do rúk sa vám dostáva ďalšie číslo mesačníka Náš hlas. Už niekoľko dní píšeme v našich dátumoch rok 2013 a teda už niekoľko dní máme za sebou nielen silvestrovské očakávania nového roku, ale aj „magický“ dátum, ktorým bol dlho ohlasovaný a veľmi medializovaný 21. december 2012. Deň, kedy mal podľa mayského kalendára, ale hlavne podľa médií a rôznych skeptikov nastať definitívny zánik ľudstva a koniec sveta. Niečo vyše roka sa v najrôznejších médiách (televízie, rádiá, webové stránky, denná tlač) po celom svete šírila správa o konci mayského kalendára a o tom, že s ním je spojená aj apokalypsa. Kalendár starých Mayov síce možno skončil, ale život na našej planéte pokračuje. Nakoniec tých "zaručených koncov sveta" bolo už niekoľko a určite ich ešte mnoho aj bude. Každá takáto informácia je veľmi dobým marketingovým ťahom, čo v dnešnej konzumnej dobe a spoločnosti vyvoláva u niektorých ľudí paniku. Následne tie správne spoločnosti prichádzajú s tými správnymi návodmi, ako sa apokalypse vyhnúť, prípadne ako ju čo najlepšie a bez ujmy na zdraví a živote prežiť.
Koniec sveta sme teda úspešne prežili a hneď tu máme niekoľko ďalších "zaručených dátumov", ktoré priniesli médiá. Pár najbližších koncov sveta je plánovaných na roky 2014, 2016 a 1. januára 2017, prípadne opäť podľa mayského kalendára 21. decembra 2116.
Sám Kristus nás vyzýva k ostražitosti: "Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny." (Mt 25,13) No zároveň na inom mieste hovorí: "Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec. Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas.“ (Mk 13,31-33) Teda o tom (súdnom) dni a o tej hodine nevie nik - iba Otec. Preto nikto nemôže a nedokáže s určitosťou povedať presný dátum. Každopádne aj takéto mediálne marketingové ťahy, aké sa na nás valia zo všetkých strán, majú určite svoje pozitíva. Človek si možno v tejto hektickej dobe nájde aspoň trochu času na zamyslenie sa.
Už o pár dní začína pôstne obdobie a keďže prežívame aj Rok viery, je to možno vhodná doba a príležitosť pre každého jedného z nás stíšiť sa vo svojom vnútri a zamyslieť sa nad individuálnym prežívaním našej viery…

-RS-

"Chceme si dať pokrstiť naše dieťa. Čo k tomu potrebujeme?"
Toto je veľmi častá otázka, či už v telefóne, alebo v kancelárii, od otecka či mamičky, ktorí sa tešia, že Nebeský Otec im zveril hodnotu tú najväčšiu – nový život.
Odpoveď je veľmi jednoduchá. "Ku krstu vášho dieťaťa potrebujete pevnú vieru v Boha a aby ste aj žili podľa tejto viery."
Na základe viery rodičov, umožňuje sa krst pre novonarodené deti, aby už od počiatku svojho života mohli žiť v Božej milosti a rásť pod ochrannou rukou Nebeského Otca – všemohúceho Boha. Rodičia sa pri krste svojho dieťaťa zaväzujú, že ho budú vychovávať v tejto viere, preto sa od nich žiada, aby sami žili podľa viery. Veď dávať môže len ten, kto má. Ak niekto nežije sviatostným životom, ako môže k nemu viesť niekoho iného?!
Krstní rodičia majú pomáhať rodičom plniť túto úlohu. Preto sami majú žiť podľa viery. Vyžaduje sa ich cirkevný sobáš – rozvedení a nesobášení nemôžu pristupovať ku sviatostiam. Ich príklad je nevyhovujúci!
Ak rodičia žiadajú za krstného rodiča takého človeka, čo nespĺňa tieto požiadavky, môže byť pri krste ako svedok krstu a potom je potrebný aj taký, čo tieto požiadavky spĺňa.
Doklady ku krstu:
- rodný list dieťaťa
- sobášny list (cirkevný) rodičov dieťaťa
- krstný list krstného rodiča
Pri krste dospelého sa žiada, aby už sám poznal, čo prijíma. Preto príprava si žiada čas - rok, dva, aby mohol spoznať život v katolíckej cirkvi.
Sviatosť krstu nám otvára večnosť s Bohom. Preto pristupujme k tejto sviatosti veľmi zodpovedne.

-mk-

Prežívame Rok viery. Vyhlásil ho Svätý Otec pri príležitosti 50-teho výročia Druhého vatikánskeho koncilu, aby tak upriamil našu pozornosť na veci podstatné pre náš život. Doba sa rýchlo mení, no úlohou nás kresťanov naďalej zostáva byť obrazom Boha vo svete. Ale ako to dokázať? Ako sa nedať zlákať pomýlenými hodnotami modernej doby?
Chce to vieru. A nie hocijakú, ale poriadne pevnú. Vieru, ktorá vedie k bázni pred Bohom pri pohľade na všetko, čo stvoril. Vieru v jeho lásku, ktorú dokázal obetovaním svojho syna, aby nás vykúpených mohol prijať za svoje deti. Vieru v jeho milosrdenstvo, ktoré ponúka všetkým, čo o to stoja. Vieru, ktorá je vždy novým spôsobom skúšaná.
Asi každý cíti, že čas akosi rýchlo letí. Zhon v práci, cestou domov treba ešte niečo vybaviť, nakúpiť, vyplatiť, doma čaká tiež robota, do toho problémy s deťmi, s rodičmi… každodenný kolotoč. Ešte aj dôchodcovia vám povedia, že nič nestíhajú! Všetci to veľmi dobre poznáme. A keď neskoro večer konečne padáme do postele, nevládzeme už venovať nejaký čas ešte aj Bohu. Možno si skôr s výčitkou pomyslíme, že na nás musel zabudnúť alebo sa na nás hnevá, keď nás nechá takto sa trápiť.
Je tu čas zastaviť sa. Niečo nie je v poriadku. Rozum nám hovorí, že s tým treba niečo spraviť. Keď sa nám pokazí zub, ideme k zubárovi. Keď nie sme spokojní so svojím životom, musíme prísť k Bohu. On nás stvoril, a preto nás najlepšie pozná. Tak ako si nedokážeme sami opraviť zub, ani so svojím životom si neporadíme sami. Boh čaká len na to, kedy to pochopíme a dovolíme mu, aby nám pomohol. Nájdime si čas, je to dôležité. Pozrime sa do svojho vnútra a zistíme, že je tam mnoho vecí, ktoré nás napĺňajú falošným šťastím. Ak sa ich vo sviatosti pokánia zbavíme a necháme sa viesť, jasnejšie uvidíme dotyk Boha na všetkom okolo. Modlitbu budeme vnímať nie ako niečo, čo od nás chce Boh, ale ako čas, kedy od neho dostávame svetlo a silu do života, budeme spokojní a šťastní ľudia. Náš život bude jasným svedectvom a radostnou zvesťou, ktorej všetci porozumejú.

-JA-

„Nech ťa nič neznepokojuje, nech ťa nič neľaká, všetko sa pomíňa, Boh sa nemení, kto má Boha, tomu nič nechýba…“ (sv. Terézia z Avily)

Monografia venovaná detstvu, študentským rokom a kňazskej službe biskupa Rudolfa Baláža prišla v decembri 2012 ako knižná ponuka pod vianočný stromček. Publikácia nesie názov Rudolf Baláž, život a kňazská služba s podtitulom Bigbítový kňaz.
Autorkou knihy o živote Rudolfa Baláža je Marta Mažáriová.
Monografia spomína na život kňaza Rudolfa aj prostredníctvom fotografií, ktoré zvečnili okamihy jeho verejných i neformálnych stretnutí s ľuďmi. Vychádza v rozsahu 144 strán, spracovaná Grafickým štúdiom Inak.
Ako o publikácii uviedol diecézny administrátor Mons. Marián Bublinec, jej cieľom bolo spracovať ucelenú časť života pätnásteho biskupa Banskobystrickej diecézy po jeho biskupskú vysviacku, teda detstvo, jeho mladosť, štúdiá a kňazskú službu. Monografiu na podnet Biskupského úradu v Banskej Bystrici vydáva Kňazský seminár sv. Františka Xaverského.
Záujemcovia o knihu sa môžu informovať u pána dekana.
Rudolf Baláž, horlivý kňaz a angažovaný občan, je skvelým príkladom osobnosti, ktorá prijíma utrpenie, prekážky i ponižovanie, aby ich pretavila na zmysluplnú a víťaznú obetu. Nečaká, kým sa pohnú a pridajú iní, ale ide s odvahou ako prvý – či pri dielach duchovných, pastoračných a stavebných, alebo spoločenských. Stal sa nielen prvým kňazom pochádzajúcim z obce Nevoľné, ale po zápase o slobodnú Cirkev v slobodnom štáte aj prvým biskupom Banskobystrickej diecézy, ktorý sa narodil na jej území.
Vzácna a prehľadná biografia jeho života od narodenia po biskupskú vysviacku si zaslúži ocenenie a vďaku. Prehľadne a chronologicky opisuje cestu významnej postavy slovenského duchovného a spoločenského života. V chudobe, bez otca rozvíja, často v neporozumení a protivenstvách, Rudolf Baláž svoj dar viery ako základ pre činorodý život a službu. Bol obľúbený u ľudí, zvlášť mladých, a bol často v otvorenom konflikte s mocou, ktorej cieľom bolo ovládať človeka a spoločnosť.
Veľmi príznačným pre zmýšľanie a konanie Rudolfa Baláža bolo jeho ilegálne kaplánske stretnutie s krakowským arcibiskupom Karolom Wojtylom, neskoršie spomínané počas jeho návštevy u spišského kňaza Františka Tondru v Hnilci. Zázraky a veľké veci sa diali a dejú aj dnes. Otázne je, či a ako ich vnímame. Spontánna myšlienka svedka tej doby o tom, že zmena sveta k lepšiemu by si vyžadovala, aby sa spomínaný Poliak stal pápežom a dvaja slovenskí kňazi biskupmi, sa naplnila realitou prekvapivého výsledku pápežskej voľby v roku 1978 a udalostí a rozhodnutí rokov 1989 a 1990. Annusmirabilis – zázračný rok pádu komunizmu bol časom duchovnej revolúcie a zmien, z ktorých čerpáme inšpiráciu a povzbudenie aj v súčasnosti.
Rudolf Baláž bol od svojej mladosti veľmi čitateľným nositeľom wojtylovskej výzvy „Nebojte sa!“ a presvedčenia o tom, že svet sa môže zmeniť k lepšiemu. Ako Ján Pavol II., aj otec Rudolf je aktívnym mariánskym ctiteľom a nositeľom posolstiev z Fatimy. Ochrana života a dôstojnosti každej ľudskej osoby sú pre neho východiskom i cieľom snaženia. Jeho štúdium, kaplánske pôsobenie, vzťahy s mládežou, práca aktuára Biskupského úradu v Banskej Bystrici potvrdzovali jeho zrelosť pre koncilové posolstvá a zámery. Neprekvapuje, že v roku 1968 patril k výrečným a veľmi aktívnym protagonistom Diela koncilovej obnovy vo vtedajšom Československu. Normalizačná totalitná moc na základe toho odstavila Rudolfa Baláža od pastoračnej služby odobratím štátneho súhlasu. Táto prekážka a poníženie ho však nezlomili. Zákaz ho priblížil k činnosti a vtiahol do štruktúr tzv. podzemnej Cirkvi. Ako robotník sa dostal bližšie k obyčajným ľuďom, k ich postojom a komunikácii. Aj tam bola žatva a duchovné pole na prácu, aj tam bol v službe. Kňazské a občianske postoje u otca Rudolfa neboli v protiklade, ale v línii totožnej s jeho hierarchiou hodnôt, a realizované vo svetle svedomia. Balážov život a otvorenosť potvrdzovali odkaz, ktorý často zdôrazňuje kardinál Jozef Tomko: „Čo je autenticky kresťanské, je hlboko ľudské.“
Nie aktivizmus pre Krista, ale horlivosť a angažovanosť s Kristom. Nie výhody, ale spoločné námahy, striedmosť a obetavosť. Nie reči, ale zodpovedné postoje a svedectvo skutkov. - To sú len niektoré z dôležitých charakteristík Mons. Rudolfa Baláža, ktorý už nie je medzi nami. Jeho vernosť Kristovi a vytrvalosť v službe Bohu, Cirkvi a človeku však zostávajú s nami nielen ako príbeh a vklad. Sú zároveň inšpiráciou a pomôckou orientovať sa správne v zložitostiach doby a nasledovať stopy, ktoré sú po ňom tak viditeľné. Vernosť a vytrvalosť Rudolfa Baláža sú pozvaním naďalej zodpovedne a s odvahou rozvíjať jeho dielo.

-SV-