes vytvoriť. Vedci konštatujú viacnásobný zázrak. Mária, Matka naša, skry nás pod svoj plášť!
2. októbra 1895 sa konala korunovácia Panny Márie Guadalupskej.
V roku 1910 pápež Pius X. vyhlásil Guadalupskú Pannu Máriu za patrónku celej Latinskej Ameriky.
Pápež Pius XII. potvrdil božský pôvod zázračného obrazu a vyhlásil Pannu Máriu Guadalupskú za Cisárovnú amerického kontinentu.
Pápež Pavol VI. v roku 1966 venoval milostivému obrazu zlatú ružu. Toto privilégium bolo neskôr pridelené len Lurdom a Fatime.
Dňa 27. januára 1979 Ján Pavol II., pri svojej prvej zahraničnej ceste, slávil svätú omšu v Guadalupskej svätyni, kde si uctil zázračný obraz.

-Podľa „Zjavenia Panny Márie v Mexiku – Guadalupe. Zázračný obraz.“ spracovala M.-