Slnko svieti a deň hýri jasnými farbami, no zrazu v priebehu popoludnia začne byť dusno a vidieť už aj prvé oblaky. Zaťahuje sa, obloha je už sivá a počuť už aj prvé hromobitie. A vtom blesky z tej oblohy, ktorá bola ešte nedávno tak jasná. Nie, nechcem rozoberať rozmary počasia, len mi tak napadlo, že tak ako s počasím, to častokrát býva aj v našich rodinách.
Hodnoty a myšlienky kresťanstva zastierané vonkajšími vplyvmi tohto sveta spôsobujú, že čoraz viac rodín musí denne zdolávať nemalé problémy. Je dobré, ak po každej búrke vyjde slnko, no niekedy ťažké mraky zatieňujú rodinu tak dlho, kým ju úplne nerozbijú. Na aké miesto v našom rebríčku hodnôt sa dostáva rodina? Pre tých, ktorí v nej žijú zovšednela natoľko, že si ju nevážia. Svojich najbližších považujeme za samozrejmosť a sme ochotní riskovať ich lásku, len aby sme uspokojili svoje egoistické „ja“.
Ani dnešní mladí netúžia zakladať rodiny. Mať deti im príde ako čosi obmedzujúce ich záujmy či kariéru. Sme tak samoľúbi - vyžadujeme a nevieme dávať. „Uchovávanie radostnej rodiny vyžaduje mnoho od oboch, ako od rodičov, tak od detí. Každý člen rodiny sa musí určitým spôsobom stať služobníkom ostatných“, tvrdil Ján Pavol II.
Samotný Ježiš Kristus mohol prísť na svet akýmkoľvek spôsobom, no vybral si práve rodinu. Vidíme, akú úžasnú úctu má rodina v jeho očiach, tú našu nevynímajúc. Nech sa boríme s akýmikoľvek starosťami, Ježiš o nich vie a stojí verne pri nás. Túži sa nás dotýkať, priniesť nám pokoj a chce nás a naše deti viesť a chrániť na ceste životom. Jediné, čo musíme urobiť my, je plne mu dôverovať a on naše rodiny nikdy nesklame.
Zoberte si preto práve vy, dnešní Jozefovia a Márie veľký príklad v plnení Božej vôle bez reptania a zbytočných slov. Zoberte si príklad v ich výchove k deťom. Nepovažujte manželstvo za zbytočné a nestavajte ho na posledné miesto vo svojom živote. Čo všetko je pred ním dôležitejšie? Doštudoval som a idem do zahraničia, aby som si zarobil.
Konečne zarábam nemalé peniaze a snáď okolo tridsiatky sa aj usadím, ale chcem žiť svoj život a príliš sa nezaťažovať záväzkami. Preto žijem v jednej domácnosti so svojou priateľkou a o deťoch zatiaľ rozmýšľam len ako o výdavkoch.
Tí muži, ktorí žijete v rodinách, nepovažujte manželku za osobu, ktorá vám po spoločne prežitých rokoch už len otravuje život. Neodsúvajte svoje deti so slovami: „Teraz mám veľa roboty a nemám na vás čas“. Manželia, žite v dôvere jeden v druhého a nie s pocitom, že mi je ten druhý neverný. Verte, že všetko v rodine bude fungovať, ak vaším cieľom bude vytvárať ozajstný domov, ktorým je to miesto, kde sa podvedome cítite dobre.
Nešťastné rodiny, obracajte sa s modlitbou o pomoc k Bohu a tie šťastné, ďakujte a proste o zachovanie. Ježiš prišiel na Zem, aby žil s nami v našich rodinách a ukázal nám, že sa to dá. Bože, dávame ti svoje rodiny - vládni v nich!
-PCH-
V tomto mesiaci si pripomíname sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý pre celú Cirkev ustanovil v roku 1856 pápež Pius IX.
Počiatky osobitnej úcty k Ježišovmu Srdcu siahajú až do 12. storočia k sv. Anzelmovi a sv. Bernardovi. Medzi ctiteľov Božského Srdca v dejinách Cirkvi patrili rôzni svätí, no najviac sa táto úcta začala vzmáhať od 2. polovice 17. storočia, kedy sa sv. Margite Márii Alacoque viackrát zjavilo Božské Srdce.
Pán Ježiš jej v zjaveniach povedal: "Moje Božské Srdce tak veľmi miluje ľudí, že už nemôže udržať plamene svojej horúcej lásky, ale si žiada, aby sa čo najviac rozšírili. Treba, aby sa pokladmi skrytými v ňom obohatil svet. Túto cenu bohatstva odhaľujem pred tebou - ono obsahuje milosti potrebné na svätý život a na večnú spásu, aby som ľudí zachránil od priepasti zatratenia. Keby mi ľudia aspoň trošku splácali lásku láskou, zdalo by sa mi všetko, čo som pre nich urobil, len nepatrným," hovorí jej. Pán Ježiš si sťažoval na nevďačnosť ľudí, ktorí na jeho lásku odpovedajú chladnosťou a nezáujmom. Osobitne ju povzbudil, aby ho prijímala v Eucharistii, ako často len môže, najmä na prvé piatky v mesiaci. Okrem toho ju žiadal, aby v noci pred prvým piatkom hodinu pred polnocou bdela a modlila sa na pamiatku jeho smrteľnej úzkosti v noci pred utrpením. Ďalej sa Pán Ježiš sťažoval na neúctivosť a svätokrádeže, ktorými ho ľudia urážajú. Čo ho však ešte viac bolí, je to, že to robia aj Bohu zasvätené duše. Pán Ježiš od nej žiadal, aby sa usilovala o zavedenie osobitného sviatku (v piatok po oktáve Božieho tela) na počesť jeho Srdca.
Podobné zjavenia Božského Srdca mala na začiatku 20. storočia sestra Jozefína Menéndezová. Okrem zjavení Božského Srdca, bola počas svojho pozemského života viackrát odvlečená satanom do pekla. Jozefína píše: „Bola som vlečená veľmi dlhou a tmavou chodbou. Zo všetkých strán sa ozývali hrozné výkriky. V stenách tejto úzkej chodby boli výklenky. Z nich vychádzal dym a veľmi malý plamienok vydávajúci neznesiteľný zápach. Z výklenkov bolo počuť rúhanie a nečisté slová. Niektorí preklínali svoje telá, iní svojich rodičov. Ďalší si zase vyčítali, že odmietli milosť a nechránili sa toho, o čom vedeli, že je hriešne. Boli to zmätené výkriky zúrivosti a zúfalstva. Vlečená touto chodbou, zdalo sa mi, že je nekonečná. Potom som dostala takú silnú ranu, že som ňou bola zlomená napoly a zložená vo dvoje vsotená do jedného takého výklenku. Cítila som sa, akoby vtlačená medzi dve horiace dosky a prebodávaná skrz-naskrz rozžeravenými ihlicami. Duše, ktoré boli naproti mne i vedľa mňa, sa rúhali a preklínali ma. Čo mi však spôsobilo najväčšie muky, s ktorými nie je možné porovnať žiadne mučenie, bola úzkosť mojej duše, lebo sa nachádzala odlúčená od Boha…“
Objaviť Ježišovo Srdce znamená spoznať veľkosť lásky, ktorou sme milovaní. Boh nám ponúka lásku, ktorá chce, aby sme sa navzájom milovali až k úplnému sebadarovaniu, aby sme milovali Boha a blížneho, ako seba samého. Skutočnú útechu nájde jedine človek, ktorý nájde cestu k Ježišovmu Srdcu – ak sa naučí milovať spôsobom, ako miloval Ježiš, jeho srdcom.
Prísľuby tým, ktorí zbožne uctievajú Najsvätejšie Srdce Ježišovo – ctitelia obsiahnu:
1. Všetky milosti potrebné ich stavu;
2. pokoj v rodinách;
3. potechu vo všetkých protivenstvách;
4. ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti;
5. požehnanie na všetky podujatia;
6. žriedlo a nekonečné more milosrdenstva v Božskom srdci pre hriešnikov;
7. horlivosť vlažným dušiam;
8. horlivým dušiam pokrok v dokonalosti;
9. požehnanie domom, v ktorých uctievajú obraz Božského Srdca;
10. kňazom veľké milosti pri práci na spáse duší;
11. tým, čo rozširujú pobožnosť Božského Srdca, istotu, že budú zapísaní v samom Srdci Ježišovom.
12. Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti, ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v hodinu smrti.
-ĽB-
Možno ešte nie každý vie, že v neďalekej dedinke Sklabiná bývajú v sobotu podvečer Chvály.
Chváliť Boha je spôsob, ako sa mu prihovoriť, vidieť Ho vo všetkých veciach naokolo, chváliť ho za dary, ktorými nás zahŕňa bez ohľadu na to, ako sa k nim staviame my. V sprievode chválových piesní si človek častokrát uvedomí veci, čo mu bežne unikajú, lebo ich berie ako samozrejmosť. Pri takomto rozjímaní a modlitbe, ktorej podkladom môže byť nejaká stať zo Svätého písma, zrazu zbadáme, na čo všetko pre nás Boh myslí, ako nám pripravuje cestu a otvára nové možnosti. Keď otvoríme svoje srdce, pocítime jeho láskavé vedenie a aj ťažkosti, s ktorými zápasíme, majú zrazu riešenie a možno nie sú až také ťažké.
Keď budete plánovať, čo robiť v sobotu večer, nezabudnite ani na túto ponuku. Namiesto nejakého filmu a polihovania pred televízorom využiť čas na načerpanie nových síl, priblížiť sa k Bohu Otcovi a prebrať si s Ním veci, ktoré nevieme vyriešiť, usporiadať si myšlienky, odovzdať Mu všetko – samých seba a nechať sa Ním viesť. Chváliť, ďakovať, prosiť. Človek to jednoducho potrebuje, zastaviť sa a uvedomiť si veľa vecí, ktoré sú v jeho živote.
V útulnom malom kostolíku sa budete hneď cítiť ako doma. A ešte zvlášť, keď budete spoločne tráviť čas s milujúcim nebeským Otcom.
-JA-
-M.-
Pokračovanie nabudúce…