Máriu často vídame zobrazenú ako v tichosti kľačí so zloženými rukami pohrúžená do modlitby. Cítime, ako z nej vyžaruje pokoj, ktorý nadobudla v srdci v tichom rozjímaní nad Božími skutkami.
Mária vyrastala v Palestíne. Spolu so svojím národom sa modlila za príchod Mesiáša a naplnenie Božích prisľúbení. Ani vo sne jej nenapadlo, že práve ona, chudobná a nevzdelaná dievčina, by mohla zohrať nejakú úlohu v tomto pláne. Keď k nej prišiel anjel a zvestoval jej Božiu vôľu, zarazila sa. Nebolo ľahké si ani predstaviť, čo jej vlastne povedal, určite mala strach a množstvo otázok, ale viera a láska k Bohu jej pomohli povedať to jediné krátke slovo, ktoré znamenalo pre nás všetkých tak veľa. A tak sa v tej chvíli vydala cestou viery, ktorá ďaleko prevyšovala všetko, čo si len vedela predstaviť. Po anjelovom odchode sa vydala na cestu k Alžbete. Dlhá cesta jej poskytla dostatok času na modlitbu a premýšľanie. Preto ako vošla do Zachariášovho domu, zo srdca jej vytryskli slová chvály a vďačnosti ako odraz všetkého, čo sa modlila počas cesty.
Ako sa blížil deň Ježišovho narodenia, Boh postupne začal Márii ukazovať, s akým prijatím sa jej Syn stretne. V Betleheme sa pre nich nenašlo miesto v hostinci – možno predobraz odmietnutia, ktoré Ježiša čaká v celom živote. Od začiatku ho prijímajú pokorní a biedni a odmietajú bohatí a pyšní. Aj anjeli zvestovali jeho narodenie chudobným pastierom, a nie Herodesovi.
Keď prišla prvýkrát s Ježišom do chrámu, Simeonovo proroctvo jej poodhalilo utrpenie, čo ju čakalo. Vykúpenie, o ktoré prosila, nepríde len tak ľahko. Bude stáť veľa ju i jej Syna. Hneď na to museli ujsť s Jozefom do Egypta, aby sa vyhli chladnokrvnému vraždeniu Herodesa. Boh ju vychovával deň čo deň k hlbšej dôvere. Postupne videla, ako sa napĺňa Boží plán, a s pokorou zohrávala úlohu, ktorú jej zveril.

Na konci Ježišovho poslania stála pod krížom a rozmýšľala, čo jej to vlastne anjel sľuboval… Veď Ježiš mal byť veľký, Syn Najvyššieho, jeho kráľovstvu nemalo byť konca. Ako tomu mala rozumieť? A ona znova urobila tú úžasnú vec – povedala Bohu áno. Aj keď videla svojho Syna hrozne trpieť a zomrieť na kríži, keď držala v náručí jeho mŕtve telo, nikdy Boha nepreklínala. Verne plnila svoju úlohu, lebo vedela, že to takto musí byť, a že Jeho smrť prinesie najväčší zo všetkých zázrakov – zmierenie ľudí s Bohom. Kráľovstvo, po ktorom tak túžila, napokon prišlo. Musela len počkať na Veľkonočnú nedeľu, aby videla, ako sa naplnia všetky jej nádeje a skončí sa jej zármutok.
Boh nás všetkých pozýva na našu vlastnú púť viery. Chce, aby si každý z nás uchovával v srdci Jeho hlas a premýšľal nad Jeho slovom v Písme. Mária nám dáva nádherný príklad, čo to znamená odovzdať sa Bohu. Učí nás pokorne počúvať Boží hlas a nechať sa viesť Duchom Svätým. Ona už tú cestu prešla a ponúka nám pomoc, aby sme aj my dokázali povedať Bohu svoje áno. Volá nás do školy ruženca, v ktorej s ňou prejdeme Ježišov život, aby sme túžili z celého srdca povedať Bohu: …“nech sa mi stane podľa Tvojho slova.

-JA-

V nedeľu 22. 9. 2013 sa v Košiciach konal Národný pochod za život, ktorého cieľom bolo vyjadriť vôľu ľudí, že život človeka je hodný ochrany od počatia po prirodzenú smrť a rodina založená manželstvom muža a ženy má byť chránená a podporovaná. Zároveň to bola výzva pre politikov, aby sa týmito požiadavkami zaoberali a zakotvili ich aj do našich zákonov.
Pochodu predchádzali rôzne podujatia, prednášky, koncerty, modlitby na tému ochrany života, ktoré boli v Košiciach deň predtým. V deň pochodu (v nedeľu ráno) sa v takmer všetkých košických kostoloch slúžili sväté omše – každá diecéza mala jeden kostol. U nás celebroval svätú omšu Mons. Marián Bublinec. V homílii uviedol dve myšlienky, ktoré vystihujú dnešnú dobu – dobu demokracie. Prvá je, že človek si myslí, že má právo urobiť všetko, čo je technicky možné dosiahnuť (napr. výskum s embryami, umelé oplodnenie,…). Druhá myšlienka, ktorá vystihuje dnešnú dobu, je: „Stretli sa raz pravda a lož. Dohodli sa, že si na jeden deň vymenia svoje šaty. Lož svoje slovo nedodržala a odvtedy chodí pravda v šatách lži a lož v šatách pravdy“. Ináč povedané: zlé skutky, za ktoré sa ľudia kedysi hanbili, sú prezentované, že to tak má byť – že je všetko v poriadku. A ak človek vykoná dobrý skutok, žije usporiadane, je čestný, tak je za to zosmiešňovaný. Po sv. omši sme sa presunuli na námestie, na ktorom vystúpili osobnosti z politického, kultúrneho a náboženského života. Postupne sa námestie a priľahlé ulice začali napĺňať obrovským množstvom ľudí, ktorí sa spojili za dobrú vec. Čo mňa samotného milo prekvapilo, bolo veľké množstvo mladých ľudí, ktorí ešte nemajú založenú svoju vlastnú rodinu, a predsa si uvedomujú hodnotu života a tradičnej rodiny. Aj ja som si tu hlbšie uvedomil, aký veľký dar od Pána Boha je moja rodina pre mňa. Človek to niekedy berie tak automaticky – mám manželku, deti… a koľkokrát tých svojich najbližších urážam najviac – nesprávam sa k nim ako ku daru od Boha.
Obrovské množstvo ľudí (organizátori odhadli na 80 000) sa po tretej hodine popoludní pohlo na pochod ulicami mesta. Tá sila množstva ľudí, pokojne kráčajúcich a chváliac pritom Všemohúceho, sa nedá opísať. Človek sa pri prechádzaní ulicami mesta mohol pokojne porozprávať napr. s poslancami NRSR podporujúcich život, s biskupmi, kňazmi, otcami, mamami, jednoducho so všetkými ľuďmi – každý mal čas na toho druhého, nikto sa nikam neponáhľal. Spomedzi množstva transparentov podporujúcich život a rodinu ma cestou zvlášť zaujal jeden, na ktorom bolo odfotené roztrhané nenarodené dieťa a pod ním nápis „Toto je právo ženy?“ Od roku 1958 bolo na Slovensku takto zabitých vyše 1 300 000 detí. Čo by bolo dnes z týchto ľudí? Aké materiálne, morálne a duchovné hodnoty by vytvorili? Škoda, že nedostali šancu žiť. My, čo sme tú šancu dostali nezabúdajme, že aj jedno slovo, ktoré vyslovíme, môže zachrániť život človeka.
Ďakujem Pánu Bohu, že nám dal krásne počasie; organizátorom silu, vytrvalosť, pokoj a odvahu.
Ďakujem Pánu Bohu, že som tu mohol byť a zažiť obrovskú silu spoločenstva.
Ďakujem Pánu Bohu za každý nový deň, ktorý mi dáva, aby som mohol ochraňovať obrovskú hodnotu života a rodiny. Je len na mne, ako ten darovaný čas využijem.

-ĽB-

Jesenné kántrové dni sú spojené s poďakovaním za úrodu, ktorá je veľkým Božím darom. Na túto počesť veriaci prinášajú do svojich chrámov zo svojej úrody to, čo dopestovali vo svojich záhradkách, to, čo im Boh požehnal.
Zo Svätého Písma vieme, ako izraelský ľud prinášal do chrámu to najlepšie z prvotín svojej úrody, čo bolo prejavom ich vďačnosti voči Bohu, pretože si uvedomovali, že všetko, čo majú, pochádza od Boha a že aj cez prácu a námahu, ktorú vynaložili oni sami, prvoradá vďaka patrí práve Bohu.
Aj v našom chráme je to už piaty rok, čo si pripomíname vďačnosť za Božie dary a prinášame do chrámu zo svojej úrody to, čo Pán požehnal na našich poliach a v záhradách. Aby to nebola len akási obyčajná výstava, tak sme sa snažili tieto plody zeme zaranžovať tak trochu nezvyčajným spôsobom. A čo vlastne tomu predchádzalo? Samozrejme myšlienka, ako sa zavďačiť Bohu za všetky tie dary zeme, ktorými nás štedro obdarúva, a trochu fantázie a chuti do práce, aby sa toto „dielko“ mohlo uskutočniť.
Každá ruka bola užitočná na tejto príprave a výzdobe, pretože času bolo málo a úrody dosť veľa.
Snažili sme sa využiť každé voľné miesto na výzdobu. V prednej časti kostola bol prezentovaný „dedinský kútik“, možno aj pre mladšie generácie, aby mali akú-takú predstavu o tom, ako sa žilo v minulosti. Aj keď horúce dni leta už pominuli a nikomu už nehrozil v kostole kolaps, pre istotu sme mysleli aj na kútik „prvej pomoci“, kde kmeň starej hrušky bol neustále v pohotovosti. Čo ak predsa? Nezabudlo sa ani na sochu Panny Márie, ktorá mala svoju dôstojnú výzdobu a tiež na malú ukážku zaváranín a na iné výtvory z plodov zeme.
Aj napriek dlhému horúcemu a suchému letu patrí veľká vďaka tým, ktorí sa s obetavosťou a trpezlivosťou starali o svoje záhradky, a tak mohli prispieť kúskom svojej úrody do tejto výzdoby nášho kostola, lebo bez ich daru by sa toto „dielko“ nemohlo uskutočniť. Dôležité je však, že sa nám podarilo aj takýmto spôsobom vzdať Bohu vďaku za všetky jeho dary zeme, ktorými nás sýti na našej ceste životom.
Bohu záleží na celom našom živote, aj na tom či máme aj ten chlieb každodenný. Preto nezabúdajme Bohu ďakovať nielen raz v roku, ale ďakujme mu za každý pokrm, ktorý môžeme požívať z jeho štedrosti každý deň.

-SP-

-M.-
Pokračovanie nabudúce…