Už v Starom zákone Pán povedal vyvolenému ľudu prostredníctvom Mojžiša: „Budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (por. Ex 19,6). A podobne Boh vyzýval svoj ľud cez Mojžiša aj v knihe Levitikus: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (19,2)! Preto sa aj v Novom zákone členovia Božieho ľudu nazývali svätými. A v týchto spisoch sa na viacerých miestach stretávame s označením „svätý“, ktoré sa zvlášť vzťahujú na príslušníkov Kristovej cirkvi. Pravidelne ich zvlášť takto nazýva sv. Pavol vo svojich listoch. Neskôr, keď sa Cirkev stala masovým spoločenstvom, v ktorom sa na niektorých členov dal ťažko uplatniť titul „svätý“, sa tento názov používal iba na tých veriacich, ktorých za takých uznala Cirkev. Predovšetkým to boli mučeníci, ktorí svoje spojenie s Kristom a vernosťou k nemu dosvedčili vlastnou krvou. Neskôr Cirkev priznávala titul „svätý“ aj tým veriacim, ktorí žili evanjeliové ideály v hrdinskom stupni, najmä keď osobitné omilostenie týchto členov Božieho ľudu potvrdil Boh mimoriadnymi znameniami – zázrakmi. No zároveň už od prvých čias kresťanstva sa vyskytovali diskusie, či je takáto úcta k mučeníkom a neskôr aj k iným svätým správna a či nezatieňuje aj úctu k Ježišovi Kristovi. Ale odpoveď nám dáva sv. Polykarp, ktorý zomrel asi v roku 156: „Kristovi sa klaniame, lebo je Boží Syn. Mučeníkov však odôvodnene milujeme ako Pánových učeníkov a nasledovníkov pre ich nedostižnú vernosť svojmu Kráľovi a Učiteľovi.“
História sviatku
Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých nás vedú až do 4. storočia po Kristovi. Vo Východnej cirkvi sa totiž už vtedy slávila spomienka na všetkých tých, ktorí položili svoj život pre vieru. Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý sa slávil 13. mája, prípadne na prvú nedeľu po Turícach. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých. Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon, ktorý bol postavený v roku 25 pred Kristom za vlády cisára Oktaviána Augusta. Pohania ho zasvätili všetkým bohom. Je to div slávneho rímskeho staviteľstva. Chrám je totiž okrúhly, bez okien, bez pilierov a bez stĺpov. Svetlo sa doň dostáva len zhora, kde je okrúhly nezasklený otvor o priemere 8,85 m. Voda, ktorá naprší dnu, je odvádzaná kanalizáciou, ktorá je zabudovaná do podlahy. Chrám má rovnaký priemer i výšku – 43,29 m. Oproti vchodu stál oltár najvyššieho rímskeho boha Jupitera a po stranách boli oltáre a sochy ostatných rímskych bohov. Postupne, ako kresťanstvo zapúšťalo korene v Ríme, rúcali sa pohanské chrámy a oltáre. Jediný Panteón zostal ako posledný. Zachovali ho ako kultúrnu pamiatku. Pápež sv. Bonifác IV. nariadil, aby z neho vyhádzali všetky pohanské modly a premenil Panteón na kresťanský chrám. Deň pred spomínanou posviackou doviezli na osemnástich nádherne vyzdobených vozoch do tohto chrámu množstvo relikvií svätých mučeníkov a uložili ich do skriniek, ktoré tam boli na tento účel pripravené. Pápež zasvätil tento chrám Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkom. Zároveň nariadil, aby sa vo výročný deň tejto posviacky konala slávnosť všetkých svätých. Pápež Gregor III. (731 - 741) v roku 731 zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých. Sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) sa okrem Ríma ešte v 8. storočí začal sláviť aj v Írsku a v Anglicku. Neskôr pápež Gregor IV. (827 - 844) rozšíril sviatok v roku 844 na celú Cirkev. Slávnosť všetkých svätých je prikázaným sviatkom a na Slovensku dňom pracovného pokoja.
Počet svätých
V tradícii Cirkvi postupne narastal počet tých, ktorí boli zapísaní do zoznamu svätých. Čím sme ďalej od založenia Cirkvi, tým ich počet pribúda. Sú to všetko vzory konkrétnych ľudí, ktorí svojím životom jednak ukázali vernosť svojej viere, evanjeliu Ježiša Krista, samotnému Kristovi i Kristovej Cirkvi, ale každý aj nejakým iným, svojským, originálnym spôsobom. A aj v dnešnej dobe sa rozširuje tento počet svätých. Ak by sme zalistovali v dejinách Cirkvi, tak nájdeme známe i menej známe osobnosti. Niektoré sú zaradené do liturgického kalendára celej Cirkvi a v rámci celého liturgického roka si na nich spomíname počas slávenia sv. omší. Niektoré sú zaradené len do miestnych liturgických kalendárov, čo znamená, že všetky uvedené formy slávenia sú len napr. v cirkvi jedného národa, odkiaľ uvedený svätec pochádzal, alebo kde pôsobil, žil. Samozrejme, že nielen ten je svätý, kto bol oficiálne vyhlásený za blahoslaveného alebo svätého. Ale v celých dejinách Cirkvi žilo veľmi veľa veriacich, ktorí si tiež zaslúžia nazývať sa svätými, pre spôsob života, ktorý viedli. A tak sviatok Všetkých svätých je práve preto, aby sme v celom slávení Cirkvi nezabudli aj na tých, ktorých mená sa počas liturgického roka nespomínajú. Za dvetisíc rokov existencie Cirkvi nie je len 365 svätých ľudí. Veď len pápež sv. Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu vyhlásil 482 svätých a 1 338 blahoslavených. Preto v deň Všetkých svätých sa skutočne slávi spomienka či oslava všetkých tých, ktorí sa stali svätými v celých dejinách Cirkvi. Zoznam oficiálnych svätých nájdeme v knihe, ktorá sa nazýva „Martyrológium“. Posledné Martyrológium vyšlo v roku 2004 a je v ňom oficiálne uznaných 6 658 osôb, ktoré boli pozdvihnuté k úcte oltára. Ďalších 6 881 je síce bez mena, ale uvádza sa miesto a rok ich mučeníckej smrti. Rímske martyrológium vyšlo už v druhom vydaní, má 844 strán v latinskom jazyku a pripravila ho Kongregácia pre Boží kult a správne vysluhovanie sviatostí. V tomto zozname okolo 20 percent tvoria ženy. Čo sa týka mien, prvenstvo patrí menu Ján (331), medzi ženami si prvenstvo udržuje Mária.
Na záver…
Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti, a nie strachu. Pre iných je smrť realitou, ktorú treba prijať. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých. Svoju pozornosť obraciame k svätým, lebo sú živými svedkami Božej milosti a hrdinskými svedkami Ježiša Krista, ktorého vo svojom živote verne nasledovali. Svätí sú živým dôkazom skutočnosti, že Boh neopustil svet, ale je nám blízko a že jeho milosť môže urobiť veľké veci v slabých a nedokonalých ľuďoch. V rámci spoločenstva svätých sa utiekame k svätým ako k Božím a našim priateľom, ktorých modlitby vystupujú pred Boha a sú mu milé.
Niekoľko myšlienok od sv. Terézie z Lisieux
Svätosť nepozostáva z toho alebo onoho cvičenia: spočíva v postoji srdca, ktorý nás v Božom náručí robí pokornými a malými, v ktorom si uvedomujeme svoju slabosť a dôverujeme až po opovážlivosť v Otcovu dobrotu.
Rada čítam životopisy svätých. Rozprávanie o ich hrdinských skutkoch rozohňuje moju odvahu a pobáda ma nasledovať ich.
Boh mi dal zavčasu spoznať, že pravá sláva je tá, ktorá trvá večne, a že na jej dosiahnutie netreba ohromné diela, ale v skrytosti sa cvičiť v cnosti tak, že ľavá ruka nevie, čo robí pravá (Mt 6, 3).
Neodkladajte úsilie o svätosť na zajtrajšok.
Verím, že svätí majú veľký súcit s našimi biedami. Pripomínajú nám, že oni boli takisto krehkí a smrteľní ako my. Dopúšťali sa tých istých chýb, prestáli tie isté boje. Ich bratská láska bude ešte väčšia ako bola na zemi. Preto nás neprestanú ochraňovať a prosiť za nás.

…ľudovo nazývaná Dušičky. Tento sviatok nadväzuje na Slávnosť všetkých svätých. Táto spomienka vyjadruje cirkevnú náuku o posmrtnom živote, o očistci a o spoločenstve svätých. Veríme, že naši zosnulí časnou smrťou prešli do večného života. Dúfame, že z Božieho milosrdenstva boli uchránení od večného zatratenia, avšak pre svoje nedostatky sú v stave očisťovania. A my im svojimi modlitbami a záslužnými skutkami môžeme pomôcť. Pre prirodzené spoločenstvo, ktoré nás spájalo v časnom živote a pre spoločenstvo svätých, ktoré prekračuje hranice smrti, aspoň raz v roku pamätajme na našich zosnulých. Svojou spomienkou im chceme prejaviť patričnú úctu a modlitbou zas svoju lásku a duchovné milosrdenstvo. Odveká úcta k zosnulým je v kresťanstve zameraná na spojenie s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych.
Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety. Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých, napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46). Aj Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu – zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12,58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12,31-32). Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol benediktínsky opát sv. Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. Pápež Urban VI. (1318 - 1389) ju v druhej polovici 14. storočia nariadil sláviť ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri (1549) dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. To platí dodnes.
Náuka Cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba. Očistec je miesto alebo stav očisťovania. V očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu. Každý spáchaný hriech má totiž následok – trest, ktorý si musíme odtrpieť. Podľa sv. Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu. Aj hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami. Okrem toho sa hovorí v teológii aj o treste zmyslov. O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí. Okrem toho existujú tzv. plnomocné odpustky, ktorými môžeme dosiahnuť úplné odpustenie trestov. Duše v očistci si sami pomôcť nemôžu. Ale pomôcť im môžeme zvlášť svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré môžeme v dňoch od 1. do 8. novembra výlučne získať pre duše v očistci. Ak niektorá duša na náš príhovor získa úplné odpustky, ide rovno do neba. Úplné odpustky pre duše v očistci môže získať každý veriaci, ktorý v dňoch od 1. do 8. novembra navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha). Okrem toho, sa žiada splniť tieto podmienky: sv. spoveď (krátko predtým alebo potom), sv. prijímanie (najlepšie v ten istý deň), modlitba na úmysel Sv. otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva) a vo všeobecnosti treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému.
Je zaujímavé pozrieť sa práve v tento deň na naše cintoríny. Ako dokážeme vyzdobiť hroby, pomníky svojich blízkych. Na jednej strane zápasíme s vierou, na druhej strane vidíme, že aj po mnohých rokoch veríme, máme nádej, dúfame… v iný život. To sú naše modlitby pri hroboch, naše rozhovory s nimi… Tento deň má v sebe akúsi tajomnú silu, ktorá poukazuje na iný život, na večný život. Prežime obidva tieto sviatky v ich hĺbke. V úcte ku všetkým tým, ktorí sú už svätí, ale aj v pomoci cez modlitbu voči tým, ktorí svätosť ešte nedosiahli, zamyslime sa popritom aj o sebe samých a o otázke, či zmysle večného života.

Vo svätom Písme sa hovorí: „Veru, hovorím Vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“
V týchto veršoch Ježiš Kristus svojimi slovami platnými aj pre toto storočie veľmi výstižne upozorňuje na čistotu, citlivosť, jemnosť detského srdiečka, nevinnosť detskej duše a prísne naznačuje, kto deti pohorší ako dopadne, čo mi v neposlednom rade nedá nespomenúť rodičov, ktorí svoje deti zanedbávajú. Ježiš použil dieťa, aby pomohol svojim sebeckým učeníkom pochopiť, o čo vlastne ide. Chce zvýrazniť detskú nevinnosť tých, ku ktorým sa ideme prihovárať. Deti majú pokorné, čisté a úprimné srdcia.
Učeníci boli ustaraní organizáciou Ježišovho pozemského kráľovstva, že stratili zo zreteľa jeho božský cieľ. Namiesto toho, aby si hľadali príležitosť na službu, zaujímali sa o výhodné postavenie. Ako príliš ľahko strácame svoju perspektívu večnosti a uchádzame sa o povýšenie v zbore. Ako ťažko je stotožniť sa s „malými deťmi“, byť slabými a závislými ľuďmi bez akéhokoľvek postavenia alebo vplyvu.
Nerobia podobne aj mnohí dnešní rodičia? Organizujú, vedú, riadia, starajú sa o množstvo aktivít všade inde len nie doma a už vôbec nestačia myslieť a tvoriť pre vlastné deti. Je to žiaľ postih každej doby zvlášť tejto na sklone 21. storočia, kedy sa do popredia dostáva všetko iné ako Biblia, modlitba, kostol. Možno, keby sa sväté omše slúžili nejakým prezentačným spôsobom, ako to „doba“ očakáva, kde sa všetko točí okolo počítačov, masmédií a uniká pozornosť sústrediť sa na bežné detské potreby a zvlášť venovať sa detskej nevinnosti, ako nás to učí Pán Ježiš, to sa však už dnes akosi nenosí. Je veľmi smutné, že mnohým unikajú dôležité skutočnosti pomedzi prsty a zanedbávajú to, čo je v živote najdôležitejšie - láska k Bohu cez svoje deti. Deti sú veľmi dôverčivé. Dôverujú dospelým, zvlášť rodičom a tým rastie ich schopnosť dôverovať Bohu. Potrebujú však osobnú skúsenosť prostredníctvom svojich rodičov. Rodičia, ktorí vplývajú na svoje deti sú zodpovední pred Bohom za všetko, ako sa správajú, čo robia, ako na deti pôsobia a na ich schopnosť dôverovať Bohu. Ježiš varoval, že ten, kto by odvrátil malé deti od viery dostane ťažký trest.
Ježiš upozornil učeníkov na tri spôsoby, ako môžeme pri deťoch zapríčiniť stratu viery: tým, že ich budeme pokúšať, že ich budeme zanedbávať a ponižovať, že ich budeme učiť falošné náuky. Ako vedúci máme pomáhať novým veriacim vyhnúť sa niekomu alebo niečomu, čo by mohlo zapríčiniť, že sa ich viera potkne, i tomu, čo by viedlo k hriechu. Nikdy nesmieme brať na ľahkú váhu duchovnú výchovu a ochranu malých detí a detí vo viere.
Z tohto Ježišovho učenia vyplýva, aby sme sa správali vždy a všade slušne, pokorne, jemne, úprimne, citlivo; aby sme boli srdcom ako deti, lebo len tak môžeme byť vzorom pre tých, ktorých chceme niečo naučiť, že budeme žiť príkladným životom, ako sa patrí Kristovmu priateľovi, ale zároveň budeme mať aj lásku k deťom, ako ju mal Kristus. „Láska k deťom sa prejavuje aj úctou k deťom kvôli tomu, čo je sväté v tajomnej prostote ich prirodzenosti, ktorá sa ešte nepoškvrnila kontaktom so svetom. Je to pocit toľkých utajených možností jestvujúcich v malej bytosti, ktorá má v sebe bohatú budúcnosť. Láska sa prejavuje túžbou zaistiť dieťaťu čo najúplnejší vývoj. Milovať deti znamená vrchol šťastia, ktoré majú v sebe, ale ešte viac postarať sa o ich bezpečnú budúcnosť, znamená jemnosť k samému detstvu, k ľudskej hodnote, ktorú predstavuje, pre všetko to, čo v sebe obsahuje milosťou, sviežosťou a radosťou.“
Svojím životom preto dávame najavo deťom, že nám môžu skutočne dôverovať a my sa vynasnažíme im dať toľko lásky, koľko len budú potrebovať, aby cez lásku, ktorú im dávame spoznali a zažili tú skutočnú a pravú lásku, ktorú nám ponúka Boh prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista. Každé jedno dieťa vyšlo od nebeského Otca, ktorý ním rodičov obdaroval a rodič nie je len povinný sa starať o svoje dieťa a správne ho vychovávať, ale mu aj chce väčšinou dať svoju lásku, objatie, pocit bezpečia, dôveru a keď rodičia spolu so svojimi deťmi žijú život verný Bohu, dieťa to cíti a má prirodzený vzťah k viere a Cirkvi, teda aj ku Kristovi. Je to prirodzená afinita k Bohu zo strany dieťaťa, ale to v detskej duši trpezlivo rozvíjame, aby dieťa aj po prvom svätom prijímaní a aj v dospievaní pociťovalo potrebu stretávať sa s Kristom prostredníctvom sviatostí.

-SV-

Medzi základné úlohy dušpastierskeho úradu Cirkvi patrí úloha postarať sa o to, aby veriacim bol uľahčený prístup k prameňom milosti, ktoré má Cirkev v Božom dome i uprostred veriacich formovaných vo farských spoločenstvách. Po stránke cirkevnoprávneho územného členenia patril Veľký Krtíš do farnosti Dolné Plachtince. Mesto však prechádzalo prudkým rozvojom. Od roku 1968 je okresným mestom so 14 237 obyvateľmi. Z toho je 6 092 rímskokatolíkov, 1 991 evanjelikov augsburského vyznania a 6 012 bez vyznania. Veľká časť obyvateľov sa prisťahovala z rôznych častí Slovenska za prácou. Zdrojom obživy bola práca v poľnohospodárstve a baníctve. V meste je okresná nemocnica, tri základné školy v tom čase s 2 500 žiakmi, z ktorých 830 sa zúčastňuje náboženskej výchovy, gymnázium a domov dôchodcov pre 135 starých ľudí. Na základe týchto skutočností v zmysle kánona 515 Kódexu kánonického práva rozhodol arcibiskup bratislavskotrnavskej diecézy a metropolita slovenskej provincie Ján Sokol vyčleniť dňom 31. decembra 1994 z farnosti Dolné Plachtince filiálku Veľký Krtíš a od 1. januára 1995 zriadiť samostatnú farnosť vo Veľkom Krtíši. Okrem toho sa dňom 31. decembra 1994 z farnosti Sklabiná vyčlenila filiálka Malý Krtíš a bola začlenená do farnosti Veľký Krtíš. Hranice farnosti Veľký Krtíš s filiálkou Malý Krtíš sú zhodné s politickými hranicami jednotlivých obcí. V skutočnosti to znamená, že na západe hraničí s farnosťou Dolné Plachtince, na juhu s farnosťou Sklabiná a na severe s farnosťou Modrý Kameň.

Názov novej farnosti Rímskokatolícka farnosť Boha Stvoriteľa vychádza z prvého článku Vyznania viery „Verím v Boha Otca všemohúceho Stvoriteľa neba i zeme“. Náš symbol viery sa začína stvorením neba a zeme, lebo stvorenie je začiatok a základ všetkých Božích diel. Celý symbol viery hovorí o Bohu, a aj keď hovorí o človeku a o svete, robí to vo vzťahu k Bohu. Nakoľko obyvateľstvo mesta Veľký Krtíš je zmiešané z katolíkov i evanjelikov, bol zvolený taký titul názvu farnosti, aby mal ekumenický charakter, aby bol teologicky i vieroučne blízky i evanjelikom.
Táto farnosť sa dňom 1. januára 1995 podľa ustanovujúceho dekrétu stáva nositeľom právnej subjektivity. Prvým farárom novozriadenej farnosti je od 1. januára 1995 podľa ustanovujúceho dekrétu vdp. Miloš Krchňavý, farár z Dolných Plachtiniec. V dôsledku zriadenia novej farnosti sa kostol Narodenia Panny Márie vo Veľkom Krtíši stáva farským kostolom. Novozriadená farnosť Veľký Krtíš je začlenená do dekanského obvodu Vinica. Dňa 20. júla 1995 vykonal vdp. František Dombi kontrolu o založení potrebných matričných záznamov, ako aj novej farskej agendy pre novozriadenú farnosť Boha Stvoriteľa vo Veľkom Krtíši. Na základe vykonanej vizitácie konštatuje, že mesto Veľký Krtíš nutne potrebuje väčší chrám. Nakoľko malý kostolík priestorovo nevyhovoval, jedna svätá omša v nedeľu bývala v zasadačke okresného úradu upravenej tomuto účelu. Používala sa na základe dohodnutej zmluvy s okresným úradom. Zmluva o prenájme na dočasné užívanie bola uzavretá medzi Okresným úradom miestnej štátnej správy vo Veľkom Krtíši v zastúpení Jozefa Kóšu prednostu okresného úradu a rímskokatolíckym farským úradom Boha Stvoriteľa Veľký Krtíš v zastúpení pána farára Miloša Krchňavého. Zmluva nadobudla platnosť dňa 1. 7. 1995 a vypovedaná bola ku dňu 30. 6. 1996. Náhrada za používanie inventára vrátane poistenia majetku a za služby (vykurovanie, spotreba vody, el. energie) bola stanovená paušálne spolu 100,- Sk/hod.
Dňa 28. 9. 1996 sa konala vo farnosti Veľký Krtíš sviatosť birmovania, ktorú prijalo 249 birmovancov. Pre stiesnené podmienky v domácom kostole sa birmovka konala v chráme v Modrom Kameni. Pri tejto príležitosti arcibiskup Ján Sokol apeloval na pána farára Krchňavého, aby sa začala riešiť otázka výstavby nového kostola. Základný kameň bol posvätený pápežom Jánom Pavlom ll. v roku 1995 v Šaštíne.
Projektová firma z Banskej Bystrice, ktorá projektovala farskú budovu, vypracovala projekt na veľký ekumenický chrám, ktorý by bol využívaný spoločne s evanjelickou cirkvou augsburského vyznania v hodnote 20 miliónov korún. Pri takejto veľkej investícii na dielo, ktoré by slúžilo väčšine obyvateľstva sa počítalo so značnou podporou mesta, ktoré však nevyšlo v ústrety tomuto projektu. Preto sa zvažovala ďalšia alternatíva ľahkej montovanej stavby kanadského typu v hodnote 3 až 5 miliónov korún. Pri tejto alternatíve sa plánovalo používanie pôvodného chrámu a druhý chrám by slúžil obyvateľom z centra mesta a preto bola pôvodne plánovaná lokalita v strede mesta.
Farská rada s duchovným správcom zvažovala ďalšie možnosti a hľadala sa najvhodnejšia alternatíva. Ako najvýhodnejšia sa zdala prestavba pôvodného chrámu. Odpadli problémy so získaním vhodného pozemku v centre mesta a z finančného hľadiska to bola tiež i najlacnejšia alternatíva. O vhodnosti tohto finančne reálnejšieho projektu, nakoľko v samotnom meste je vysoká nezamestnanosť a náklady na výstavbu kostola by sa ťažko dali vykryť iba z finančných prostriedkov veriacich sa presvedčil i arcibiskup Ján Sokol a nakoniec s projektom súhlasil.
Popri prípravách prestavby kostola a ďalších pastoračných povinnostiach v Dolných Plachtinciach a Veľkom Krtíši sa pán farár Krchňavý venoval i obyvateľom Domova dôchodcov vo Veľkom Krtíši. Zrealizoval pre nich modlitebnú miestnosť v samotnom domove. Do užívania bola daná dňa 27. novembra 1996 spoločnou bohoslužbou pána farára rímskokatolíckej Cirkvi Miloša Krchňavého a pána farára evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Mgr. Jána Ďurova.
V septembri 1997 začal vychádzať farský informačný bulletin s názvom „Farské fórum“. Prinášal informácie o živote farnosti a počas prestavby kostola nás informoval o postupe stavebných prác, o finančnom zabezpečovaní stavby, uvádzal poriadok bohoslužieb a jeho súčasťou bol i cirkevný kalendár, aktuálne oznamy farského úradu a v úvodnom slove sa vždy čitateľom prihováral správca farnosti. Redakčnú radu od jeho založenia tvoril pán farár Miloš Krchňavý a Dalibor Mihalkin. Neskôr k nim pribudli Peter Marák a Andrea Melišíková.

-Spracovala GO-
Pokračovanie nabudúce…

Svätý Ondrej, apoštol, sa narodil v Betsaide. Neskôr sa presťahoval spolu s manželkou a bratom Šimonom do mesta Kafarnaum. Pôvodom bol rybár. Sv. Ondrej bol učeníkom Jána Krstiteľa. V Evanjeliu sa píše: „V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi - čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní. Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus.“ (Jn 1,35-41). Sv. Ondrej sa spomína aj inde v Evanjeliu, ako priviedol chlapca s piatimi chlebami a dvomi rybami k Ježišovi, ktorý ich zázračne rozmnožil (Jn 6,1-13). Na inom mieste zasa ako spolu s Filipom priviedol Grékov k Ježišovi, ktorí ho chceli vidieť (Jn 12,20-25).
Sv. Ondrej pôsobil ako apoštol na viacerých miestach, no najväčšie apoštolské úspechy dosiahol na juhu Grécka, kde ho na podnet cisárskeho vladára ukrižovali na kríži v tvare X. Nepribili ho klincami, ale ho priviazali. Na kríži umieral tri dni. Zomrel okolo roku 60. Sv. Ondrej je jedným z najpočetnejších patrónov spomedzi apoštolov. Len v Ríme je zasvätených asi 20 chrámov a oratórií sv. Ondrejovi. U nás je patrónom napr. Košickej arcidiecézy a chrámov v Komárne či v Ružomberku.
Sv. Ondrej, apoštol, privádzal ľudí k Ježišovi – či už brata Šimona alebo chlapca s piatimi chlebami, aj Grékov. Mohli by sme ho nazvať takým privádzačom ku Kristovi. Aj my kresťania máme byť takými privádzačmi ľudí ku Kristovi. Privádzať hlavne svojim životom, skutkami, milým slovom, odpustením,…

-ĽB-