Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Sv. Matúš píše: O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)
Kde sa stala táto udalosť, nevieme. Tradícia hovorí, že to bolo na vrchu Tábor, ktorý sa týči priamo v srdci Galiley uprostred nížinatej krajiny.
Nad udalosťou premenenia neustále rozjímali generácie kresťanov. Pýtali sa, o čo vlastne pri premenení Pána šlo? Jedna z odpovedí je, že apoštoli na vlastné oči videli to, čo predtým vyznávali vierou. Už pred premenením apoštoli verili, že Ježiš je Boží Syn. Na hore premenenia videli a zažili Ježišovo božstvo reálne. Ale to, čo im umožnilo vidieť a zažiť realitu Ježišovho božstva, neplynulo z ich osobnej schopnosti, ku ktorej by sa dopracovali nejakým tvrdým asketickým tréningom. Ježišovo božstvo im umožnilo uvidieť vnútorné osvietenie plynúce z daru Ducha, ktorým ich osvietil sám Kristus. Teda môžeme povedať, že na hore Tábor boli hlavne premenené a osvietené srdcia učeníkov. Vnútorné svetlo im umožnilo vidieť Ježiša Krista takého, aký v skutočnosti bol už aj pred svojím premenením.
Otcovia sa pri rozjímaní udalosti Pánovho premenenia tiež pýtali na jeho účel. Čo ním Ježiš sledoval? Účel premenenia spočíval v tom, že Ježiš chcel učeníkov pripraviť na svoju smrť, ktorú mal onedlho podstúpiť. Chcel im akoby napovedať v akom budú rozpoložení. Ak ma budete vidieť zomierať na kríži, hľaďte až za to, čo bezprostredne budete vidieť. Vy budete vidieť len zbitého a smrti podliehajúceho človeka, do ktorého ste vkladali nádeje. Toto však nech vás neklame. Moje božstvo, ktoré sa vám dnes na vrchu Tábor zjavilo, bude vo mne prítomné aj uprostred môjho utrpenia, a ani moja telesná smrť ho nezničí. Verte tomu, čo dnes vidíte na vlastné oči a prežívate vo svojich srdciach.
Z udalosti premenenia urobili program svojho duchovného života mnísi na gréckej hore Athos. Oni si dali heslo pozerať na život očami osvietenými svetlom z hory Tábor. Uvedomovali si, rozjímajúc evanjelium a tiež udalosť premenenia, že na svet každodenných udalostí sa nestačí dívať iba obyčajnými očami. Náš prirodzený zrak nás klame, nie je schopný uchopiť realitu bytia v jej celku. Naše prirodzené poznanie, plynúce zo svetla prirodzeného rozumu, musí byť obohatené, osvietené svetlom Božieho zjavenia. Len vtedy začneme vidieť skutočnosť takú, aká je.
Tento ich program by však mal byť aj našim programom. Lebo len vo svetle z hory Tábor, aj my budeme vidieť realitu nášho života v pravde. Aj náš prirodzený zrak musí byť osvietený svetlom Kristovho Ducha. Svetlom, ktorým boli osvietené srdcia a oči nielen apoštolov, ale Ježišových učeníkov všetkých čias. Denne by sme mali prosiť o to, aby svetlo Kristovho zjavenia a evanjelia osvecovalo naše srdcia a náš duchovný zrak. Dokiaľ totiž nebudeme vidieť Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, prítomného v celej realite bytia, dovtedy náš zrak ešte nebude úplne očistený, uzdravený a osvietený.
Pane, osvieť nás svojím svetlom, aby sme v tvojom svetle uvideli tvoju tvár v zárodku každého počatého života, v tvári každého človeka, ako aj tvoj nesmrteľný život tryskajúci z každého kríža prítomného v našom živote. Amen.
Sviatok Premenenia Pána sa slávil v rôznych termínoch, pápež Kalixt III. v roku 1456 nariadil sláviť ho 6. augusta. Mohamedánski Turci vtedy ničili kresťanské krajiny a pápež chcel aj touto slávnosťou pozdvihnúť srdcia ľudí k Bohu a vyprosovať pomoc. Pre všetkých je pripomienkou slávy Ježiša Krista a povzbudením očakávať nebeskú slávu, ktorú nám pripravil v nebi. Okrem 6. augusta si v liturgii pripomíname Premenenie Pána na Druhú pôstnu nedeľu, keď sa číta evanjelium o premenení.

-Podľa internetových zdrojov spracovala GO-

Rok: 1517 - 1520
Technika: olej na dreve
Rozmery: 405 × 278 cm
Galéria: Vatikánske múzeá, Vatikán
Premenenie Pána (tal. Trasfigurazione) je názov pôvodne oltárneho obrazu talianskeho renesančného umelca Raffaela Santiho vytvoreného na sklonku jeho života v roku 1520.
Vznik diela:
V roku 1515 sa kardinál Giulio de Medici stal biskupom v juhofrancúzskom Narbonne a pre miestnu katedrálu Saint-Just-et-Saint-Pasteur zadal u Raffaela objednávku na vytvorenie obrazu nad hlavný oltár s námetom Premenenia Ježiša Krista. Prácu na diele Raffael začal v roku 1517 a po troch rokoch bolo dokončené. Do Francúzska sa však obraz nedostal. Kardinál, ktorý sa v roku 1523 stal pápežom (ako Klement VII.), obraz daroval rímskemu kostolu San Pietro in Montorio. Tu bol súčasťou hlavného oltára až do roku 1797, kedy sa počas Napoleonovej okupácie Talianska dostal, podobne ako mnoho ďalších vzácnych umeleckých diel, do Paríža. Napoleonov pád znamenal návrat umeleckých pokladov ich pôvodným majiteľom a obraz sa po osemnástich rokoch (v roku 1815) vrátil do Raffaelovej vlasti. Svoje umiestnenie našiel v expozíciách Pinakotéky Vatikánskych múzeí. Pri návšteve svätopeterskej baziliky môžeme v ľavej bočnej lodi uvidieť Oltár Premenenia Pána, za ktorým bola v roku 1774 osadená mozaiková kópia posledného Raffaelovho obrazu.
Kompozícia a ikonografia
Z kompozičného hľadiska je obraz rozdelený do dvoch horizontálnych línií majúcich za cieľ rozlíšenie Kristovej dvojitej podstaty, božskej a ľudskej.
V súlade s touto koncepciou Raffael na dosku preniesol dve epizódy zachytené v Matúšovom evanjeliu (Mt 17:1-3 a 14-18). Vo vrchnej časti je znázornená ústredná téma celého diela: Kristovo premenenie na hore Tábor. Ježiš sprevádzaný prorokmi Mojžišom a Eliášom odetý do belostného rúcha sa vznáša v aure svetla v oblakoch nad krajinou. Peter, Jakub a Ján sú na tejto premene účastní.
Spodná časť, na ktorej Raffael zachytil zázračné vyliečenie posadnutého chlapca, predstavuje Ježišovu ľudskú stránku. Expresívne držanie tela a strnulý pohľad neprítomne vyvrátených očí jednoznačne svedčia o chlapcovej chorobe. Nielen v tejto extrémne poňatej postave, ale i v stvárnení rodičov dieťaťa a ostatných okolostojacich, ktorých citové precítenie je zrejmé, sa odráža Raffaelova snaha o znázornenie fyzického a psychického výrazu postáv pomocou majstrovských maliarskych prostriedkov. Gestá niektorých z nich, dvíhajúcich ruky k nebu, symbolicky vyjadrujú spojenie oboch častí do jedného ideového celku. Predpokladá sa, že na dokončení dolnej polovice obrazu sa podieľali členovia Raffaelovej dielne, predovšetkým Giulio Romano.
Odkaz diela
V tejto dokonalej kompozícii Raffael zhrnul všetky prvky obsiahnuté v súdobej maľbe. Premenenie Pána možno chápať ako posledný odkaz veľkého umelca, ktorého príliš krátky život bol veľmi plodný a bohatý na inšpirácie. Rovnako ako z tohto obrazu i z celého jeho diela cítiť harmóniu a rovnováhu, kde napätie alebo rúhačstvo nemá miesto. To je jeden z dôvodov, prečo sa Raffael javí i súčasníkom ako najlepší vykladač umenia svojej doby. Premenenie Pána je podľa maliara a historika Giorgia Vasariho považované za Raffaelovo dielo „najslávnejšie, najkrajšie a najviac božské“.

Vrch sa vo väčšine náboženstiev pokladá za bod, kde sa nebo dotýka zeme, a to pravdepodobne pre jeho výšku a tajomstvo, ktorým je obklopený. Mnohé krajiny majú svoje sväté vrchy, kde bol svet stvorený, kde bývajú bohovia, odkiaľ prichádza spása. Biblia zachovala túto vieru.
Mnohé udalosti dejín spásy, ktoré mali mimoriadny význam, tak v Starom, ako aj v Novom zákone, sa odohrali na vyvýšených miestach, na miestach, kde sa akoby nebo dotýkalo zeme. Boli to „sväté“ vrchy teofánie, Božieho zjavenia, kde sa Boh dáva spoznávať človeku, kde sa mu zvláštnym spôsobom prihovára z oblaku a kde mu zjavuje svoju vôľu. Takým vrchom bol napr. vrch Sinaj, na ktorom sa Boh rozprával s Mojžišom a odkiaľ potom Mojžiš priniesol Židom na dvoch kamenných tabuliach Desatoro, pričom Mojžišovi od rozhovoru s Bohom tak žiarila tvár, že si ju musel zakrývať. Na vrchu Karmel Boh svojím ohňom zapálil Eliášovu obetu a na vrchu Horeb sa mu v tichom vánku zjavil v čase, keď bola viera židov vážne ohrozená, aby potom zasa na vrchu Karmel Boh svojím ohňom zapálil Eliášovu obetu, zachránil pravú vieru židov a zničil Bálových kňazov.
Aj v Novom zákone je známa hora, kde nám Ježiš dal svojich osem blahoslavenstiev a reč, ktorej aj hovoríme „reč na hore“. A tak sa dostávame k udalosti, ktorá sa odohrala na hore Tábor, na vrchu premenenia. Keď Ježiš vedel, že sa blížia udalosti, ktoré sa odohrajú na Olivovej hore a potom na vrchu Golgoty, zobral si na modlitbu so sebou Petra, Jakuba a Jána, aby s tými, ktorí budú svedkami jeho smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade a jeho agónie na Golgote, boli svedkami aj jeho premenenia, ktorým ich chcel posilniť a upevniť vo viere pre ťažké chvíle svojho utrpenia.

V nedeľu 7. júna 2015 sa už po tretí raz uskutočnilo na farskom dvore športovo-zábavné popoludnie pre rodiny s deťmi. Rodiny, ale aj jednotlivci súťažili v rôznych tradičných, ale aj netradičných disciplínach. Pre rodičov bola pripravená aj diskusia s manželským párom z Lučenca. Deti sa zatiaľ bavili na dvore, kde si na vyplnenie času pripravili pani katechétky pre nich rôzne aktivity. K večeru nesmela chýbať opekačka. Okrem nej sa podával aj veľmi chutný guľáš, za ktorý ďakujeme tým, čo sa na jeho príprave podieľali.
Tým, ktorí sa tohto dňa zúčastnili sme položili niekoľko otázok a vyberáme niektoré z odpovedí.
1.) Čo sa vám na dnešnom dni páčilo najviac?
Žofka: „Opekačka.“
Ľubko: „Hry.“
Anička: „Disciplíny.“
Marek: „Najviac to, že sme boli všetci spolu.“
Veronika: „Hry.“
Lenka: „Stretnutie, hry.“
2.) Ktorá súťaž bola pre vás najťažšia?
Žofka: „Logická hra.“
Ľubko: „Loptičky na lopate.“
Anička: „Chytanie rýb.“
Marek: „Asi šitie, ale inak to bola zábava.“
Veronika: „Loptičky na lopate.“
Lenka: „Ani jedna nebola pre nás ťažká, bola zábava.“
3.) Ktoré pečivo bolo najchutnejšie?
Žofka: „Všetky.“
Ľubko: „Piškóty s lekvárom.“
Anička: „Mafiny.“
Marek: „Všetko bolo super.“
Veronika: „Ovocný koláč.“
Lenka: „Naše bezlepkové mafiny :)“
4.) Keby sa podobná akcia zorganizovala, zapojili by ste sa znovu?
Žofka: „Áno.“
Ľubko: „Áno.“
Anička: „Áno.“
Marek: „Ak bude možnosť, určite áno.“
Veronika: „Áno.“
Lenka: „Jasné.“
5.) Čo by ste na nej chceli inak?
Žofka: „Nič.“
Ľubko: „Nič.“
Anička: „Nič.“
Marek: „Asi by som nemenil nič.“
Veronika: „Nič.“
Lenka: „Nič, páčilo sa nám.“
6.) Ako hodnotíte tohtoročný Deň rodiny v porovnaní s predošlými dvomi rokmi?
Žofka: „Bolo super teraz aj predtým.“
Anička: „Dobre aj teraz aj predošlé roky.“
Marek: „To neviem ohodnotiť, keďže som sa nezúčastnil.“
Veronika: „Teraz bolo zábavnejšie.“
Lenka: „Nevieme porovnať, boli sme prvýkrát.“
Vďaka patrí Pánu Bohu za pekné počasie, že sa akcia mohla uskutočniť, všetkým zúčastneným, spoluorganizátorom a všetkým, ktorí prispeli čo i len najmenším možným spôsobom.

-RS-

Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší. Tradícia ho spomína už v roku 431. Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť.
Nanebovzatie Panny Márie má pre nás veriacich veľký význam. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme tak, ako ona boli vzkriesení na večnú slávu, aby sme prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nás pripravil v nebi miesto.
O Nanebovzatí Panny Márie píše aj blahoslavená Anna Katarína Emmerichová. Táto stigmatizovaná vizionárka bola obdarená videniami, kde podrobne opisuje život Pána Ježiša a Panny Márie.
Prinášame Vám úryvok z knihy Život Panny Márie vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej:
O niečo neskôr som videla apoštolov a učeníkov znovu sa modliť okolo lôžka svätej Panny. Jej tvár prekvitala, usmievala sa ako za čias svojej mladosti. Oči, ktoré mala upreté na nebo, jej žiarili od radosti.
Tu som uvidela čosi dojímavého a úžasného. Strop nad Máriinou izbou zmizol a zostupoval k nej nebeský Jeruzalem. Videla som oslnivé oblaky a množstvo anjelov rozdelených na dva zbory. Z oblakov vyšiel lúč svetla. Túžobne vystrela ruky a jej telo sa vznášalo nad lôžkom. Zrazu jej duša vyšla z tela ako malá jagavá postavička s rukami vystierajúcimi sa nahor a vedená svetelným lúčom stúpala do neba.
Anjelské zbory obklopili jej dušu a oddelili ju od svätého tela. V tej chvíli Máriine ruky klesli na kríž, ktorý mala na prsiach a telo sa zviezlo na lôžko.
Duša vystúpila sprevádzaná mojím pohľadom do nebeského Jeruzalema, až k trónu Najsvätejšej Trojice. Úctivo ju vítali mnohé šťastné duše, medzi ktorými som rozpoznala mnohých patriarchov a Joachima, Annu, Jozefa, Alžbetu, Zachariáša a Jána Krstiteľa. Ona sa však medzi nimi vznášala až k trónu Boha a jej Syna. Z Ježišových rán vyžarovalo oslepujúce svetlo a zaplavovalo celý výjav. S božskou láskou uvítal svoju Matku, podal jej čosi ako žezlo a ukázal jej zem, akoby jej odovzdal moc nad ňou.
Myslím, že to videli aj niektorí apoštoli, napríklad Peter a Ján, lebo pohľad upierali k nebu a ich tváre boli ako premenené. Ostatní kľačali. Všetko zaplavovalo svetlo a jas. Bolo to ako vtedy, keď vystupoval Ježiš do nebies.
Kým Máriina duša stúpala k nebu, videla som, ako vychádza veľký počet spasených duší z očistca a nasleduje ju.
Keď som sa znovu pozrela na zem, videla som žiarivé Máriine telo so zavretými očami spočívať v pokoji na lôžku s rukami prekríženými na prsiach. Apoštoli, učeníci a ženy kľačali okolo nej a modlili sa.
Myslím, že svätá Panna zomrela o deviatej hodine, rovnako, ako Pán.
Potom ženy zakryli sväté telo plachtou a apoštoli a učeníci sa odobrali do prednej časti domu. Oheň v kozube uhasili, ženy sa zahalili, posadali si do vestibulu a spievali pohrebné žalospevy. Muži si zahalili hlavy plášťami a odslúžili zádušnú bohoslužbu. Po dvoch sa striedali pri svätom tele a kľačiac sa modlili.
Matúš a Ondrej sa pomodlili krížovú cestu svätej Panny. Prešli až k poslednému zastaveniu, až k jaskyni, ktorá predstavovala Kristov hrob. So sebou niesli náradie na upravenie hrobky, lebo tu malo odpočívať telo svätej Panny. Jaskyňa nebola priestranná ako Pánova hrobka, bola vysoká len natoľko, že v nej mohol stáť muž. Dvaja apoštoli ju zväčšovali a pripravovali aj dvere, ktorými sa mala hrobka uzavrieť. Neďaleko odtiaľto, na jednom vŕšku, bolo zastavenie na Kalvárii. Nebol tu nijaký kríž, len kameň. Toto miesto bolo od Máriinho domu vzdialené asi pol hodinu chôdze.
Dnes som videla niekoľko žien. Spomínam si na Veronikinu dcéru a Markovu matku, ktoré prišli pripraviť telo na pochovanie. Priniesli plátno a vonné látky, ktorými mali pomazať telo podľa židovského zvyku. Dom zavreli a rozsvietili lampy, aby im svietili pri práci. Apoštoli sa modlili vo vestibule.
Ženy uložili telo svätej Panny oblečené do jej šiat do dlhého koša vystlaného až po okraj prikrývkami. Potom dve ženy pridŕžali nad jej telom plachtu a iné dve telo vyzliekli a nechali na ňom len dlhú vlnenú košeľu. Pekné kadere svätej Panny odstrihli na pamiatku. Potom tieto dve ženy sväté telo umyli pomocou čohosi, čo vyzeralo ako špongia, a dlhú košeľu, ktorá pokrývala telo, rozpárali. Svoju prácu robili veľmi úctivo a opatrne, telo umývali pod plachtou, ktorá ho zahaľovala a chránila pred prípadným pohľadom žien. Každé miesto, ktoré umyli špongiou, okamžite zahalili, stredu tela sa nedotýkali. Piata žena nosila čerstvú vodu. Keď skončili s umývaním, telo ovinuli od chodidiel až po hrudník obväzmi a plátnom. Hlavu, hruď, ruky a nohy nechali voľné.
Potom vstúpili Peter a Ján vo svojich biskupských plášťoch. Ján niesol nádobu s balzamom. Peter doň ponáral pravú ruku a modliac sa pomazal čelo, stred hrude, ruky a nohy svätej Panny. Toto nebolo pomazanie chorých, ktoré prijala, keď ešte žila. Peter urobil balzamom znak kríža na rukách, nohách, na čele a na hrudi. Myslím, že tým chcel prejaviť úctu voči svätému telu podobne ako pri pochovaní Pána.
Keď apoštoli odišli, ženy pokračovali v príprave tela na pochovanie. Pod pazuchy a na srdce uložili myrhové ratolesti a celé telo posypali vonnými látkami. Potom prekrížili ruky na prsiach a sväté telo zavinuli do veľkého pohrebného rubáša. Tvár prikryli priesvitným závojom, takže sa zdala byť medzi konárikmi myrhy biela a žiarivá. Telo potom položili do truhly, ktorá vyzerala ako postieľka. Na prsia jej položili venček z bielych, červených a modrých kvetov ako symbol panenstva.
Vtedy vstúpili apoštoli, učeníci a ostatní, aby ešte raz uvideli drahú tvár, než ju zakryjú. S plačom si kľakli okolo svätej Panny, dotýkali sa jej rúk, a tak sa s ňou lúčili. Potom vyšli von. Hneď potom sa s Pannou rozlúčili aj ženy, zakryli jej svätú tvár a sivými pruhmi látky uzavreli truhlu.
Ján a Peter ju na pleciach vyniesli z domu. Neskôr sa vystriedali. Truhlu nieslo šesť apoštolov, vpredu Jakub starší a Jakub mladší, v strede Bartolomej a Ondrej a vzadu Tadeáš a Matúš. Časť apoštolov a učeníkov kráčala pred truhlou, ostatní a ženy išli za ňou. Už sa zmrákalo, preto niesli štyri lampy po stranách truhly.
Tak prešiel sprievod krížovou cestou svätej Panny až k poslednému zastaveniu a jaskyni s hrobom. Tu položili truhlu na zem a sväté telo odniesli do jaskyne, na pripravené miesto. Prítomní vstupovali po jednom dnu, sväté telo obložili vonnými látkami a kvetmi, pokľakli si, obetovali svoju bolesť a pomodlili sa.
Bolo ich veľa a bolesť a láska ich zadržiavala. Keď apoštoli opustili hrobku, bola už noc. Potom vykopali pred vchodom do jaskyne priehlbinu a do nej zasadili rôzne kríky, ktoré kvitli alebo na nich rástli bobule. Tak vchod do jaskyne celkom zakryli. Okrem toho, že vysadili kríky, priviedli sem aj potôčik, ktorý pramenil neďaleko odtiaľto.
Keď to urobili, vydali sa jednotlivo na spiatočnú cestu. Cestou sa pristavovali pri jednotlivých zastaveniach a modlili sa. Niektorí sa zostali modliť vedľa hrobky.
Tí, ktorí sa vracali do domu, uvideli z diaľky podivuhodné svetlo nad Máriinou hrobkou a veľmi ich to rozrušilo, lebo nevedeli, čo sa presne deje.
Aj ja som videla to svetlo. Bolo to, akoby sa vytvorila od neba k hrobke žiarivá cesta a na nej som videla ľahkú postavu podobnú duši svätej Panny, sprevádzanú postavou Pána. A hľa ? z hrobky vyšlo Máriino telo, spojilo sa s dušou a spolu s Pánom vystúpilo do neba.
To všetko som vytušila, ale napriek tomu je to v mojej mysli veľmi jasné.
Neviem, či toto všetko videli aj apoštoli a ženy, ktoré sa modlili pri hrobke, viem však, že začudovane pozerali nahor a niektorí z nich popadali tvárami k zemi. Tí, čo sa vracali nazad a modlili sa pri jednotlivých zastaveniach, sa s dojatím dívali na svetlo nad jaskyňou.
Duša a telo svätej Panny potom opustili túto zem.

-Podľa knihy Život Panny Márie vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej spracoval ĽB-