Veľkonočné sviatky sú pre nás kresťanov tými najkrajšími a zároveň najdôležitejšími sviatkami, a to tým, že slávime pamiatku umučenia a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ktorého Boh poslal na tento svet, aby sa stal jedným z nás a aby nás vykúpil z hriechu, do ktorého sme upadli neposlušnosťou prvých ľudí. Toho Ježiša, ktorý dobrovoľne podstúpil ukrutnú a potupnú smrť na kríži za nás ako obetu zmierenia medzi Bohom Otcom a nami ľuďmi za naše nekonečné urážky Boha.
Aj napriek tomu, že verejne účinkoval len tri roky a zomrel tak mladý, svojím osobným príkladom nám ukázal, ako máme žiť a nasledovať Ho. Zanechal nám tu prikázania a pravdu o Bohu, a len vďaka Nemu a jeho učeniu môžeme dokonalejšie spoznávať Boha. Sviatosťou krstu nám daroval odpustenie hriechov. Aby nám ukázal príklad, aj On sám sa dal pokrstiť v rieke Jordán, hoci sa nepotreboval očisťovať od hriechov, lebo ich nemal. Pri poslednej večeri Ježiš ustanovil Eucharistiu ako prejav svojej nesmiernej lásky k nám ľuďom. Tu nám dáva za pokrm svoje Telo a Krv a to pri svätej omši, kde sa nám zároveň nekrvavým spôsobom sprítomňuje jeho obeta na kríži. Tu skutočne máme možnosť každodenne, ak je to možné, čerpať silu z Krista v Eucharistii, ktorá nás s ním spája.
Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš ustanovil sviatosť zmierenia, kde apoštolom dal moc odpúšťať hriechy. Pre nás to znamená konať pokánie - zmeniť sa k lepšiemu. Spytovaním svedomia môžeme hlbšie nahliadnuť do svojej duše a tým sa zároveň dokonalejšie očisťovať od hriechov, aj napriek tomu, že neustále musíme začínať odznova. Je smutné, že niekedy máme tendenciu hľadať príčinu svojich hriechov a zlyhaní v iných ľuďoch, že tí druhí nám ustavične ubližujú. A my sami sa pritom nevieme ani na chvíľu zastaviť, zamyslieť sa a nazrieť do vlastného vnútra, že možno práve v nás môže byť ten problém, pretože nedokážeme iným odpúšťať kvôli svojej pýche a akejsi hrdosti. Nikdy však nie je neskoro spamätať sa, zamyslieť sa nad sebou a dať sa na tú správnu cestu. Je dôležité zbaviť sa tiež duchovnej ľahostajnosti a prehlbovať si svoju vieru neustálym hľadaním a poznávaním pravdy o Bohu a to cez Ježiša Krista. Máme šancu všeličo napraviť vo svojom živote a tým sa zavďačiť Ježišovi za jeho obetu na kríži. Alebo je to tak málo, čo pre nás urobil a obetoval?
Len jeho nasledovaním a svojim príkladným životom máme šancu obstáť raz pred Božou tvárou, a tak sa vyhnúť zatrateniu. Lebo On je cesta, pravda a život.
-SP-
Sväté písmo je vlastne Božieho pôvodu, napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Čiže je to Božia kniha, ktorej autorom je Boh! Cez Ducha Svätého na ľudí svätopiscov – Divinitus inspirata – Božsky inšpirované. Bohom zjavené pravdy – Boh chce vyjadriť samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse ľudí. Slovom sa prihovára k nám Boh ako k priateľom, milovaným deťom – slovom žiada, aby sme ho pozvali medzi seba a žili spolu s ním v spoločenstve. Hĺbka pravdy, ktorá sa odhaľuje týmto Božím slovom o spáse človeka, nám žiari v Ježišovi Kristovi, ktorý je prostredníkom a tiež aj plnosťou celého zjavenia. Pravá kresťanská nábožnosť sa má živiť a dať viesť Svätým Písmom. Preto pravidelným čítaním Svätého písma nadobúdame vznešené poznanie Ježiša Krista (sv. Hieronym).
Jedna veriaca duša mi oznámila, že sedem rokov študovala Sväté písmo intenzívne a len potom dokázala podľa neho žiť. Koľko rokov sme študovali my Sväté písmo? Veď v ňom k nám hovorí náš Boh. Ako začať so štúdiom Svätého písma? Dnes sa doporučuje lectio divina. Boh nás vedie, a keď chceme predstúpiť pred Boha, musíme si očistiť dušu, oľutovať všetky svoje hriechy, odprosiť, ak sme niekomu ublížili, žehnať mu a odpustiť aj všetkým, ktorí ublížili nám. Žehnať im a poďakovať im v duchu, že nás vedú k pokore. Poprosiť Ducha Svätého, aby nám pomohol pochopiť text a aby nás viedol, aby sme ním naplnení všetko pochopili a premenili svoj život vďaka pôsobeniu Ducha Svätého.
1. krok Lectio - čítanie:
Pozorne si prečítajme určitú časť Svätého písma. Prípadne si vypíšme vety, ktoré sa nás dotkli. Text si prečítajme nahlas, snažme sa nad prečítaným veľa uvažovať.
2. krok Meditacio - meditácia:
Snažme sa predstaviť si s vierou celý dej, ale všímajme si hlavne postavu Ježiša. Spoznávajme jeho, nech nás fascinuje On sám. Pýtajme sa, čo nám Boh chce tým povedať, usilujme sa pochopiť, nechajme si čas na ticho, aby sme vypočuli jeho odpoveď. Tu je miesto, aby sme sa zamysleli, aký je náš kresťanský život a kde by sa mal zmeniť.
3. krok Oratio - modlitba:
Prostredníctvom žalmov alebo vlastnými slovami rozprávame s našim mimoriadnym priateľom. Cez modlitbu mu povieme, čo sa deje v našom živote, v našej farnosti, hovoríme aj počúvame – je to rozhovor s Bohom!
4. krok contemplátio - kontemplácia:
Je to vlastne dôverné priateľstvo s Bohom, upokojme sa pred Bohom, pozvime ho do svojho vnútra. Nehovorme veľa. Radujme sa, že sme v jeho prítomnosti. Dovoľme mu, aby nás miloval a osviežil nám dušu.
Zhrňme si pár slovami, prípadne si ich zapíšme, aby sme sa k nim mohli aj vracať, čo by sme si z toho čítania chceli preniesť do skutočnosti, do nášho života s Kristom. Snažiť sa vidieť všetkých a všetko Božími očami. S láskou uchovávame si Boží pokoj. Pamätať na tieto slová, vidieť a hodnotiť, ako sme sa poučili, ako koná Boh. Sme predsa Božie deti, chceme sa učiť od Otca.
-AŠ-
Jedna skupinka žien z našej farnosti sa vracala z duchovných cvičení a položila si túto otázku. Sme lepší ako tí, čo nechodia do kostola? V čom sme lepší a v čom by sme sa mali polepšiť? Napriek tomu, že išlo o ženy, ktoré pravidelne chodia na sv. omše, pristupujú k sviatostiam, modlia sa, netrvalo dlho a boli všetky rovnaké ako tí, čo do kostola nechodia. Ohovárajú, negatívne hovoria o druhých presne tak isto ako ateisti. Dokonca neraz sa stalo, že sa ohováralo hneď pred kostolom alebo cestou z kostola. Povzbudené duchovnými cvičeniami sa rozhodli s touto zlou vlastnosťou viacerých katolíkov skončiť. Ale koľko nás ostalo ešte takých, ktorí si toto neuvedomujú alebo dokonca to pokladajú za správne!
Ďalším často preberaným názorom medzi nami veriacimi je, kto je aký hriešnik. Každý z nás má za sebou nejaké hriechy a je ich nemálo. Ľahkých, ťažkých, všedných, náhodných, neúmyselných, ale aj úmyselných… Presne takých, ako aj mnohí tí, čo do kostola nechodia. Ale pokým žijeme, všetci máme jednu veľkú nádej v Ježišovi Kristovi: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“.
Do tretice uvediem názor jedného neveriaceho lekára, ktorí je pre nás najpovzbudivejší: „Katolíkom závidím iba dve veci – ako dokážu prijať chorobu a ako dokážu prijať smrť“. Keďže tento lekár celý život pracoval v nemocnici vo V. Krtíši, hovoril o nás o veriacich z okresu V. Krtíš, resp. o tých, ktorí nás predišli do večnosti. Má pravdu? Snáď sme predsa len v niečom iní?
-MK-