Opäť, ako každý rok, na dvere klopú Vianoce. Aj Vianoce, ako všetko ostatné, čo prichádza k nám pravidelne a bez našich zásluh, môžu nám zovšednieť, ba ešte horšie, môžeme zabudnúť na ich skutočnú hodnotu.
Je to ako s rodinou, ktorej členovia si z generácie na generáciu odovzdávajú rodinný poklad - vzácnu knihu. Kniha je v špeciálnej väzbe, zamknutá v ohňovzdornej skrinke, všetci sú na ňu hrdí, len už zabudli, čo sa v nej píše. Je to na ich veľkú škodu, lebo pravá a skutočná hodnota knihy je skrytá na jej stránkach, v jej obsahu.
Všetci hovoríme o Vianociach, no mnohí už nevedia, že Vianoce sú pre nás veľký Boží dar. Na Vianoce si pripomíname, že Boh poslal svojho syna, aby nám pomohol lepšie žiť tu, na tomto svete, a aby nám ponúkol život večný, život v nekonečnej láske.
Za dar sa každý slušný človek poďakuje. Aj my máme za čo ďakovať, ďakujeme každý osobne, ďakujeme v našich rodinách, ďakujeme v našich kostoloch. Štedrý deň a ostatné sviatočné chvíle prežívajme s vedomím, že nám ich dal náš nebeský Otec. Otvorme mu naše príbytky i naše srdcia. On ich naplní láskou, pokojom, vzájomným porozumením. Takto prežité vianočné sviatky nám nikdy nezovšednejú.
Leňošenie, prejedanie sa, prepínanie televíznych programov - to sú len odrobinky z toho, čo je skutočná hodnota Vianoc.
Prajem Vám spoznať túto pravú a skutočnú tvár Vianoc, prežiť radosť z toho, že Ježiš Kristus prišiel na tento svet. Prajem Vám požehnané a milosti plné prežitie vianočných sviatkov.

-mk-

Kedy sa začal príbeh Vianoc? Uvedomujeme si vôbec čo znamenajú?
Presne teraz je vhodný čas zamyslieť sa. Odpoveď nám dal sám Boh. On nás miloval od vekov. Ešte nebol stvorený svet, ešte nebolo nič, z toho, čo poznáme na Zemi. A predsa, Boh nás už miloval. Miloval nás, pretože on je samá láska. Stvoril nás z lásky a pre lásku.
Zem, rastliny, živočíchy, vzduch, vodu - to všetko dal človeku, pretože ho túžil obdariť. No v raji sme sa rozhodli pre hriech a s ním sme znášali aj tresty. Nie preto, že by to On tak chcel, ale preto, lebo zlo samo o sebe obsahuje len zlo, a teda z neho môže byt len utrpenie a bôľ.
Už tu pri prvom páde, bol oznámený človeku zachraňujúci plán. Sám Boh sa podujal vykúpiť človeka. Sám Boh. Neposlal nikoho iného. Dal sa sám. A to z lásky. Z lásky neobyčajnej a prekrásnej, uchvacujúcej srdcia mnohých svätých, anjelov, archanjelov, cherubov a serafínov. Je to láska tak úžasná, že po celú večnosť nik a nič nepochopí jej hĺbku. Len takáto láska mohla vymyslieť takýto spôsob spasenia.
Keď prišiel vhodný čas na najpotupnejšiu a najťažšiu smrť, poslal Boh anjela Gabriela, aby sa cez neho opýtal jednoduchého dievčaťa, či mu bude mamou. Pokora Boha. Ten, komu patria štíty, ľadovce, oceány a rieky, lesy, lúky, obloha a vesmír… všetko stvorenstvo.
Ten, pred ktorým sa každý musí skloniť, s obdivuhodnou mocou a majestátom, ten, ktorý je teraz svätý, všemohúci. Práve On sa teraz skláňa, odkladá svoj majestát a stáva sa človekom, aby človečenstvo posvätil, vrátil nám našu dôstojnosť, ukázal svetlo života a nášho Otca. Vstúpil medzi nás potichu, v chudobe, v pokore. Jeho láska ho pohýna k všetkým činom. Vždy robí všetko z lásky.
A toto si pripomíname cez Vianoce. To, že nás Boh miloval od večnosti, stále miluje a bude naveky milovať bez ohľadu na to, akí sme. Láskou, ktorá je pokojná, ale zároveň dobrodružná, tichá a súčasne tak hlasná. Ten, kto ju prijal, chce vykričať všetkým, aké je to úžasné, a pozýva ich slovami žalmistu: Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril (Ž 95;1,6). Boh spravil pre našu spásu všetko. Nevynechal žiadny detail. Preto sme šťastní. A toto nás vedie k tak dôležitému kroku, ktorý nám otvorí ohromné horizonty. Rozhodnime sa ho spraviť práve dnes. Povedzme nášmu Pánovi: Pane, dnes, práve dnes, Ťa pozývam do svojho srdca. Chcem byť tvojou maštaľou. Príď, prosím. Nechcem už odkladať čas, kedy otvorím. Dnes chcem byť tvojím novým Betlehemom. Nech ma odteraz pohýna tvoja láska. Nech všetko, čo robím má základ v tebe. Ty buď mojím Bohom, s ktorým sa stretnem osobne. Už dávno čakáš na tento okamih. Práve dnes, áno, dnes začneme spolu náš spoločný život.
A vtedy príde do nášho srdca sám Boh, znovu sa zníži a začne robiť obdivuhodné veci. Dovoľme mu to. Práve dnes. Milovať Ho a byť Ním milovaný.

N.V.S.B.

Milí farníci z Veľkého Krtíša,
chcem sa aspoň dodatočne poďakovať za všetky spomienky a pozdravy k Vianociam.
Na časy vo vašej farnosti si spomínam často a rád. Boli to síce turbulentné dni, ale zato plné prejavov opravdivej viery, solidarity a priateľstva.
V nových časoch je to už iste iné, ale verím, že pre mnohých rovnako dobrodružné a do budúcnosti aj pozitívne perspektívne. A to nielen pre tých mladších. Veď vek sa nám nemeria len rokmi, ale aj duchom, a ten môže ostávať stále rovnako mladý. Najmä, ak sa človek aj do budúcnosti drží hesla: To, čo je pre telo pokrm, je pre dušu sen a vízia. Nemáme nikdy prestať snívať-:)
Do stále čerstvého nového roku prajem všetkým farníkom veľa Božieho požehnania, zdravia a radosti zo života.
Srdečne pozdravujem a spomínam.

Marian Prachár

V tichosti sa sústreďme na Boha. Štedrovečerná noc je nocou plnou nádeje a očakávaní. Cítime, že táto noc je úplne iná ako ostatné. Tma má zvláštny význam. Zdôrazňuje postavenie človeka bez Boha.
Tá dnešná noc je nositeľkou zvesti. Narodil sa nám Spasiteľ. Človek a celé ľudstvo v skutočnosti žije pre novú nádej. Na svätý sviatok vianočný najviac poukazujú vianočné piesne, ktoré nás upozorňujú a hlásajú ľudstvu, že nekonečný a večný Boh zostúpil na zem v najkrajšiu noc. Kráľ nebies prišiel medzi nás. Prišiel medzi svojich a tí ho neprijali. Toto isté sa deje vo svete. Kým časť kresťanov s radosťou očakáva a prijíma do srdca Ježiša z Betlehema, tí ľahostajní a neveriaci mu dvere neotvoria. Koľko ľadových ľudských sŕdc a rodín neprijme betlehemské dieťa, medzi nás prichádzajúceho Boha.
V jednej rakúskej dedinke sa nachádza cintorín a tam jeden zvláštny náhrobný kameň, na ktorom je vyryté telo novorodeniatka pokryté perinkou, len hlávku mu vidieť. Pod ním je dátum 25. 12. 1775. Občania obce poznajú históriu tohto náhrobného kameňa. V tú decembrovú noc v bráne pána Azengrúbena niekto búchal na bránu. Na zavýjanie psov sa Azengrúben zobudil a pristúpil k oknu. Videl dve postavy v nočnej tme. Jedna žena mala na rukách v perinke zavinuté bábätko a búchala na bránu. Azengrúben už počul o ľuďoch, čo sa v noci túlajú. Keď sa osoby stratili v tme, Azengrúben si ľahol späť do postele. Manželka sa ho však opýtala:
- Čo sa stalo?
- Nič, noční potulovači otravovali.
- Čo ak potrebovali pomoc?
- Nech idú do pekla - odpovedal Azengrúben.
Na druhý deň ráno Azengrúben našiel pred bránou snehom zapadnutý balíček. Bolo to niekoľkodňové dieťa zabalené v perinke - už zamrznuté. Zamrzlo počas chladnej noci v predštedrovečernú noc. Cez sviatky malá truhla bola v cintorínskej kaplnke. Zvedavci tam prichádzali jeden za druhým. Niekto malú truhlu ozdobil vetvičkou a zapálil pri nej sviečku. A potom sa rozšírila v dedine veľmi smutná správa: u nás zomrel Ježiško…
Otvorme dvere na našich domovoch, otvorme dvierka na našich srdiečkach pred betlehemským dieťatkom. Aká by to bola tragédia, keby aj u nás zomrel maličký Ježiš. Keby zamrzol v našom nahnanom, materiálne založenom svete, keby zamrzol v našich chladných bezcitných srdciach, len preto, že by sme ho nechali vonku a nepustili ho dnu do našich domovov, do našich rodín a do nášho každodenného života… V prvom rade si všimnime dieťa, ktoré prišlo medzi svojich a tam leží pred bránou našich sŕdc. Všimnime si to dieťa! Nech nezamrzne, kvôli ľahostajnosti ľudských sŕdc!

-sv-